Obdivovatelia vajnorského umenia - Erenburg, Clementis, Gregorová
Umelecký potenciál Vajnorákov je známy už oddávna. Obdivovali ho nielen domáci či návštevníci z okolia, ale, ako sme už v predchádzajúcich častiach spomínali, aj naše významné osobnosti i záujemcovia zo zahraničia. Najmä vďaka legendárnej učiteľke Kataríne Brúderovej bola predmetom záujmu umelecká tvorba na tunajšej ľudovej škole, ktorá dosiahla značné uznanie. Najprv na domácich výstavách, postupne aj mimo Vajnor i mimo Bratislavy, čo potvrdzuje aj prezentácia prác žiakov tunajšej školy na Hospodárskej výstave v Prahe v dňoch 12. až 23. mája v roku 1923. Vyše tisíc kresieb žiakov vajnorskej ľudovej školy obdivovali a s uznaním oceňovali všetci domáci i zahraniční návštevníci. Ešte väčší úspech dosiahla škola opäť na Hospodárskej výstave v Prahe v máji roku 1925, kde škola vystavovala svoje ručné práce, výšivky a maľby. Okrem obdivu si tentoraz mladí vajnorskí umelci odnášali aj diplomy a čestné uznanie.
Jedným z prvých zahraničných návštevníkov vo Vajnoroch bol syn vtedajšieho prezidenta Francúzskej republiky Alexandre Milleranda, Jacques Millerand, ktorý bol "krásou malieb školy aj samotnými Vajnorami nadšený, čo dokazuje aj jeho zápis v školskej kronike z roku 1922".
Návštevy pokračovali i v ďalších obdobiach, aj keď niektoré neboli zaznamenané. V roku 1927, presnejšie 18. decembra, sa vo Vajnoroch ocitli také osobnosti, ako pokrokový ruský, sovietsky spisovateľ Iľja Erenburg, známy už aj vo svete, ktorého sprevádzal ako hostiteľ a priateľ Vladimír Clementis.
Iľja Erenburg,
Narodil sa v Kyjeve 26. 1. 1891. Študovať začal v Moskve (1906), kde ho však o dva roky uväznili za spoluprácu so sociálnou demokraciou. Podarilo sa mu odísť do francúzskej emigrácie, kde žil do roku 1917. Tu sa stretával s mnohými tunajšími pokrokovými umelcami, ale i ďalšími, ktorí žili v Paríži. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako novinár na francúzsko-nemeckom fronte, vrátil sa však do Ruska, odkiaľ v roku 1921 prišiel opäť do Paríža, kde žil až do roku 1931. Ako žurnalista pracoval aj počas občianskej vojny v Španielsku. Patril k renomovaným prekladateľom francúzskej a španielskej literatúry. Priatelil sa s mnohými významnými umelcami, okrem iných aj s Pablom Picassom, ktorý vytvoril jeho portrét na náhrobnom kameni v Moskve, kde zomrel 31. 8. 1967.
JUDr. Vladimír Clementis
Narodil sa v Tisovci 20. septembra 1902. Patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti československých dejín. Bol pokrokovým mysliteľom a známym právnikom, ktorý obhajoval aj nemajetných občanov počas prvej ČSR. V čase druhej svetovej vojny pôsobil v emigrácii, najmä pri dočasnej vláde v Londýne a v tamojšom vysielaní BBC, prostredníctvom ktorého sa prihováral našim občanom vo vojnových časoch. Vzhľadom na to, že sa staval kriticky k niektorým udalostiam súvisiacim s dianím v ZSSR, ocitol sa po návrate do Československa, hoci vo funkcii ministra zahraničných vecí, ktorého si vo svete diplomacie vážili, v nemilosti Moskvy i domácich komunistických politikov. Napriek tomu, že sa nenechal usvedčiť zo zločinov, ktoré mu v zinscenovanom procese prisudzovali, odsúdili ho na trest smrti a popravili 3. decembra 1952.
Z domácich významných umelcov prišla do Vajnor obdivovať umenie mladých spisovateľka Hana Gregorová, neskoršia národná umelkyňa, manželka spisovateľa a dramatika Jozefa Gregora Tajovského (1874 - 1940).
Hana Gregorová
Narodila sa v Martine v národne uvedomelej rodine 30. 1. 1885. Vzdelanie získala na základnej škole v rodisku a neskôr sa vzdelávala sama. Po skončení vzdelávania bola aktívnou divadelnou ochotníčkou v Martine. Tri roky (1907 - 10) žila a pôsobila v sedmohradskom Nadlaku, v meste, kde žilo veľa slovenských vysťahovalcov. Tam sa v roku 1907 vydala za Jozefa Gregora Tajovského, s ktorým potom žili v Bratislave. Vo svojej tvorbe sa venovala sociálnej problematike so zameraním na postavenie ženy vo vtedajšej spoločnosti. Zasadzovala sa za ich vzdelanie a zrovnoprávnenie. Známa je aj tvorbou pre deti a mládež. Bratislavské sídlo Gregorovcov bolo známe aj návštevami popredných slovenských i českých umelcov. Počas druhej svetovej vojny pôsobila v protifašistickom odboji. Po smrti svojho manžela sa presťahovala k dcére Dagmar do Prahy. Zomrela 11. 12. 1958.
Stanislav Bachleda
