Vajnorské (ne)futbalové legendy

Od: Richard Fekete
May 10, 2021
Vajnorské (ne)futbalové legendy

Hospodár bol, je a bude jednou z najdôležitejších osôb nie len v našom klube. Očakávame od neho, že nám vždy pripraví ihrisko, že budú vždy vyznačené čiary, že v areáli bude fungovať každá maličkosť. A to všetko vykonáva vo svojom voľnom čase za symbolickú odmenu, ak nie zadarmo. Od začiatku 70-tych rokov, keď sa klub vo Vajnoroch začal po dekáde útlmu znova vzmáhať, boli v tejto funkcii ofi ciálne piati muži. Na tých, ktorí boli hospodármi FK najdlhšiea zároveň už nie sú  medzi nami, si zaspomíname spolu s Evou Jendekovou, dcérou Prokopa Murína (hospodár 1971 – 2007), a Alžbetou Novákovou, vdovou po Ľudovítovi Novákovi (hospodár2007 – 2015). 

› Ako sa stali hospodármi?

EJ: Prišli sme do Vajnor v roku 1969, mala som vtedy 10 rokov, a otec sa veľmi rýchlo zapojil do činnosti klubu. Zlanáril ho Karol Gróf starší. Poznali sa asi cez hádzanú, ktorú sme tu všetky tri sestry hrávali. Čoskoro bol aj v novom výbore a chvíľu trénoval aj malých žiakov.

AN: Môj muž sa stal hospodárom v roku 2007, keď pán Murín zomrel.

› Aký bol ich vzťah k futbalu?

EJ: Otec nehrával za mužov, iba so starými pánmi na Čiernej Vode. A chvíľu bol aj rozhodcom. Staršia sestra mi hovorila, že ju zobral na zápas niekde na „maďare“ a povedal, aby len stála pri motorke a bola pripravená. A akonáhle odpískal koniec, utekal s ňou domov…

AN: Do Vajnor sme prišli v 1977 z Čiernej Vody, kde občas hrával futbal s kamarátmi z Vajnor, keď ho zavolali, Lajo Zemeš, Jožko Meszároš, Jano Šikula. A predtým hrával za Močenok, odkiaľ pochádzal.

› A nelákalo ich trénovanie?

EJ: Otec robil s malými deťmi, keď začínal Majo Zeman, a hneď mu padol do oka. Ten grif má taký futbalový a niečo z neho určite bude, povedal mi vtedy. Deti za otcom stále behali, keď im chýbali drobné na malinovku… A vždy im prispel. Už ako maličkých „šrácov“ ich vodil aj k nám domov. Vždy bolo niečo napečené a deti sa tešili na chutné koláče.

AN: Ani neviem. Ale netrénoval. Sledoval zápasy syna Miloša a chodil aj na zápasyostatných družstiev. 

› S kým najviac spolupracovali?

EJ: Najviac si rozumel s Karolom Grófom starším, neskôr aj s jeho synom.

AN: Určite s Robom Vajdom, časom s Jarom Križanom a ďalšími chalanmi.

› Táto funkcia zaberá veľa času. Neprekážalo
Vám to doma?

EJ: Doma problém nebol, mama nič nehovorila a čo mi deti sme mohli hovoriť? Vždy, keď mohol, tak robil okolo futbalu.

AN: Bol to jeho koníček a ja som mu v tom nebránila. Domov sa vždy vrátil oddýchnutý. Pravidelne chodili s pánom Murínom ako fanúšikovia aj von na zápasy mužov. Na prvom mieste bol futbal a potom rodina.

› Ktorá činnosť Vám ostala najviac v pamäti?

EJ: Otec tu bol „furt“, nosila som mu aj jedlo a občas som hrabala trávu. A keď bolo treba polievať, chlapi nám z poľa s traktorom doviezli veľký zavlažovací kotúč s hrubou hadicou a my sme ju museli natiahnuť a premiestňovať po ihrisku. Vtedy pomáhali aj ďalší. No závlaha bola slabá a ihrisko bolo stále suché, veľmi sa s tým natrápil.

AN: Najviac sa narobil na tribúne pri montáži nových lavíc, ktoré som potom sama umývala. Prišiel z práce, ani si neoddýchol, prezliekol sa a hneď utekal robiť tribúnu. Veľa tu toho porobil, len si to málokto vážil.

› Ako si rozumeli s pani Múčkovou, ktorá
vedie bufet?

EJ: S pani Múčkovou si rozumel, ale nemal rád, keď chodila do dielne a poprehadzovala mu uložené náradie.

AN: Boli kamaráti, jedna ruka. Keď bolo treba niečo opraviť, ona zadala úlohu a on pomohol.

› Ktorých hráčov mali najradšej?

EJ: Otec bol najradšej, keď chytal Brnďo (Peter Brndiar).

AN: Peťa tiež vždy spomínal, obľúbil si ho ako syna. A mal rád aj brankára Vlasťa z Rendezu (Vlastimil Jagerčík).

› Ako vychádzali s rozhodcami?

EJ: Keď sa sťažoval na rozhodcov, vždy som sa ho spýtala, ako si pískal ty vtedy, keď si utekal na motorke? (smiech).

AN: Nadával málokedy. Tu na nich nekričal, skôr až doma. K rozhodcom bol skôr kamarátsky, podal si s nimi ruku, podebatoval. A nebol rád, keď som tu bola, vždy som ho kontrolovala, aby nekričal. Preto som radšejchodievala až po zápase. 

› Existovalo niečo, čo ich na tejto práci
hnevalo?

EJ: Bavilo ho všetko okolo futbalu, ale veľmi sa hneval, keď hráči išli trénovať na „makšé“ (mokré, poliate) ihrisko. Až som sa niekedy obávala, že dostane porážku.

AN: Vedeli ho nahnevať výsledky. Na ihrisku sa tak otvorene neprejavil, iba domavždy hundral, keď sme prehrali. 

› Obaja pracovali ako hospodári prakticky
do konca života…

EJ: Keď som na ihrisku povedala, že otec zomrel, všetci boli „hotoví“. On sa s nikým nehádal, radšej sa naťahoval aj s ťažkými vecami sám a keď niekoho volal, tak Nováka. Doobeda mu nemal kto iný pomôcť. A tým ho vlastne začal na túto prácu pripravovať.

AN: Raz povedal, „mám všetkých rád ako svojich synov“. Vždy mal rád celý kolektív. A veľmi túžil dožiť sa malého ihriska. Túžil vidieť, ako to všetko bude, ale, žiaľ, nevidel ho.

Prokop Murín zomrel na následky nehody v lete 2007. Pár týždňov potom, ako sa vracal na bicykli domov, samozrejme z ihriska, a na Roľníckej ulici ho zachytilo auto. Ľudovít Novák sa o areál následne staral až do roku 2015, keď už mu zdravie neumožňovalo ďalej pomáhať klubu. O necelý rok zomrel. Títo páni boli našimi hospodármi spolu takmer 45 rokov! A za to si oni a aj ich rodiny zaslúžia úctu a naše veľké poďakovanie.

Richard Fekete