Anna Múčková, vajnorská (ne)futbalová legenda

Od: Richard Fekete
March 4, 2021
Anna Múčková, vajnorská (ne)futbalová legenda

K nášmu ihrisku neodmysliteľne patrí už desaťročia. Vedie bufet, perie nám dresy, upratuje šatne… jednoducho, pomáha nám. Už takmer 50 rokov. „Naša“ pani Múčková. Poznajú ju aj hráči súperových tímov, rozhodcovia, funkcionári iných klubov. Je naším inventárom. Osoba, ktorá dotvára kolorit futbalového života vo Vajnoroch.

Ostatným obyvateľom obce až taká povedomá nie je, v uliciach a na kultúrnych podujatiach ju veľmi nevidno. „Nie že by som mala zábrany alebo by som na niekoho hnevala, ale nemám čas. Stále som tu a nemôžem sa rozkrájať. Ale raz som bola, keď som mala tuším 75 rokov.“ Narodila sa v neľahkých podmienkach tesne pred vojnou, v roku 1937. „Narodila som sa v Košiciach a už po 10 dňoch ma mama dala do detského domova.“ V škole dosahovala dobré výsledky a v povojnových časoch, keď bol nedostatok pracovnej sily, nezľakla sa žiadnej roboty. Študovala na zdravotnej škole, hrávala volejbal a neskôr sa z nej stala cvičiteľka. To jej pomohlo dostať sa do Vajnor, odkiaľ pochádzal jej manžel.  Zoznámili sme sa v Slavošovských papierňach na Gemeri, on tam bol zamestnaný ako energetik a ja som tam nacvičovala s učiteľkami športové hry, čo bolo niečo ako spartakiáda. On vo folklórnom súbore skúšal na pódiu, keď sme my cvičili v hľadisku.“ Zobrali sa a žili v Štítniku pri Rožňave. Do našej obce prišli v roku 1970 už po 11-tich rokoch manželstva. A pustili sa svojpomocne do stavby domu.

V tom období sa začal vzmáhať aj náš klub, ktorý zhruba na 10 rokov zmizol z futbalovej mapy. Ale partia nadšencov odštartovala novú etapu. Začala rekonštruovať a budovať šatne na ihrisku, ktoré má pani Múčková z domu len cez cestu. „Prišiel za mnou pokladník pán Belaj. Bývali sme oproti, a tak ma  poprosil, či by som nemohla prať dresy, keď sme už nemali robotu okolo domu. Súhlasila som, ale bolo toho veľa, lebo aj deťom bolo treba prať. A sušila som ich doma, tu nebolo kde.“ Vajnoráci vtedy využili pomoc Slovšportu. „Občas už ráno o pol tretej sem prišli veľké stroje a budovali aj základ ihriska. Všetko.“ Hracia plocha bola kvalitnejšia a šatne pribúdali. Z funkcionárov jej utkvel v pamäti hlavne Karol Gróf starší. „Pán Karol Gróf bol starší aktívny človek, pôsobil v športe cez dcéru Alicu, ktorá hrala stolný tenis. Maličký, a tak rýchlo chodil. On pre futbal u nás spravil najviac.“

To už na ihrisku pobehoval aj syn, malý Slavo Múčka (okrem neho má ešte dcéru). Patril do družstva tvoreného z chlapcov narodených okolo roku 1968 (na fotke). Po čase ale odišiel, vraj za nejaké dresy a lopty, do Interu Bratislava. Keď sa vrátil po nežnej revolúcii z vojny, chvíľu vypomáhal ako hospodár. Tribúna už stála, hráči sa prezliekali v niekoľkých unimobunkách, ale murovaná budova bola zničená. „Bola to taká zrúcanina, obvodové múry stáli, ale v strope diery do neba. Vtedy za mnou prišiel Slavo aj s mužom, že by sa tu mohol menší bufetík spaviť. Hovorím im, že načo nám to je, nešpekulujte.“ Nakoniec sa ale myšlienka ujala a 29. apríla 1991 sa otvoril prvý bufet na vajnorskom ihrisku. V priestoroch, ktoré roky dozadu slúžiliako štyri malé šatne s malou kúpeľňou. Bol v nej len železný válov a kohútiky s vodou. „Dovtedy som robila ekonómku v odštepnom závode Očnej optiky pre 160 predajní po celom Slovensku. Odkedy sa otvoril bufet, už som len tu.“

Za tridsať rokov spoznala veľké množstvo hráčov, zažila postupy aj vypadnutia. Všetko ale sledovala okrajovo, pretože v prvom rade sa venovala svojej práci. Aj preto si z trénerov pamätá len tých, ktorý u nás pôsobili najdlhšie. „Pán Kuchár tu bol dlho. Pomenší, maličký, taký podarený tréner.Tu sa oprel o  zábradlie, trochu pokričal, ale fungovalo to. Inak sa tréneri okrem Roba Vajdu veľmi striedali. Iba pán Horník vydržal dlho, ale ostatní nie. A ešte pán Belaj dlho trénoval decká.“ Robo Vajda, dlhoročný hráč i tréner, či už mužov alebo mládeže, bol predsedom klubu 20 rokov. Aktuálne je členom výkonného výboru a vedie mladší dorast. „Ja som si najviac rozumela s ním. On bol usilovný, venoval satomu,  zodpovedný a veľmi pracovitý človek. Ako hráča si ho veľmi nepamätám, ale ako vedúci klubu vedel vybaviť všetko, aj na zväze. Pre futbal spravil veľa.“

Futbalisti pani Múčkovú vždy rešpektovali. Mnohí s úsmevom spomínajú na to, ako ich „vyobšívala“ mokrou handrou na umývanie dlážky. „Vychovávala som ich mokrou handrou(smiech). Najviac som ich naháňala, keď hrešili. Hrešiť sa tu nesmie, hovorím, sú tu malé deti. Nadávať sa tu nesmie, pľuvať sa tu nesmie.“ Deti si s ňou zase „užili", keď v bufete nepozdravili. „Aj štyrikrát som ich vrátila za dvere, až kým nepochopili, čo chcem. Ale potom všetci zborovo pozdravili.“

Z mnohých futbalových období najradšej spomína na sezóny, v ktorých za nás hrávali futsalisti zo Slovmaticu. Spolu so skúsenými domácimi Vajnorákmi a ďalšími hráčmi vytvorili veľmi silný kolektív nielen na ihrisku, na ktorom sme vybojovali historický postup do 3. ligy, ale aj v kabíne. „Najlepšie bolo, keď tu boli Slovmatikári. Nálada bola, fungovalo to, pasovalo to, muži fi čali. Všetci tí chlapci futsalisti sa tešili zo života.“ Spojenie s nimi vzniklo vďaka brankárovi Peťovi Brndiarovi, ktorého má najradšej z hráčov. Asi aj pre jeho upravený chorál „Pani Múčková, Pani Múčková, dobrý bufet má,…“ Tak nech ho ešte má, kým jej bude zdravie slúžiť. Veď stáli zákazníci na čele s najobľúbenejšou Denisou Dorotkovou sú jej verní. A práca ju stále napĺňa „Mám tu pekné spomienky, som tu rada,“ doplnila na záver jedna z  najstarších obyvateľov Vajnor – „naša“ pani Múčková.

Text: Richard Fekete
Snímky: archív Peter Zeman, Richard Fekete