Vajnorské futbalové legendy – Kuchárovci

Futbalový klub vo Vajnoroch má otvorené dvere pre všetkých. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Radi u nás uvítame každého, kto chce priložiť ruky (či nohy) k dielu. Ako hráč, tréner, funkcionár či fanúšik. Či je z inej krajiny, mesta alebo bratislavskej štvrte. Mnohí takí nám už pomohli dosahovať športové či spoločenské úspechy. Veľa z nich vo Vajnoroch ostalo žiť, na niektorých sa potichu zabudlo. To ale nie je prípad otca a syna Kuchárovcov.

PETER KUCHÁR ST.

Momentálne 74-ročný absolvent fakulty telesnej výchovy a športu v Bratislave je najúspešnejším trénerom mužov v histórii klubu. Počas jeho dvoch zastávok vo Vajnoroch seniori dvakrát postupovali. Najprv v roku 1983 do I. triedy a potom v roku 1997 do IV. ligy. V našom klube tak zanechal rodený Račan, v tom čase bývajúci na Rendezi, hlbokú brázdu.

„Keď som prišiel prvý raz do Vajnor z Rače, bolo to tu také ošumelé, ale tribúna už nejaká stála a postupne sa vybudovali nové kabíny, bufet, takže to nebolo najhoršie.“

V jeho prvej etape bol predsedom FK Karol Gróf starší. V druhej už Róbert Vajda, ktorý v tom čase ešte aj hrával.

„Vo Vajnoroch pôsobili v mojich časoch šikovní futbalisti. Vajdovci, brankár Vlasto Jágerčík, Mišo Martišek, Milan Gabura, Milan „Muto“ Zeman boli dobrí, ako aj mnohí ďalší. Bolo dosť hráčov, bolo z koho vyberať. Mali sme aj „Béčko“, za ktoré som chvíľu hrával.“

Ako tréner mal rád útočný futbal, veď ako sám hovorí „hrá sa predsa pre ľudí“. Na lavičke pôsobil cez zápasy veľmi pokojne. Radšej ako krik využíval malé triky.

„Tam už nič nespravíš, nebol som impulzívny. Keď som videl, že sa nedarí, tak som dal aj v 20. minúte rozbehať náhradníkov, aby hráči na ihrisku videli, že sa bude asi striedať. Potom vždy začali hrať poriadne. Nebol som krikľúň, väčšinou som len potichu sedel na lavičke. Namiesto kriku som fajčil. Mimo ihriska som fajčil málokedy, ale počas zápasu som zvládol aj celú krabičku. Najmä preto, že som si párkrát potiahol, niekde som cigaretu položil, zabudol som na ňu a zapálil som si ďalšiu. Ale keď sa mi v roku 1994 narodila dcéra, tak som zo dňa na deň s fajčením prestal.“

Ďalší úspech zaznamenal v Rači, s ktorou ku koncu svojej trénerskej kariéry postúpil v roku 2001 do III. ligy. Vajnory striedal práve s pôsobením v račianskom klube. Z neho k nám prišiel začiatkom 80. rokov prvýkrát a potom aj druhý, keď už bolo ihrisko predsa len kvalitnejšie.

Vždy sme v tabuľke končili hore. Bavilo ma to, na trénovanie som mal dosť času, ihrisko a tráva sa upravili. Podmienky na súťaž boli v poriadku. Rád som sem chodil, páčilo sa mi tu, výborná partia chalanov, aj ľudia chodili a bolo tu fajn.

Postup do IV. ligy bol v roku 1997 veľká vec. Vajnory boli v tabuľke vysoko aj zopár sezón predtým, ale vždy im „kúsok“ chýbal. Aj kvôli rozhodcom. Na tých majú pamätníci z tých čias veľmi zlé spomienky. Po jednom z kľúčových zápasov s Malinovom, ktorý sme doma prehrali 0:1, ich nahnevaní diváci nechceli nechať odísť.

„Boli jednoducho kúpení, až do večera museli čakať vo svojej kabíne. Tuším prišli pre nich policajti.“

V sezóne 1996/97 sme už postupovali. Sčasti aj pre reorganizáciu súťaže, ale hlavne preto, že vo Vajnoroch bol silný kolektív. Aj s dvomi synmi trénera Kuchára. Mladší Pavol vydržal v kádri pár sezón, zo staršieho Petra sa stala opora mužstva aj klubu.

PETER KUCHÁR ML.

Narodil sa v roku 1969 a futbalovo vyrástol v Rači. Do Vajnor sa dostal po vojne začiatkom 90. rokov. „Zavolal ma otec. Vrátil som sa z vojny a nemal som kde hrať.“

Na začiatku zapadol do partie skúsených starších hráčov. V kabíne sedeli bratia Vorlíčkovci, Vajda, Milan Zeman, Fašungovci, Horník. Mladších zastupoval Palo Matula. V ďalších rokoch sa mužstvo omladzovalo a čoraz viac začalo myslieť na postup.

„Dva roky nám to nevyšlo, ale potom prišli mladí šikovní chalani - Aleš Čík, Miloš Grebeči, Braňo Herko, Maťaš (Robo Maťašovský). A práve s ním sme sa dohodli, že treba klub trochu naštartovať. Sadli sme si a začali robiť plány ako „nabudiť“ aj prostredie.“

Vytvorila sa vhodná atmosféra na rekonštrukciu areálu. Do veľkej brigády sa v lete 1996 zapojili hráči i otcovia tých mladších, zväčša bývalí futbalisti.

„Ten areál dožíva vždy, kým nepríde niekto, kto ho chce oživiť. Povedali sme si, že keď to urobíme, vydrží ďalších 10 rokov. Upravili sme trávnik, hlavne v 16-tkach, kde boli veľké diery. Robo Vajda zohnal stroje z Bernolákova. Museli sme opraviť jednu bránu, bola asi o 20 centimetrov nižšia ako určujú pravidlá, odpílili sme ju a nadvihli. Moja babka ušila rohové zástavky, vzadu sa vynovilo pletivo, skultúrnili sme WC aj unimobunky. Začali sme prerábať aj tribúnu, vybavil som dary od sponzorov v okolí. Nepotrebovali sme peniaze, ale tovar, zohnal som plechy aj farbu, ktorou sme ich natierali. Družstvo nám kúpilo nové lopty, ozvučenie priniesol Robo Maťašovský.“

Vďaka tomu futbal vo Vajnoroch znova ožil. „Jožko Kukučka nám robil cez prestávky dídžeja, púšťal hudbu, diváci kopali penalty. Pre tých, ktorí dali gól, som vybavil malé odmeny, ako napríklad pizzu z miestnej pizzerie. Tribúna bola znovu plná, na zápasoch mužov to žilo, predávali sa lístky. S Robom Maťašovským sme vtedy tým úplne žili. Pre mňa bolo krásnym zadosťučinením, že sme ihrisko dali dokopy.“

Organizátor brigády dal dokonca natrieť striedačku hostí čiernou farbou, aby tam súperi v teple nemohli veľmi dýchať. Na našu zase nakreslil buldoga, aby hráčov motivoval k bojovnosti. Všetko smerovalo k tomu, aby postúpili.

„Chceli sme všetci postúpiť do IV. ligy, ale rozhodcovia nás často „odpálili“. Mali sme na to, ale v tom čase bolo treba mať na svojej strane rozhodcov. Stále sme bojovali s Malinovom B. Raz sme u nich hrali zápas, ktorý trval 100 minút, len aby domáci stihli vyrovnať. Horúco bolo raz aj u nás. Prehrali sme a rozhodcovia čakali do desiatej večer, aby mohli odísť. V tom období až príliš vládli rozhodcovia.“

Do IV. ligy sme sa dostali v roku 1997. V kádri boli viacerí kvalitní hráči. Okrem bratov Kuchárovcov aj Andrej Kulčár, Miro Rybár, Robo Maťašovský, Martin Zeman, Attila Pál, Robo Vajda, Andrej Kohan, Aleš Čík, Braňo Herko, Vlado Vančík, Peťo Priechodský, Miloš Grebeči a ďalší. Partia bola výborná.

„Ani si nespomínam na nejaké hádky. Každý vedel, na čo má, kto čo dokáže navyše, kto je slabší či lepší. Brigáda „vygumovala“ všetky spory a bolo to medzi nami „čisté“. Neodmysliteľnou akciou bolo aj uzavretie sezóny v reštaurácii na stanici, kde sme vyhlásili najlepších hráčov.“

Eufória zostala aj po postupe. „V prvých sezónach vo IV. lige sme hrali dobre, dokonca sme uvažovali, že pôjdeme ešte vyššie. Utvrdilo nás v tom aj to, že sme hrali pohár proti vtedy kvalitnej KOBE Senec a doma sme vypadli až na penalty.“

Do tretej ligy sa Vajnory nakoniec dostali v roku 2016. Aj vďaka tomu, že ľudia ako Kuchárovci vytvorili na to v klube dobré základy.

„To ku mne stále patrí, žil som tým, robil som to so srdcom... Hráči, diváci, všetko ostalo vo mne. Stále Vás sledujem. Ani Raču nevnímam tak ako Vajnory.“

Richard Fekete