Príbehy Vajnorského ornamentu 4.časť
Kebich já vjedzeua, de budem nevjestú …
Ako sa vraví – pod lampou býva najväčšia tma či šustrove deti chodia bosé. Jednoducho to, čo máme „pod nosom“, nám často uniká.
Priznám sa dobrovoľne – stalo sa to aj mne. Za krojmi, ornamentami, výšivkami, malúfk ami a ich príbehmi chodím po celej dedine. Robím to veľmi rada, teším sa, že sa delíte so mnou a s ostatnými o svoje poklady, teším sa, že ešte stále je čo objavovať. Súčasná situácia aj mňa od minulého roku prinútila viac „sedieť doma“ a venovať sa napríklad aj podrobnejšej revízii tých krojových súčastí, ktoré už bežne nepoužívame. A ako píšem – vždy je čo nájsť alebo aspoň uvedomiť si súvislosti…
V rodinnej krojovej zbierke máme krásne zlatom vyšívané rukávce na jemnom továrenskom plátne – kontúry vzorov sú vyšité hnedou bavlnkou, plochy sú vyplnené zlatou kovovou niťou, výšivka je doplnená drobnými stehmi ružovej farby. Zlatá niť bola kvalitná, vôbec rokmi nesčernela. Stredový pás výšivky je ohraničený dvoma linkami retiazkovým stehom, vyšitým vzhľadom na jeho jemnosť zrejme krivou ihlou. Vzory sú kvetinové a objavíte v nich krásne srdiečka. Rukávy sú zakončené jemnou paličkovanou čipkou. Všímavejší pozorovateľ nájde na rukávcoch aj vyšitý monogram majiteľky – P. T. a rok „výroby“ – 1913. Monogram P. T. patrí mojej prababke – Terézii, rodenej Panákovej (v tom čase sa aj v monogramoch štandardne uvádzalo najprv priezvisko). Rukávce si nepochybne 20-ročné dievča vyšilo samo, tieto zručnosti sa dievčatá učili od malička, a tak v dospelosti už boli spravidla technicky zručnými vyšívačkami. Paličkovaná čipka je tiež zachovaná pôvodná, aj tú si prababka ako šikovná paličkárka iste spravila sama. Zistenie, že máme doma skutočne staré „rodinné“ rukávce, ma nesmierne potešilo – podľa spomienok mojej babky a jej sestry sa im totiž najkrajšie krojové súčasti cez vojnu stratili, a tak nám ostala z najstarších krojov iba časť.
Druhú súvislosť som si uvedomila pri prezeraní rodinných fotografi í a potešila ma ešte viac – prastarí rodičia Ján a Terézia Bednárovci mali svadbu 24. januára 1914. Pohľad na ich spoločnú ateliérovú fotografi u potvrdzuje, že som identifi kovala svadobné rukávce mojej prababky. Nie je totiž predpoklad, že by sa fotografovala v iných rukávcoch ako svadobných, najmä ak ich vyšívala krátko pred svadbou.
V našej rodinnej krojovej zbierke to nie je jediná výšivka, ktorú vieme identifikovať ako prácu mojej prababky. Krásna, jemná… Jej dcéry zdedili po nej talent na ručné práce. Jednou z nich bola aj vyšívačka Katarína Bednárová, ktorej príbeh bol už publikovaný na stránkach Vajnorských noviniek. Neskromne dúfam, že príbehy vyšívačiek v našej rodine ešte budú pokračovať.
Priznám sa, mám rada, keď sa uzatvorí kruh súvislostí, ako sa stalo aj teraz. Doplnila som príbeh našej rodiny o nové či znovu nájdené informácie. Zároveň s každým novým poznatkom o kroji a ornamente dopĺňame mozaiku informácií o našom spoločnom kultúrnom dedičstve. Ak vieme časovo zaradiť maľby, výšivky, kroje, úžitkové či sakrálne textílie, kompletizujeme informácie o vývoji ornamentu a v tomto prípade aj o vývoji výšivky. A ako som uviedla na začiatku, mám veľkú radosť, že stále je čo objavovať, a dúfam, že to tak ešte dlho zostane. Dúfam, že najbližší príbeh Vajnorského ornamentu už budem môcť priniesť z domácnosti niekoho iného, aby paleta vajnorských príbehov bola čo najpestrejšia a najfarebnejšia.
Elena Karácsonyová