Dlhoročnému obyvateľovi Vajnor Michalovi Slivkovi udelila Trnavská univerzita vysoké akademické ocenenie
Jedným z najvýznamnejších obyvateľov Vajnor je popredný, nielen doma, ale i vo svete uznávaný archeológ docent Michal Slivka, ktorý vo Vajnoroch žije už 53 rokov. Pochádza zo Spiša, presnejšie z dedinky Letanovce, kde sa narodil 9. júla 1948 v rodine tamojšieho roľníka. Počnúc detskými rokmi si zvykal na tvrdú prácu na domácom hospodárstve i na ťažké časy pre roľníkov, ktorí v tých časoch odmietali vtedajšiu bezohľadnú kolektivizáciu. Vzťah k rodnej zemi, najmä k jej pokladom sa rozvinul najmä v období dospievania, v čase, keď sa pripravoval na štúdium archeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Okolnosti vtedajších čias mu neboli naklonené žičlivo. Po úspešne vykonaných prijímacích pohovoroch sa začal venovať štúdiu s plnou vervou, príznačnou pre vážnosť a serióznosť zvolenej profesie. Napriek tomu, že patril medzi popredných študentov, jeho štúdium bolo poznačené mnohými represálnymi opatreniami voči osobe Michala Slivku. Za svoje spoločenské a politické postoje bol dokonca vylúčený zo štúdia a len s veľkou obetavosťou sa mu neskôr podarilo štúdium dokončiť“ ako to stojí v laudatio (pochvala, prejav vďaky, pozn, red,) dekana Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity doc. Dr. phil. Erika Hrnčiarika, prednesené 6. mája 2025 na pôde Trnavskej univerzity pri udeľovaní titulu čestného doktorátu Dr. h.c.
Nežičlivosť vtedajšieho politického systému mladého vedca neodradila a po ukončení násilne prerušeného štúdia sa odhodlane pustil do náročných archeologických výskumov a histórie najmä vo svojom rodnom Spiši.
Laudatio dekana však obsahuje oveľa podrobnejšie a hlbšie charakteristiky docenta Michala Slivku. Zaoberá sa jeho systematickým vedeckým prístupom pri archeologických prácach, „pri ktorých sa meno Michala Slivku spomína s veľkým rešpektom a môžeme ho označiť ako jedného z najväčších znalcov dejín tohto regiónu. Systematicky pracoval v teréne, v oblasti zrúcanín kartuziánskeho kláštora na Skale útočišťa na Kláštorisku v Slovenskom raji, ale i v Poprade-Stojanoch či v Kežmarku. Počas svojho pôsobenia v Krajinskom stredisku štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody zrealizoval viacero náročných archeologických výskumov na slovenských hradoch, ako sú Parič, Šariš, Kapušany, ale i na sakrálnych pamiatkach (Kostol sv. Egídia v Poprade, karner v Trenčíne alebo Kostol Najsvätejšej Trojice v Chrasti nad Hornádom). Terénnym výskumom na významných archeologických lokalitách (najmä na Kláštorisku) sa venoval aj ako pracovník Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre.
Ťažiskom vedeckej pôsobnosti docenta Michala Slivku však zostáva prostredie Spiša, presnejšie Kláštoriska, ktoré sa stalo jeho osudovým pôsobiskom, ktorému sa venuje do súčasnosti. Toto historicky i archeologicky vzácne a bohaté miesto obohatil nielen vedeckým výskumom a jeho spracovávaním, ale urobil z neho aj významné spoločensky vyhľadávané prostredie pre mladých ľudí vyznávajúcich trvalé hodnoty vyplývajúce z kresťanských tradícií. Toto dianie nadobudlo podobu aktivity mladých pomenovanú Strom života, ktorej začiatky sa jeho zásluhou zrodili už v roku 1986. Výstižne to uvádza vo svojom laudatio opäť dekan Hrnčiarik: “S odstupom času môžeme zhodnotiť, že zmyslom celého výskumu nebolo len odkrytie kláštorného komplexu. Oddanosť docenta Michala Slivku vede môžeme sledovať najmä v neúnavnom materiálnom zabezpečovaní chodu celého rozsiahleho výskumu. Celý kláštorný komplex sa postupom času rekonštruuje a pretvára na múzeum v prírode, ba dosiahol aj štatút národnej kultúrnej pamiatky, ktorá svojím významom presahuje hranice Slovenska. Miesto Kláštoriska sa stalo zázemím pre vyše 5000 ľudí, ktorí desaťročia pracovali na jeho výskume alebo obnove. Stretávali sa tu mladí ľudia, študenti, ale i bývalí politickí väzni, disidenti, rôzni intelektuáli a ľudia rôznych národností i vierovyznania. Aj napriek aktivitám štátnej bezpečnosti tu bol vďaka Michalovi Slivkovi „ostrov slobody,“ kde sa formovala generácia ľudí s pevnými hodnotami, ktorá po revolúcii v roku 1989 pomáhala formovať vývoj našej občianskej spoločnosti.“
Rozsah a význam pôsobnosti Michala Slivku v porevolučnom čase neustal, naopak, ešte sa zintenzívnil. Nadišiel čas, keď mohol začať uvažovať o založení, správnejšie o obnovení novej univerzity bez ťarchy minulosti a s novým zameraním v meste s mnohoročnou univerzitnou tradíciou – v Trnave.
Aj o tomto procese sa dozvedáme z laudatia pri udeľovaní tituliu Doctor Honoris Causa renomovanému archeológovi: “Začiatkom roku 1992 spolu s priateľmi – Antonom Hajdukom a Michalom Horským začali uvažovať nad obnovením Trnavskej univerzity v Trnave. Po tom, ako Trnavskú univerzitu v Trnave zriadila Slovenská národná rada s účinnosťou od 1. júla 1992, Michal Slivka s vyššie menovanými investovali veľa času a energie do vybavovania medzinárodnej podpory, vybavenia knižnice či do pritiahnutia kvalitných vyučujúcich.
Vo všetkých týchto potrebných aktivitách sa naplno prejavil ich organizačný talent a vedecké renomé. Docent Michal Slivka sa stal prvým predsedom Akademického senátu Trnavskej univerzity v Trnave (1. februára 1993 – 15. októbra 1996) a spoluzaložil dve fakulty – Fakultu humanistiky a Pedagogickú fakultu. Spolu s Richardom Marsinom, Jozefom Šimončičom, Alexander Avenariusom, Michalom Horským a Milanom Zemkom vytvorili výučbovú štruktúru pre študijné odbory: históriu, dejiny umenia a kultúry, psychológiu, sociológiu a politológiu. A hoci počiatky univerzity boli veľmi zložité aj politických dôvodov, keďže jej vznik sa rýchlo premenil na boj s vtedajšou politickou garnitúrou, aj vďaka odvahe a osobnému nasadeniu docenta Michala Slivku sa podarilo existenciu univerzity aj jej identitu uchrániť a univerzita úspešne existuje dodnes. Aj po odchode docenta Michala Slivku z Trnavskej univerzity v Trnave tu naďalej, až do roku 2010, externe prednášal.
Pre úplnosť treba dodať, že prvým prorektorom Trnavskej univerzity sa stal Vajnorák Doc. Ján Regenda.
Cieľom každého seriózneho vedca je výskumy a poznatky publikovať v odborných publikáciách, časopisoch. Nie ináč je tomu aj v pôsobnosti archeológa Michala Slivku. Počas svojej doterajšej vedeckej činnosti publikoval viac ako 230 odborných prác, štúdií a ďalších druhov publikácií, opäť zameraných najmä na históriu a archeologické osobitosti regiónu Spiš, v mnohých prípadoch priekopnícke s objavnými výsledkami. Dokonca mu odborná verejnosť pripisuje prvenstvo “vo viacerých oblastiach, napríklad vo vydaní prvej modernej štúdie zameranej na rehoľu cistercitov (Cisterciti na Slovensku), ďalej v oblasti historickej antropológie (Historiografia spišskej historickej antropológie stredoveku, Reflektovanie stavu a perspektívy bádania), prvé moderné systematické spracovanie slovenských hradov (Hrady a hrádky na východnom Slovensku) či štúdie o stredovekej cestnej sieti na východnom Slovensku“.
Zásadných, ťažiskových odborných prác je viac a celkom samozrejme za svoju vedeckú činnosť získal rad ocenení doma i vo svete. K najvýznamnejším patria:
Čestná cena Wacława Felczaka a Henryka Wereszyckého, udelená Jagelovskou univerzitou v Krakove za najlepšiu publikáciu z dejín strednej Európy Terra Scepusiensis - Stav bádania o dejinách Spiša v roku 2005
Cena Fra Angelica – Čestné uznanie za osobný prínos o kresťanské hodnoty v kultúre na Slovensku z roku 2006.
Dekrét pápeža Františka - vystavený pri príležitosti životného jubilea v roku 2018.
Uznanie mu vyjadrili aj také osobnosti ako prof. Dennis Martin z Univerzity sv. Ignáca z Loyoly či prof. James Hogg zo Salzburgu za jeho zásluhy na archeologickom výskume na Kláštorisku.
Na záver
„Udelením titulu doctor honoris causa doc. PhDr. Michalovi Slivkovi, CSc. Trnavská univerzita v Trnave spolu s jej Filozofickou fakultou a celým radom slovenských historikov, archeológov a akademických pracovníkov oceňuje jeho rozhodujúcu zásluhu o vznik Trnavskej univerzity v Trnave, zásadný prínos k rozvoju archeologickej vedy na Slovensku a angažovanie sa v oblasti občianskych a náboženských práv“.
Text: Stanislav Bachleda,
Zdroj: Laudatio dekana Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity Erika Hrnčiarika,
Snímky: archív Michala Slivku