Potulky Bratislavou
Podľa vinárskeho pracovného kalendára sa v mesiaci november vinári, vinohradníci, vincúri a iní huncúti najčastejšie po pivniciach motajú a svoje vínne moky biele, červené či oranžové pomaly chystajú. Veď Vianoce sú za dverami a treba niečo na ten štedrý stôl položiť. A tak sa obraciame, hútame, ako sa bielkovín zbaviť a čo najlepšie vínko vyprodukovať. Tí smelší ešte nechávajú bobule vo viniciach odpočívať pre neskorý zber a niektoré červené, ba aj oranžové vínka sa ešte veselo kúpu na šupkách.
„Chlapi, a čo si myslíte, príde ten Martin na bielom koni?“ zaznie odniekiaľ z kúta pri prvej nesmelej koštovke mladých vín. „Mohol by, aj keď to počasie nám ukazuje, že ananásy či banány budeme pestovať.“ zaznie fundovaná odpoveď domáceho meteorológa. Pritakávame, ale potom zarezonuje nečakaná poznámka, že najprv by bolo vhodné tie naše mladé vínka pánom farárom požehnať, nech je to všetko v tom zemskom aj duchovnom na poriadku, keď sme už taká veriaca cháska. Tak, ako sa patrí, všetko sa šikovne zorganizovalo, vínka spolkové, aj tie od kamarátov sa komorne zdegustovali a vysvätili za pomoci nášho dôstojného pána Jozefa.
Lenže my sme huncúti a prečo by sme sa len vo Vajnoroch otŕčali. Tak sme podiškurovali a prijali sme pozvanie na Festival mladých vín v Bratislave. Veď čo, nie sme horší ako ostatní a dva roky sme sa bez kultúry kvôli tej pliage v domoch a vinohradoch krčili. „Tak poďme do toho mesta, keď už sme tá dedina v meste!“, zaznelo nesmelé povzbudenie. Niečo sme z tých našich sudov a demižónov do fliaš napratali, „vyštafírovali“ sme sa a s hrdosťou sme naše vínka smädným Bratislavčanom, ba aj cudzincom ponúkli. Nuž veru aj dáky turista zo Španielska sa pristavil a veru aj celú fľašku domov zobral, že vraj dobrota. A tak sa nám pošťastilo okolitých ľudí pohostiť, Vajnorské osúchy poponúkať a pre istotu aj pánom arcibiskupom Zvolenským naše vína posvätiť, veď človek nikdy nevie.
Spokojní a plní dojmov sme sa chystali vrátiť späť do tých našich pivníc, keď nám poštový holub do uška zahrkútal „Ale chlapci, veď ste vlani na tie vianočné trhy chceli ísť a nedalo sa, tak nech sa páči, teraz môžete.“ Nuž, začali sme pripravovať, plánovať, veď ten vinohradnícky kalendár veľa roboty nekáže na december. Ale prečo by sme my len vínka ponúkali? Zobrali sme teda aj dáke hrnčeky vajnorským ornamentom pomaľované, všakovaké ozdoby na stromčeky a všeličo, čo nám naši domáci umelci stihli nachystať. Keď prezentovať, tak s plnou parádou. A len na jednom mieste? Stihli sme aj Rómerov dom na tri dni obsadiť, hosťom o našej kultúre porozprávať a dobrého vínka naliať.
December je veru dlhý mesiac, no našťastie sa našli pomocníci, čo nám vypomáhali a okolo hostí sa obracali. Niekedy sa veru aj rad pred tým naším stánkom vytvoril. Vo vzduchu rozvoniaval vianočný punč či varené vínko. Aj u nás sa dalo niečo drobné pod zub zohnať, ale prečo by sme ponúkali to, čo ostatní? Riadneho chleba s masťou a cibuľou sme štamgastom servírovali, nech vedia, aký je ten náš vinohradnícky chlebíček. Bolo to ťažké, ale s hrdosťou sme to zvládli. Dni sa míňali rýchlo, až kým sme sa k Vianociam nedopracovali. Stánok sa zatvoril a spokojní sme sa pobrali domov, trošku si odfúknuť a nových síl nabrať.
Prišiel dlho očakávaný koniec roka a začiatok toho nového. Sadli sme si k slávnostným stolom, vyhodnotili naše úspechy či trápenia, ktoré ešte musíme k tomu lepšiemu dotiahnuť. Jedno je isté, nepoľavíme v našej práci, aby sme sa s úsmevom na tvári znovu v tom vinohrade či na veseliciach vídali, a to čo sme získali, v prospech nás všetkých využili. Myslím si, že to bude ďalší dobrý ročník!
Text a snímka: Ing. Norbert Surányi, člen Via Vitis