Čo hovorí kronika Prešporská obec Vajnory 8.časť

Tunajšia kronika nám približuje, ako sa volil miestny richtár, kto sa staral o vinice, kto vyberal poplatky, ale v tejto časti sa dozvedáme, ako sa rozvíjalo vajnorské vinohradníctvo, kto vlastnil vinohrady, kto z nich profitoval, akú mali rozlohu. Aj to, že vinohradníctvo bolo hlavným zdrojom obživy tunajších obyvateľov, čo sa, pochopiteľne, odrazilo aj na spodobení historického erbu obce.

Keďže sa zachovalo z tejto doby viacero písomných záznamov, dá sa z nich usúdiť aj hospodársky a organizačný život obce. Z týchto prameňov sa vie, že napríklad dozor nad hospodárskym životom obce, hlavne nad robotami a odovzdávaní naturálnych a peňažných dávok, mal na starosti š a f á r, t. j. išpán. Bol ním výlučne niektorý člen bratislavskej mestskej rady. Tento však nezasahoval do vnútorného každodenného života obce, lebo obecné záležitosti vo Vajnoroch v tom čase spravovala obecná rada zložená z richtára a 4 - 5 prísažných (konšeľov). Richtára volili na návrh podobne ako v Bratislave na sv. Juraja (24. apríla), keď predtým richtár bol schválený najprv vrchnosťou z Bratislavy. Tento bol až do vydania tereziánskeho urbára oslobodený od poddaných povinností. I keď prvý richtár sa oficiálne spomína v roku 1516, je isté, že táto funkcia podľa predchádzajúcich udalostí má staršiu tradíciu. Richtár spolu s prísažnými (konšeľmi), ktorých volila už obec, odchádzali po zvolení do kostola, kde pred miestnym farárom skladali prísahu, neskôr pred bratislavskou radou. Prísahu skladali po slovensky tak ako sa to zachovalo v mestskej knihe prísah z roku 1698 podľa nižšie uvedeného textu:

"Ja N. Přisaham Panu Bohu Otcu Synu Duchu swatemu, Trojici Swate, Miestu Presspurku a Panu Burgmistrovi gakošto nim milostiwim Pánum v Obci nassi Waynorskey, že wernym Richtařem (konsselem) chcem býti nehledíc anj nepřatelstvj, ani Darúw, ani baznost, ani Příznivost, než (li) jednomu každemu gak Chudobnemu, tak y buhatemu, spravedlnost chcem učiniti, wdowy y Syrotky w jejich sprawedlivych wěcem chcem braniti, sskodu Mesta Presspurka a obci nassí neyw(ě)tssi moznosti chcem odwracat a wěci tajne zamlčeti.. Tak mi Pan Buh pomahej, Blagoslawena Panenka Maria a wseškj Swatj, a jeho swate Evangelium"(44).

Medzi prvoradé povinnosti richtára a prísažných patrilo vybavovanie majetkoprávnych záležitostí v prvej inštancii, spisovanie testamentov, riešenie celoobecných záležitostí, tažkosti so šafárom, s bratislavskou radou, so susednými obcami a pod. Majetkoprávne záležitosti, vybavené obecnou radou, podliehali ešte na schválenie mesta a neskôr tzv. zemepánskej stolice. Toto sa dá zistiť aj v Mestskom múzeu v Bratislave z ročných vyúčtovaní poddanských obcí a ich povinností - renty z ktorých aj z Vajnor plynuli mestu veľké príjmy vo forme daní a naturálnych dávok. Podobné prísahy, a tiež po slovensky, skladali pred mestskou radou i ďalší obecní úradníci alebo sluhovia. Bol to v prvom rade magister montium, vinohradnícky richtár, zvaný p e r e g (Viničný richtár skladal prísahu na správe panstva, alebo pri soche sv. Urbana, pozn. red.). K jeho povinnostiam patrilo predovšetkým rozhodovanie rôznych sporov v súvislosti s užívaním vinohradov, ďalej kontrola pri oberačkách a odvádzanie viničného poplatku a dozor nad hájnikmi vo viniciach. Medzi obecných sluhov, ktorí skladali prísahu, patrili hájnici vo vinohradoch (custos vinearum), lesník (custos sylvarum). Okrem týchto mala obec svojho hlásnika, pastiera a sluhu pre všetko, richtárovho pomocníka, bubeníka tzv. kižbíra, neskoršie aj dvoch hadnacov na poriadok v mieste, ktorí boli platení z obecnej "kase". Spomenúť treba aj obecného šenkára a mäsiara a i ďalších, ktoré trio neraz zasahovalo do uznesení predstavenstva obce - farára, notára a učiteľa.

Vajnorských poddaných v prípade trestných záležitostí súdil bratislavský súd, neskôr vo funkcii zemepánskej stolici - p r o t o c o l l a d o m i n a l u m. Zemepánska stolica riešila aj dedičské záležitosti, sťažnosti poddaných, dávala návrhy na voľbu richtára a pod. (45).

Obyvatelia obce, ako bolo viackrát spomínané, po celé stáročia sa zameriavali v prvom rade na pestovanie vinnej révy, keďže dorábanie vína bolo ich najdôležitejšou zložkou obživy a práve tieto vinice prinášali najväčšie zisky pre mesto Bratislavu. Takmer celá kultivovaná pôda bola vysadená vinohradmi, lebo poľnohospodárstvo nebolo výnosné. Len na niektorých miestach sa darilo na lúkach pri brehoch Malého Dunaja, pokiaľ tieto nezničili časté záplavy.

Podľa záznamov z roku 1715 sa nachádza v chotári Vajnor 40 hektárov viníc, v roku 1720 už 53 hektárov. To znamená, že klčovaním a zriaďovaním ďalších viníc tento stav stúpol. Produkcia vína nebola všade rovnaká a záležalo na mnohých okolnostiach. Vo viniciach obrátených smerom k severu bola pomerne slabšia úroda jak do kvality hrozna. Naopak to bolo vo viniciach, ktoré boli obrátené smerom k slnku, na južných svahoch, kde sa rodili kvalitnejšie vína a javila sa aj väčšia úroda.

Výmera vinohradov v chotári sa uvádza v tzv. "kopáčoch", t. j. plocha podľa starej miery na okopanie viníc za jeden deň pre dospelého muža a čo malo byť 4 áre vinohradu. Výroba vína sa počítala v celoročnom priemere na vedrá, približne 62 litrov vyrobeného vína v priemernom roku úrody dvoch kopáčov. To znamená, že v tých časoch sa urodilo vo vajnorských vinohradoch asi 600 vedier vína (3700 hl) a cena vajnorského vína bola spolu s račianskym v Bratislave najvyššie, lebo na jedno vedro sa platilo 2,25 zl. (46).

Takmer všetci vajnorčania mali v tom období vinice, ale ich rozloha bola veľmi malá, najviac ak 13 kopáčov (a to pri dvoch menách), ba pohybovali sa medzi 1 - 6 kopáčmi. Najviac viníc v chotári vlastnili mimobratislavskí majitelia medzi 20 - vyše 100 kopáčov. Boli to podľa poradia od najväčšieho majiteľa títo: Ján Pálffy majiteľ pezinského a jurského panstva 210 kopáčov, Ján Zechmeiszter z Bratislavy 117, Samuel Danielis tiež z mesta 113, Karol Pálffy pán na Záhorí 60 kopáčov. Potom tu ešte vlastnili v rozsahu 45 kopáčov viníc i "paulíni" z tokajského mestečka T a l l y a, naostatok ešte aj niektorí mešťanostovia a páni z Bratislavy.

Súhrnná rozloha vlastných viníc, ktoré patrili vajnorských(m) poddaným na obrábanie, bola v polovici 18. storočia len 355 kopáčov, čo bolo 12,5 %, kým "cezpoľní" vlastnili vinice v rozlohe 2524 kpáčov, t. j. 87,5 % z celkovej plochy viníc v chotári Vajnor (47).

Starodávnosť vinohradníckej tradície Vajnor dokazuje aj ich pečať s obecným erbom doložený od 16. storočia. Jeho obsahom je vinohradnícky nôž a strapec hrozna. Erb Vajnor vyjadruje jednak zamestnanie a je jednak hovoriacim znakom na staré pomenovanie obce "Wienern", alebo Szöllös. Erbové pečatidlo z uvedeného storočia predstavuje menšie pečatidlo Vajnor. Obec súčasne používala aj väčšie pečatidlo s celkom iným symbolom. V poli typária z r. 1628 je v štíte vyrytý sv. Štefan. Vo sv. Štefanovi vidieť treba pôvodný symbol Vajnor, ktorý nepochybne vzniká už v časoch gotiky.

Ak máme rozhodnúť, ktoré pečatidlo erbové predstavuje heraldickú pamiatku v pravom slova zmysle, potom je ňou nepochybne erb z menšieho pečatidla. Podľa neho historicky a heraldicky je správny erb Vajnor, ktorý pochádza zo 16. storočia a tento tvorí: modrý štít so strieborným vinhradníckym nožom a strapcom hrozna, ale aj názvy vinohradníckeho chotára, z ktorých niektoré pochádzajú ešte z Veľkomoravskej doby (48).

Jazykovo neupravené, doslovný prepis z kroniky Prešporská obec Vajnory.

...............................................................

VYBERÁME PRE VÁS Na facebookových stránkach Vajnory v spomienkach nájdete každý deň odkaz na nový príspevok do niektorého zo štyridsiatich albumov www.spominajme.com