Počiatky pôsobnosti nášho dychového orchestra 4.časť

Aj tretí diel histórie dychového orchestra vo Vajnoroch, zapísanej v tunajšej kronike, sme končili zoznamom členov, tentoraz dvadsiatich siedmich, ktorí vyrastali aj pod vedením kapelníka Martina Ktištofi ča. V tejto časti sa budeme venovať práci ďalšieho kapelníka, tentoraz Jána Matulu, legendárneho hudobníka, ktorý ovládal viacero hudobných nástrojov. Aj jeho zásluhou sa pôsobnosť dychovky úspešne rozvíjala v nasledujúcich rokoch, ktorú však pretrhla prvá svetová vojna. Krátko sa spomína aj vznik ďalšej dychovky, ktorá však nedlho po vzniku zanikla.

Rokom 1908 končí svoju kapelnícku históriu Martin Krištofi č a jeho žezlo preberá v poradí už tretí kapelník Janko Matula, všestranný muzikant, neskoršie preslávený pod menom „dedko Matula“. Ján Matula sa narodil v roku 1872 a zomrel v roku 1956, keď takmer do konca svojho života hral na dychové nástroje. Začínal ako 8 ročný pod vedením svojho učiteľa Václava Kubištu, najprv na husle, neskoršie aj na dychové nástroje. Jeho najobľúbenejším nástrojom bola "basovka" baskrídlovka, potom eufónium a naposledy trombón. Sám mal početnú rodinu, vychoval deväť detí, z ktorých jeden syn Metod hrával v dychovkena malý bubon už ako 11 ročný. 

Pri jeho nástupe do kapelníctva zanechávajú aktívnu činnosť starší hudobníci a to Štefan Krištofi č č. 2, Ján Benčič, Jozef Krištofič,  Ján Belaj, Ján Stacho, Štefan Benčič, Ján Slezák, Ján Fekete, František Orth. Preto bolo jeho prvou úlohou, aby aspoň čiastočne doplnil tieto medzery i keď staršími hudobníkmi a to boli: Ján Grebeči r. 1890, Ján Zeman r. 1890 a postupne i ďalší.

S nácvikom začínali ako ich predchodcovia – hasičskom depe. Od nich (a) zdedili časť zastaralých nástrojov a časť notového materiálu, ktoré si takisto postupe opisovali od vojenských hudieb. 

Aj táto kapela vyhrávala v rajóne ich predchodcov. Tak v roku 1908 a 1910 vyhrávajú na miestnych cirkevných oslavách v rakúskom Mariazelli, v roku 1912, a tesne pred prvou svetovou vojnou 1914 na fašiangových zábavách v meste valčíkov Viedne, popritom nevynechávali obce na druhej strane Dunaja ako už bolo spomínané.

Ešte pred prvou svetovou vojnou odchádzajú mladí hudobníci k vojenským hudbám. Boli to malí synčekovia predchádzajúceho kapelníka a to hneď bratia Augustín, ktorý rukuje v roku 1904 a mladší v roku 1908 jeho mladší brat Rafael, obaja do Rumunska k miestnej posádkovej hudbe umiestnenej v Kľuži. Kým Augustín odchádza po skončení vojenskej služby do Prahy ako profesionálny hráč na husle a harfu do Národného divadla, Rafael sa vracia do rodných Vajnor aby sa zapojil ako platný hráč na krídlovku.

V tieto časy hrávala dychovka z Vajnor v tomto obvyklom zložení:

• kapelník Janko Matula,
  zároveň baskrídlovák,
• klarinety Štefan Krištofič,
  Matej Slezák,
  Pavol Takáč
• krídlovky Štefan Belaj,
  Ján Fekete,
  Jozef Zeman,
  Matej Brúder
• basovky Jozef Takáč,
  Ján Zeman
• trúbky Štefan Benčič,
  Ján Darovec,
  Štefan Vitáloš
• bas Ján Benčič
• bubny František Tichý
  a Matej Krištofič

Podľa pamätníkov, okrem uvádzaných miest, vyhrávala aj na blízkom okolí a to na Drnkaplli „Trnávka“ v Heklerovej tehelni, potom Oberuferi /Prievoz/ na zábavách u „Schultza“, „Pehringera“, alebo „Wowyho“. Ďalej sa spomínala obec Theben t. j. Devín, kde taktiež každoročne hrávali na hodových zábavách.

Repertuár vajnorskej dychovky pozostával v tom čase z veselých poliek, ländrov, čardášov, mazuriek, a „marš“ pochodov. Nový notový materiál im dodávali opisovaním bratia Krištofi čovci od vojenskej hudby. Ich zásluhou mala dychovka už vtedy pestrý repertuár v notovej skladbe, ktoré im závideli mnohé hudby.

V roku 1914, keď započala prvá svetová vojna, prišli aj zlé chvíle na vajnorskú muziku. Hudba zamĺkla, takmer všetci jej rúči členovia narukovali na všetky možné strany bojísk. Pre(d) spoločnou rozlúčkou si podali ruky s predsavzatím, že ak sa dožijú tejto vojny, stretnú sa doma a budú pokračovať tam kde prestali.

Ako prvá po vojne hlási sa o slovo vajnorská dychovka, ktorá oživuje svoju činnosť. Z hudobníkov na vojne nebol nik zabitý ani zranený, nevrátil sa jedine krídlovák Matej Brúder, ktorý sa v ruskom zajatí oženil a založil si tam i rodinu. Medzitým sa vzdali aktívnej činnosti v hudbe Michal Slezák, Pavol Takáč, Tomáš Grebeči, takže okýptená dychovka začínala pod Jankom Matulom takto:

• kapelník Janko Matula,
  zároveň baskrídlovka
• krídlovky Martin Krištofi č,
  Jozef Zeman,
  Štefan Belaj,
  Ján Fekete
• klarinety Štefan Krištofi č,
  Ján Grebeči
• basovky Jozef Takáč,
  Ján Zeman
• trúbky Štefan Benčič,
  Štefan Vitáloš,
  Ján Darovec
• bas Ján Benčič
• bubny František Tichý
  a Matej Krištofič

Po založení telovýchovnej jednoty (Sokol, pozn. red.) vzniká pri nej ďalšia dychová hudba vo Vajnoroch tzv. "sokolská. Do čela tejto dychovky sa postavil ambiciózny kapelník vrátivší sa od vojenskej hudby Rafael Krištofi č, r. 1891 a pod jeho vedením sazačali učiť  títo hudobníci:

• kapelník Rafael Krištofi č,
  zároveň krídlovák
• krídlovky Vlašič Jozef r. 1892,
  Múčka Štefan r. 1901,
  Múčka Jozef r. 1896
• klarinety Múčka Silvester r.1899,
  Brúder Jozef r. 1903
• baskrídlovky Belaj Lukáč r.1901,
  Fašung Štefan r. 1901,
  Zeman Ján r.1899
• trúbky Viktor Tichý r. 1903,
  Múčka František r. 1901
• bastromba Brúder Alojz r. 1905
• basy Valček Ignác r. 1893,
  Múčka Václav r.1903
• bubon Fašung Martin r. 1896

Táto keď aj malá dychovka mala spočiatku prejaviť sa tak jak v učení a potom už pred verejnosťou najprv na miestnych telovýchovných slávnostiach, neskoršie v Lamači. Devíne a inde. Žiaľ, nenašla podporu u miestneho obyvateľstva a preto bola akosi  v závoze staršej dychovky vo Vajnoroch a postupne zaniká.

VYBERÁME PRE VÁS
Na facebookových stránkach Vajnory v spomienkach nájdete každý deň odkaz na nový príspevok do niektorého zo štyridsiatich albumov www.spominajme.com.

Jazykovo neupravené, doslovný prepis z kroniky Prešporská obec Vajnory.