Počiatky pôsobnosti nášho dychového orchestra 5.časť
Hudobnej histórii Vajnor a nášmu dychovému orchestru sa venujeme už v piatom pokračovaní. Po skončení prvej svetovej vojny, tzv. veľkej, sa život pomaly dostával do normálnych koľají. Bolo šťastím, že hudobníci sa vrátili živí a relatívne zdraví, a tak bolo možné oživiť jeho činnosť. Onedlho sa podarilo aj účinkovanie v hlavnom meste novej Československej republiky.
V roku 1921 vajnorská dychová hudba prvý raz vyhráva mimo svojho „obvodu“, tentoraz hneď priamo v Prahe-Vršoviciach pri príležitosti výstavy vajnorského vína, keď túto výstavu organizoval vtedajší predseda Potravného družstva vo Vajnoroch Ján Fekete, ktorej cieľom bola nielen dobrá reprezentácia svojich vín rôznych sortimentov, ale aj predstavenie slovenskej dychovej hudby, originálnych krojov, predvedenie folklóru a naostatok prejavenie spolupatričnosti Slovákov a Čechov v novovybudovanej ČSR.
(Z)vzhľadom k tomu, že v starej dychovke nastáva generačný problém v roku 1925, bolo treba tento riešiť doplnením mladou krvou. Tak sa pod taktovkou obľúbeného kapelníka Janka Matulu hlásia záujemci z radov školskej mládeže vo veku 11-13 rokov. Práve z tejto plejády nastávajúcich mladých dorastencov muziky sa začala formovať nová generácia hudobníkov, ktorá povedala mnoho v budúcnosti vajnorskej dychovej hudby:
- krídlovky Matej Belaj r. 1913,
Martin Benčič r. 1913 - klarinety Ján Turenič r. 1912,
Viktor Fekete r. 1912 - tenory Cyprinán Matula r. 1914,
František Fašung r. 1914,
František Polák r. 1914 - trúbky Alojz Zeman r. 1913,
Gabriel Grebeči r. 1912,
Tobiáš Fekete r. 1912,
Pavol Anatlic r. 1914 - bas Benedikt Valček r. 1914
- bubon Rafael Zeman r. 1912
Všetci títo boli prijatí za podmienok že pre(d) započatím do učenia musia rodičia zložiť zápisné vo výške 300 Kčs za každého žiaka ako kauciu a podložiť to svojim podpisom ako ako súhlasu. Za zložené peniaze si kúpili hudobné nástroje, ktoré si mohli podržať a ponechať vo svojej držbe, pokiaľ svojvoľne nevystúpili z hudby. V opačnom prípade bol povinný tento nástroj vrátiť hudbe. Nik však nevystúpil práve bol potvrdený opak, že tento mladý kolektív bol učenlivý a v súčasnej dobe za najperspektívnejší. Z jeho radov vyšli vynikajúci muzikanti ako napr. Matej Belaj, neskorší vojenský kapelník, ktorý po krátkej dobe ako 15 ročný nastupuje za eléva k vojenskej hudby do Prahy a o nejaký čas dáva o sebe vedieť ako vynikajúci hráč na lesný roh. Ďalej vyrástli z tejto dychovky veľmi dobrí hudobníci, ako Cyprián Matula, Ján Turenič, Viktor Fekete a ďalší, dlhoročné opory v mieste.
V tom istom roku 1. augusta odchádzajú Vajnoráci aj so svojou dychovkou na Krajinské slávnosti, ktoré sa konali v Piešťanoch. Tu predviedli s vajnorskými ochotníkmi pásmo svojich ľudových zvykov a za umelecký prednes obyčajov svojho ľudu získali „Striebornú medajlu“.
V letných mesiacoch roku 1929 je pozvaná vajnorská dychovka do Viedne, kde vyhráva starousadlíkom zo Slovenska na krajanskej slávnosti pri príležitosti „Dne záhorákú“. Tu vo svojich typických ľudových krojoch im podobným odviedli dobrý kus reprezentácie.
Aj rok 1932 je plným úspechom dychovej hudby vo Vajnoroch avšak jej kapelník Janko Matula končí svoju činorodú činnosť. Stači však na záver kapelníckej kariéry doučiť aj starších hudobníkov a to boli: Jozef Fekete r. 1899 v hre na klarinet, Ján Benčič r. 1906 na krídlovku a ešte aj mladého Jozefa Zemana r. 1923 na malý bubon.
Kapelník Janko Matula svojim vzorným prístupom k hudbe, mládeži, ľudskosťou a nevyčerpateľným humorom bol všade obľúbený. Zostal s týmito vlastnosťami až do jeho konca života, ale aj potom v sr(d)ci každého, kto sme ho poznali, zostal navždy ako náš „zlatý dedko“ Matula. Pred skončením jeho kapelníckej kariéry múdro zistil, že rôčky na jeho bedrách si urobili svoje a tak uvoľnuje miesto mladšiemu. A tak v tomto roku 1932 nastupuje jeho nasledovník ako štvrtý v poradí kapelník Rafael Krištofi č, nar. 1891. Bol inak synom druhého kapelníka dychovky Martina Krištofi ča, čo svedčí, že jablko nepadlo ďaleko od stroma. Tým, že bol už ako mladý hudobník pri vojenských hudbách, neskoršie založil generálku pri Sokolskej hudbe vo Vajnoroch, mal preto plné predpoklady pokračovať v tvorivej muzikantskej práci svojich predchodcov.
Mal aj organizačné schopnosti, lebo pracoval ako úradník v administratíve. Ako kapelník dokonale ovládal krídlovku i keď mu boli aj iné nástroje známe. Pritom sám komponoval a upravoval skladby, rozpisoval na jednotlivé nástroje a mal u seba bohatý notový materiál.
Po Jankovi Matulovi prevzal už čiastočne oklieštený kolektív dychovky, lebo niektorí zanechali aktívnu činnosť. Túto partiu predstaviť si môžeme ich menovkami:
- kapelník Rafael Krištofi č,
zároveň krídlovák - klarinety Štefan Krištofi č,
Ján Turenič,
Viktor Fekete,
Jozef Fekete - krídlovky Štefan Belaj,
Ján Brenčič,
Lukáč Belaj,
Ján Fekete - tenory František Fašung,
Cyprián Matula - bastromba Ján Matula
- trúbky Viktor Tichý,
Ján Darovec,
Tobiáš Fekete,
Gabriel Grebeči,
Pavol Antalic,
Štefan Benčič - basy Ján Zeman,
Benedikt Valček,
Ján Benčič - bubny František Múčka,
Rafael Zeman,
Jozef Zeman
Medzitým prišiel k hudbe aj Justín Vitáloš r. 1912 doučený už novým kapelníkom v hre na baryton, alebo baskrídlovku.
Začiatky, ako vždy sa opakujúce v tejto aj predchádzajúcich dychovkách boli, že treba doplniť hudobné nástroje a i novší notový materiál. Tak sa kolotoč opakuje, nástroje si nakupujú zo svojcih skromných fi nančných prostriedkov, pomohla aj zbierka v obci ale aj niektoré spolky vo Vajnoroch pridali podľa možností. A notový materiál, ako bolo už spomínané, stále dopĺňal tento nový kapelník.
VYBERÁME PRE VÁS
Na facebookových stránkach Vajnory v spomienkach nájdete každý deň odkaz na nový príspevok do niektorého zo štyridsiatich albumov www.spominajme.com.
Jazykovo neupravené, doslovný prepis z kroniky Prešporská obec Vajnory.
