Veľká noc niekedy

…a tak, jak nás naučili naše matere viprávjat.

Ve Vajnoroch, ket stromi začíňali mjet pucki a tráva sa zeleňat, hrávali sa na úce vajnorské dzeci - dzífčence a chuapci šelijaké hri. Schádzali sa aj proto, abi sa pripravili na velikí svátekvítaňá jari. 

Na Kvjetňí ňedzelu sa ráno pri omši svjecili kočátka, keré potom také posvjecené mjeli ochrannú moc. Do takého domu, v okňe kerého bili kočátka, ňigdá potom nebucheu blesk a v takém domje aňi nehoreou. Dzífčence na Kvjetňí ňedzelu vinášali ven z dzedzini kiselicu - zimu a smrt a donášali do dzedzini lésolu - leto a noví život. Ešče pret vineseňím kiselice, chodzili dífčence po dzedziňe s lésolú. Biua to mohutná vŕbová haluz, na kerú si dzífčence povješali farebné stuški, papírové a slamené retáski, fi gúrki ft ákú, kršáki z papíra a víduški. Ve Vajnoroch sa richtovaua né enem jedna, ale až dvje lésoli, každá v stodole na druhém konci dzedzini, a zrovna tá ich moseua bit krajší jak lésola dzífčenec z teho druhého konca a ešče sa aj predbíhali, s kerú lésolú skúr dondú k farárovi, rechtorovi, richtárovi a dalším vážením osobám z dzedzini.

S lésolú chodzili dzífčence po ceuej dzedziňe a spívali pjesňički. Dvje dzífčence nésli lésolu a další nésli košíki s cifrovaníma vajcama. Rozdávali ich gazdzinkám, keré im za to dávali peňíze a za keré si potom mohli nakúpit nové bavlnki na cifrováňí víduškú.

Porát po letáňijách začali dzífčence chodzit s kiselicú. Biua to fi gurína, kerú im starší ženi pomohli oblécit do ženského vajnorského kroja. Dzífčence s kiselicú chodzili po dzedziňe, spívali í pjesňički a téš rozdávali cifrované vajíčka. Ket objehli konc ceú dzedzinu, kiselicu z dzedzini vinésli, abi ju utopili. Nakonec ju vizlékli z parádnich hábu a uhodzili do potoka.

Na Zelení štvrtek pri bohoslužbách zvazovali kostelňí zvoni, keré sa potom neozvali až do Bíuej soboti. Po dzedziňe ale biuo čut hurt drevených rapkáčú a dreveného tragača (hurtovňice), na kerém sa muádenci hontrňali s velikím hurtem ceuí deň.

Velikí pátek biu deň velice prísneho pústu. Jeduo sa enem kiseué, fi zula a ribi. Ňegdá vajnorskí ludé, a vodzili tam aj svúj dobitek a hit, chodzili sa na Velikí pátek višpléchat do potoka, abi bili šeci ceuí další rok zdraví. Praj ve Vajnoroch biuo vidzet dicki na Velikí pátek, jak sa v potoku kúpu aj bosorki.

Ket sa na Bíú sobotu po omši rozvázali zvoni, šecki dzífčence, keré sa sceli vidat, utekali do šopi nabrat polének a doma ich potom počítali. Kerá ich mjeua párni počet, za muža mjeua mjet muádenca, kerá nepárni, taká praj vdofca. Na Bíú sobotu gazdziné chistali jíduo, keré mjeuo bit na Velkonoční ňedzelu v kostole posvjecené; variua sa šunka, pékua sekánka a houí pletený kisnutí kouáč - cauta. Varili sa a farbili velkonočné vajíčka.

Na Velkonočňí ňedzelu vuožiua gazdziná šecko toto jíduo do košíka, vajec moseuo bít tolko, kolko mjeua rodzina členú, priuožiua sol, košík prikriua puachetkú a odnésua posvjecit do kostela. Ket sa z kostela vráciua, posvjecené vajíčko dostali šeci; muž ze ženú si ho prekrajovali, abi sa na druhém svjece zešli. Ket každí zjedeu kúsek svjeceného, až potom si mohli šecisednút k ňedzelňímu  objedu.

Na Velkonočňí pondzelí uš od rána chodzili po dzedziňe muádenci s hrubíma korbáčama s vŕbovích prútú na konci zvázaních s farebnú stuškú. Šlahačka – šibiračka biua kór záležitoscú maudích chuapcú a škouákú, kerí chodzili šlahat kór do rodzín príbuzních a spoužáček. Dzífčence im dávali malované vajíčka a drobné peňíze.

Starší muádenci – pachouci nechodzívali šlahat prez deň. Až večer, ket išli na besedu k svojej miuej, opatrno si ju višibali mauím korbáčem. Za to od ňí potom dostali najkrajší vajíčko, keré ona sama vicifrovaua. Ve Vajnoroch sa na Velikú noc ňekedi neoblévauo, začauo sa až po 2. svjetovej vojňe.

VEĽKÁ NOC DNES

Tradície Veľkej noci a predveľkonočného obdobia sme si mohli v ostatných rokoch pripomínať na podujatiach, ktoré v spolupráci s mestskou časťou Bratislava–Vajnory pravidelne každý rok organizovalo občianske združenie Podobenka z Vajnor. Každoročne počas Kvetnej nedele sa v dome kultúry deti z DFS Podobenka z Vajnor zvykli predstaviť s pásmom jarných vajnorských zvykov a v rámci Školy vajnorských tradícií sme spolu so širokou verejnosťou vyrábali kraslice. Organizovali sme výstavy obrazov a fotografi í súčasných vajnorských umelcov, obrazov maľovaných a vyšívaných vajnorským ornamentom či predajné výstavy kraslíc. Na Veľkonočný pondelok ožíval každý rok aj Vajnorský ľudový dom. Pre domácich Vajnorákov i návštevníkov sme v tradičnom kroji pripravovali ukážku vajnorskej šibačky obohatenú o ochutnávku vajnorských koláčov, sekanky a iných dobrôt.

Tento rok, ale už aj minulý, boli iné. Epidémia výrazne obmedzila spolkový život a podujatia, na ktoré ste boli zvyknutí, sme, žiaľ, organizovať nemohli. Preto sme privítali ponuku mestskej časti Bratislava–Vajnory a zvyky Kvetnej nedele a Veľkej noci sme sa vám snažili predstaviť aspoň prostredníctvom krátkych videí. Verte, že príprava nebola menej náročná. Bolo treba pripraviť a vyžehliť kroje, ozdobiť lésolu, vyzdobiť interiér i exteriér Vajnorského ľudového domu, ísť na prútky a, samozrejme, aj napiecť veľkonočné dobroty. Teší nás, že v sobotu pred Kvetnou nedeľou, kedy sme vajnorskú šibačku natáčali, si na veľkonočnej sekanke a tradičných makovníkoch, orechovníkoch a tvarohovníkoch pochutnali nielen šibači, ale aj zdravotníci a dobrovoľníci z MOM-ky, ktorým sme tieto veľkonočné dobroty priniesli do domu kultúry. Dúfame, že aspoň týmto spôsobom sme pomohli mnohým z vás preniesť sa spolu s nami do atmosféry tradičnej vajnorskej Veľkej noci, a veríme, že na budúci rok sa už uvidíme všetci „naživo“.

Text: Gabriela Zemanová, Elena Karácsonyová (OZ Podobenka z Vajnor)
Snímky: Gabriela Zemanová