Vajnorské futbalové legendy Milan „Muto“ Zeman

Bol jedným z najtalentovanejších hráčov, ktorí vyrástli na vajnorskom ihrisku. Okrem dvoch rokov počas vojenskej základnej služby hral výlučne u nás. V seniorskom mužstve nastupoval zhruba 10 rokov. Mohol ísť aj do lepších klubov, no osud mu nedoprial naplnenie jeho futbalových snov. Všetci pamätníci naňho spomínajú ako na veľkú osobnosť a kvalitného stredopoliara. O všetkom nám ochotne porozprával. Teda až na to, ako vznikla jeho prezývka. Ale to Vám určite radi prezradia jeho kamaráti alebo bývalí spoluhráči. Milan „Muto“ Zeman.

SKLAMANIE NA VOJNE

„Nemal som šťastie, pokazilo sa to tou vojnou. Bolo to vybavené, ale padlo to. Mal som ísť do Spojov (vtedy II. liga, pozn.), ale navštevoval som večernú školu kvôli maturite a otec mi povedal, že sa mám rozhodnúť, buď futbal alebo škola. Takže Spoje padli. A potom mi Jano Fašung chcel vybaviť Vzlet Brno, ale narukoval som do Pardubíc.“ Časy, keď prvýkrát opustil Vajnory, neboli jednoduché. Nádej, že svoj talent bude rozvíjať v lepších podmienkach, sa rozplynula. „Sľúbili mi, že pôjdem do Brna. Lenže mal som vodičský preukaz skupiny C, a preto ma nepustili. V Pardubiciach boli sily protivzdušnej obrany štátu. Ale časom som prešiel na polroka do Serede k ženistom, kde som futbal polroka hral. Mali sme veľmi dobré mužstvo. Bol v ňom aj Igor Šramka, neskôr výborný medzinárodný rozhodca. Chceli ma do viacerých klubov, ale Pardubice prestup blokovali. Stiahli ma naspäť a dopadlo to tak, že som tam ani nehral futbal, ani nešoféroval, iba som pribral 10 kíl.“

Igor Šramka ho prehováral na rozhodcovskú kariéru. To rázne odmietol, s mužmi v čiernom si veľmi nerozumel. Odmietol aj jednu radu. „Povedal mi, že ak nebudem v prvej lige, futbal sa mi neoplatí hrať. Choď hrať niekam, kde ti dajú nejaký byt alebo robotu, radil mi.“ Kto ale futbal miluje, takéto múdrosti v mladom veku neberie vážne. A tak ako 21-ročný po návrate z vojny začal v roku 1984 znovu hrávať za mužov vo Vajnoroch. O dva roky sa oženil, o ďalší rok sa mu narodil prvý syn a sny o veľkom futbale ustúpili pred životnou realitou a rodinnými povinnosťami.

DOBRÍ TRÉNERI

Už v doraste mu veľa odovzdal Marián Vitáloš, ale určite najlepší tréner vo Vajnoroch bol Peter Kuchár. „Jeho tréningy boli výborné. Náročné, ale bavilo nás to. Ako absolvent FTVŠ vedel, čo robí. Chodili sme na sústredenia, behali sme na Lisy. Mladšej partii keby to niekto povedal, radšej by sa chlapci v ten deň ani neobjavili. Keď som prišiel do iných klubov, všetci boli prekvapení, že som z Vajnor. Ako stredný záložník som mal výbornú kondíciu.“ Tréner, o ktorom ste si mohli prečítať v minulom vydaní Vajnorských noviniek, vniesol do tréningu pre Vajnorákov nové prvky. Všetko robili veľmi intenzívne, zoznámili sa s gymnastikou, v lete absolvovali dvojfázové tréningy. „Vtedy nebol problém skĺbiť to s robotou, lebo sa končilo okolo tretej. Bolo nás dosť, aj kopa mladých. Zvládali sme to.“ A keď sa hralo o postup, vedel Peter Kuchár pritiahnuť aj pár kvalitných hráčov z Rače alebo z Rendezu. Jeho bývalý zverenec s ním má aj jednu nepríjemnú spomienku. „Po tom, ako ho dotiahol Karol Gróf starší, bol hrajúci tréner. Hrával stredného útočníka. Raz mal strašný úraz, myslel som si, že v momente skončím s futbalom. Po jednom z výskokov sa mu odtrhol stehenný sval a zroloval sa mu celý na koleno. Smrtka ma prešla.“ Láska k futbalu žiadny koniec nedopustila.

SKVELÝ KOLEKTÍV

Vo Vajnoroch v tom čase vyrastali kvalitní hráči. Vďaka všestrannosti a neustálemu pohybu. „Ako deti sme hrávali hokejbal, na letisku celé prázdniny futbal, v zime hokej, chodili sme na hádzanú, stále sme spolu športovali.“ A od detstva si tým formovali aj vzájomné vzťahy. „U mužov bola v mojich časoch výborná partia, trénovalo sa. Chalani odtiaľto chodili do oveľa lepších líg a všetci sa uchytili.“ Hráči sa aj s manželkami či priateľkami stretávali nielen na ihrisku, ale aj v súkromí. Futbal bol spoločenskou udalosťou a spájal celé rodiny. Aj pri oslavách nedeľných víťazstiev. „Veľkú časť dovolenky sme minuli na pondelky, lebo po zápasoch to bolo niekedy ťažké...“, konštatoval tvorca hry so širokým úsmevom. Hráči organizovali aj zábavy v starej sokolovni. Keď boli brigády, tak chodili pomáhať. Futbalu venovali veľa času, a aj keď sa už stretávajú málo, na toto obdobie stále majú veľa pekných spomienok. A ako to zvládali partnerky? „Zvládali sme to veľmi dobre,“ zakričala z kuchyne manželka Alena s jemnou dávkou irónie, ale hlavne s porozumením. „So strýcom Grebečim sme chodili na každý zápas. Už pred svadbou. Boli sme ako talizmany. Doma aj vonku. Keď sa deti narodili, tak som aj s kočíkom chodila.“ Klub fungoval, aj keď hráči nič nedostávali. Futbal bol jednoducho súčasťou ich životov. Zadarmo. „V sezóne, v ktorej som išiel v októbri na vojnu, sme chceli postúpiť. Vtedy tu hrával Ľubo „Kelo“ Suchý a v bráne bol Gabo Chládek, z ktorého bol neskôr tiež špičkový rozhodca. Bol jeden zápas, v ktorom hrali títo dvaja výborní hráči výrazne pod svoje možnosti a vzniklo podozrenie, že to predali. Vtedy sa ukázalo, že títo chalani z futbalu niečo mali. Ľudia sa na nich vtedy veľmi urazili. Ostatní sme nemali nič.“ V časoch, keď sa zápasy častejšie „kupovali“, sa hral aj oveľa tvrdší futbal ako teraz. Každý klub i jednotivec, mal svojho veľkého rivala. Milan Zeman sa tešil na súboje s Rusovcami. „Boli tam takí dvaja. Nepríjemní, zákerní, provokovali nás. Raz sme tam hrali a tréner Kuchár nám hovorí, dávajte si „bacha“, budú Vás provokovať. Už v 10. minúte ma opľul jeden z nich na hrudník. Dostal som nervy, kopol som ho do zadku a už som aj dohral. Kuchár mi za to vylúčenie poriadne vynadal. Ani my sme neodťahovali nohu zo súbojov, ale títo dvaja už boli priveľa.“ Vajnoráci boli tvrdí, ale hlavne šikovní. „Jožko Zeman mal neuveriteľnú kondíciu, behával súťažné osemstovky. Mišo Martišek bol veľký talent. Mal hlavu, mal kľučku, rozum, bol dostatočne rýchly. Výborní boli aj Bajbar či Tapšík. Ale úplne „top“ bol podľa mňa Pišta Zeman. Hral v strede zálohy. On to rozhadzoval aj zakončoval. Málokedy netrafi l bránu. Bol technický, ale aj bojovník. Presťahoval sa sem a starý Gróf ho nejako zlomil, lebo on už ani nechcel hrávať. Predtým bol tuším v Karvinej.“

ZRANENIE A KONIEC

Pohodové obdobie plné futbalových víkendov sa skončilo v lete 1993. Ako 30-ročný sľúbil manželke, že po nasledujúcej sezóne skončí. Osud mu však kariéru uťal už o pár týždňov. „Bol to posledný prípravný zápas pred sezónou. Hrali sme doma, tuším proti BCT a v súboji na polovici ihriska mi na štyrikrát zlomili nohu.“ Bol to nepríjemný zážitok pre všetkých prítomných. Aj pre manželku. „Sedeli sme s ďalšími ženami v hľadisku a zrazu niekto kričí, že Milan je na zemi. Myslela som si, že to nie je nič vážne. Ale zrazu vidím Roba Vajdu, ako berie metlu, láme ju a robí z nej dlahu. Priložili mu ju k nohe, zafi xovali a išli sme do nemocnice. Dva roky sme sa trápili, bolo to hrozné obdobie.“ Pri opisovaní útrap, ktoré nasledovali, sa do hláv automaticky vrátila rada Igora Šramku z vojnových čias. „Bolo to veľmi ťažké. Aj psychicky. Roky som trénoval a odrazu som sa ocitol bez toho. Navyše o barlách. Zvolili operáciu, akou v Rusku naťahovali nohy. Potiahli časti od seba, aby kosti k sebe dorástli. Motýľová zlomenina sa ale rok a pol nechcela zrásť. Mal som tam oceľové drôty, na nohe taký termoplast. Nemohol som došľapovať, prišiel som o svalovú hmotu. „Odišiel“ mi členok, potom koleno.“ Kontroly u doktora Lisého nikam neviedli. Po roku a pol sa bol poradiť s inými odborníkmi. Traja mu odporučili novú operáciu. Lisý ale aj v nej videl mnohé riziká. Pri komplikáciách dokonca amputáciu. Extrémne ťažké rozhodnutie. Nakoniec pod nôž nešiel a po ďalšom polroku sa už noha dala ako tak dokopy. Ale pokus o návrat k futbalu bol márny. „Doteraz to cítim, keď sa mám rozbehnúť.“

SYNOV ROVNAKÝ OSUD

Rodina si užila takmer identickú situáciu aj o 17 rokov neskôr. S mladším synom Michalom. Zocelený pôsobením v mládežníckych tímoch Interu Bratislava sa rýchlo udomácnil aj v seniorskom kádri Vajnor. 10. 10. 2010, symbolicky v Rusovciach, utrpel po zbytočnom súboji v strede ihriska veľmi podobné zranenie ako jeho otec. V čase, keď mohol urobiť zaujímavý krok v kariére. „Mrzí ma to, aj nemrzí. Nakoniec sme sa s Mišom zhodli, že to tak asi malo byť. Po úraze išiel do Austrálie, už má rodinu. I keď talent mal veľký. Mám trochu ťažké srdce na Vajnoráka Milana Gaburu. Chceli ho do Dunajskej Lužnej, ktorá vtedy hrala II. ligu. Ale v lete tam práve Milan prišiel ako tréner a povedal, že majú hráčov dosť. Keby vtedy išiel Mišo do Lužnej, tak by sa mu zranenie v Rusovciach nestalo.“ Znovu sa vynorila spomienka na slová Igora Šramku. „Neviem si v dnešnej dobe predstaviť, že by človek dva roky nemohol s barlami chodiť do roboty a nemal by príjem. To by bol koniec.“ Starší syn Martin tiež hrával za Vajnory. Po rozpade dorastu išiel na hosťovanie do Vrakune, kde ho preorientovali na útočníka a začal dávať góly. Chceli ho na prestup, ale vrátil sa. „Tunajší funkcionári ho nepustili. Vrátil sa do vajnorského A- -čka, ale v zostave bol zriedka. Raz ho dal tréner Horník od začiatku na post v strede zálohy, s ktorým nemal skúsenosti. Ale hral výborne. Lenže v ďalších zápasoch znovu šancu nedostal. Znechutený preto po čase s futbalom skončil.“

SKUTOČNÝ FANÚŠIK

Napriek týmto spomienkam na náš klub nezanevrel. Patrí k tým málo hráčom bývalých generácii, ktorí chodia na domáce zápasy Vajnorákov pravidelne. „Vždy ma futbal bavil a keď mám čas, tak radšej idem na futbal ako by som mal pozerať „telku“. Stretnem tam starších kamarátov a podebatujeme. S Pištom Koišom, s Jarom Faklom, teraz chodí z mesta aj Roman Glonec.“ Pozvánka aj pre ďalších bývalých futbalistov. Aj keď v súčasnosti je u nás málo hráčov z Vajnor, aj tí „dondzití“ si zaslúžia podporu. Veď reprezentujú obec a klub rovnako ako svojho času ich verný fanúšik Milan „Muto“ Zeman.

Richard Fekete