Fašanki, Turice, Velká noc ide, do nemá kožucha, zima mu bude
Fašiangové obyčaje uzatvárali obdobie zimného zvykoslovia, obsahovali však obradné zložky, ktoré sa svojím charakterom viazali skôr k jarným obradom.
Obdobím fašiangov začínalo vlastne jarné novoročie.
Z hľadiska roľníkových prác to bolo obdobie relatívneho pracovného pokoja, takže roľník, nazaťažovaný hospodárskymi prácami mal v tomto období najviac času venovať sa rôznym zábavám a hrám, tvoriacich hlavnú časť fašiangových zvykov.
Do tohto obdobia sa sústredili aj významné rodinné obrady, najmä svadby, neodmysliteľnou súčasťou fašiangových zvyklostí bolo tiež prijímanie mládeže medzi dospelých. Chlapci, ktorí doršili 18 rokov, boli označení ako nekrštence, preto mali byť v prvý fašiangový deň- po zaplatení pijatiky mládencom- prijatí medzi nich.
Už od rána chodili nekrštence od domu k domu spievajúc známu pesničku :
1.Fašanki, Turice, Velká noc ide, do nemá kožucha , zima mu bude.
2. Ja nemám kožucha, len sa tak trasem, dajte mi suaňini, nech sa vipasem.
3. Hentam nám nedali, túto nám dajú,komára ženili, suaňini majú.
Gazdine im nabodávali na šable slaninu, obdarúvavali ich múkou, vajciami a peniazmi, ktorými sa potom chlapci vkúpili medzi mládencov. Od tej chvíle ich volali pachouci a mali právo požívať všetky výhody mládeneckého stavu / účasť na zábavných podujatiach, na priadkach, chodenie na vohľady, nosenie pera.../. Z radov mládencov sa grupovali takzvaní toncmajstri, ktorých úlohou bolo zabezpečiť miestnosť, hudbu, starať sa o hladký a nerušení priebeh tanečných zábav, poriadaných v tom období.
Roztopašné a veselé tanečné zábavy a hry tvorili hlavnú časť fašiangových zvyklostí, ktorých sa zúčastňovali všetci bez rozdielu veku.
Fašank patril medzi najveselšie obdobia, keď boli dovolené všetky žarty, keď sa mnoho hodovalo a zabávalo.
Cyklus fašiangových obyčajov sa vysvetľuje ako snaha roľníka zapôsobiť na plodnosť pôdy i statku, aby v nasledujúcom vegetačnom období vydali zo seba čo najviac.
Blížiacim sa koncom sviatkov Fašiangu a začiatkom pôstu bol poznamenaný najmä tretí-posledný fašiangový deň, čo sa odrazilo aj v piesňach , spievaných vo fašiangový utorok :
Už sa fašank krácí, už sa nenavrácí, uš tí dzífki puačú, že sa neviskáčú.
Hop, zuatá, chocholatá, hop, zuatá ňedzela, včeraj maso, neská maso, zajtra bude fizula.
Súčasťou zábav boli fašiangové masky. Za najarchaickejšie teda najstaršie sa považujú masky zvierat. Najznámejšie boli turoň/ maska býčieho človeka/ koza, medveď a kôň.
Bujará zábava, fašiangové sprievody po dedine, uvoľnené spoločenské konvencie, bláznivé masky, vôňa zabíjačkových špeciálít, smažených šišiek / pampúšiky, fánka, krapne, Božie milosti /. Vo Vajnoroch sa tradične zhotovovali múčne pokrmy a to pražené rožky, dyňové stopky, dušové šišky/ plnené orechami alebo makom/ , Božie milosti , taktiež spomínaná zabíjačka a údené mäso.
Symbolom konca Fašiangov je pochovávanie basy vo fašiangový utorok, pri ktorom sa paroduje skutočný pohreb, pri ktorom bolo vždy veľa plaču, smiechu a zábavy všetkých prítomných. Bola to posledná spoločenská udalosť pred duchovnou prípravou na najstaršie a najvýznamnejšie kresťanské sviatky roka Veľká noc.