Predstavujeme vajnorských poslancov: Ľubica Mešková

Novozvolené poslankyne a poslancov Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava – Vajnory sme požiadali o vyjadrenie k tomu, čo pre nich znamenajú Vajnory, ako aj o plánoch do budúceho volebného obdobia. Poslankyne a poslancov budeme predstavovať postupne v abecednom poradí.

1. Predstavenie sa poslanca, niekoľko slov o sebe.
2. Čo pre Vás znamenajú Vajnory?
3. Aké sú Vaše priority do nastávajúceho volebného obdobia?         

Ad. 1  Moje korene siahajú hlboko do minulosti Vajnor, kde som sa, pochopiteľne, narodila, odtiaľ pochádza môj otec, starí i prastarí rodičia. Babka Katka, ktorú takmer všetci poznajú ako poštárku, sa volala Žišková, rod. Zemanová, jej rodičia i prarodičia boli vraj najväčšími vlastníkmi pôdy, čo bolo v tých časoch asi bežné. V súčasnosti bývame v rodičovskom dome, ktorí postavili moji rodičia Rozália a Miroslav Žiškovci.

Som folkloristka. Moje prvé stretnutie s týmto umením bolo v šiestich rokoch, keď pán Mikuláš Sivý založil detský súbor Vajnoráčik. Počas pobytu v Moskve som bola členkou tamojšieho národného  detského súboru Kalinka, s ktorým sme vystupovali vo významných divadlách a sálach, dokonca aj v zjazdovej sále pred samým Michailom Gorbačovom. Po návrate som bola v súbore Prvosienka (pôvodný Vajnoráčik, už pôsobiaci v Bratislave). Do Prvosienky som sa vrátila, ale už ako jej vedúca, kde pôsobím dodnes.  Som vyštudovaná choreografka u prof. Štefana Nosáľa. Od roku 2009 som riaditeľkou vysokoškolského umeleckého súboru Technik Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Svoje vedomosti odovzdávam aj detičkám v materskej škôlke školičkami tanca.

Ad. 2    Môj manžel pochádza zo Seliec pri Banskej Bystrici, z obce podobnej ako Vajnory – dedina pri meste.  Spočiatku sme bývali v Ružinove, mnohokrát sme sa pristihli, že máme pocit, akoby sme tam boli uväznení. Obom nám rodičovské domy chýbali a keď prišli detičky, zrazu bol  pre nás ten byt pritesný. Najprv sme aj vo Vajnoroch bývali v byte, ale iba kým sme si neprerobili rodičovský dom, a tak sme sa stali natrvalo tunajšími obyvateľmi. Pre mňa je to veľmi dôležité, lebo keď prídem po práci domov, mám tu pocit voľnosti, stretávam sa s mnohými ľuďmi. Navyše od malička poznám susedov, mám tu známych, priateľov. Vajnory sú pre mňa vďaka rodine a priateľom dedinou pokoja i úprimnosti, čo považujem za veľmi dôležité. Moje deti od folklóru zbehli, sú futbalisti. Mladší Michal hrá za dorast v FK Inter Bratislava, ale k tomu ho posunuli opäť Vajnory, starší Matej je členom a hráčom tunajšieho klubu a trénuje aj detičky. Množstvo času a energie venuje futbalovému klubu Vajnory i môj manžel Martin Meško, ktorý je aj bývalým tanečníkom umeleckého súboru Lúčnica. Vo Vajnoroch sme si vytvorili svoj domov – šťastný domov .  

Ad. 3  Pre mňa je dôležité, aby mal vo svojom živote národ dostatok kultúry. Ak nebude kultúra, nebude existovať ani národ. Pracujem síce ako choreografka, ale spolupracujem aj so speváckym zborom a orchestrom súboru Technik, takže sa snažím o širšie ponímanie kultúrneho diania. Dôležité je, aby mali deti kam chodiť získavať kultúrne návyky, vzdelávať sa, nadobudnúť pocit zodpovednosti, dôslednosti, čo práca v súbore umožňuje. Verím, že deti robím šťastnými, lebo keď sú šťastné ony, šťastnými sme aj my dospelí. Vajnory majú v tomto smere správnu orientáciu a ja by som bola rada, keby sa mi to podarilo nielen udržať, ale aj o niečo posunúť ďalej.  Rada by som Vajnory zviditeľnila prostredníctvom našich aktivít na podujatiach, festivaloch nielen doma, ale i v zahraničí. Vajnorské umenie, talentovanosť ľudí, pracovitosť, a použijem aj slovo kreativita, boli vždy cenené nielen doma, ale aj za hranicami. Vajnory sú svojím spôsobom unikátnym extraktom a dôkazom toho, že Slovensko je priestor, ktorý je mimoriadne bohatý na pestrosť zvykov, krojov, spevu, tanca, výtvarného umenia i nárečia.