Mladá gymnastka z Vajnor: Nemám strach ani z náročnejších cvikov

Keď sme na redakčnej rade pripravovali náplň do tohto čísla, pani vicestarostka Molnárová navrhovala informovať o mladej úspešnej gymnastke žijúcej s rodičmi vo Vajnoroch. Je to pochopiteľné, veď treba poznať úspešných obyvateľov, navyše, ak reprezentujú Vajnory i Slovensko nielen doma, ale aj v zahraničí. Pravdupovediac, predstavoval som si, že sa stretnem s dievčinkou tak 14 -15 ročnou, veď gymnastika, mal som predstavu, že ide o športovú, si vyžaduje istú fyzickú dispozíciu, ale že príde desaťročná žiačka základnej školy s maminkou, to ma  prekvapilo. Prvé informácie zneli, že je to šikovná športovkyňa s medzinárodnými úspechmi, ale ako ich získala desaťročná žiačka, to som netušil. Srdečnosť rozhovoru oboch – jednej dámy, maminy Janky, a jednej žiačky, Paulínky - odstránila akýkoľvek počiatočný ostych a začali sme v dynamickom tempe. Tak som sa dozvedel, že jej mamka i ocino sú pôvodom Bratislavčania, ale dcérka je vajnorskou rodáčkou, a všetci traja žijú vo Vajnoroch, takže sú riadni Vajnoráci.

Maminka Jana sa postarala o informácie od samého počiatku športovej kariéry svojej dcérky: “Paulínka  sa od útleho veku prejavovala ako veľmi dynamické, hyperaktívne dieťatko. Zavčasu sme začali chodiť na plávanie pre bábätká, čo si veľmi obľúbila, a od troch rokov sme  navštevovali  základnú gymnastiku tu vo Vajnoroch, netušiac ešte, ako sa to vyvinie. Jej hypermobilita však predsa len naznačovala, že má pohybové danosti, že je fyzicky zdatná, takže jej každý šport šiel takpovediac od ruky. Aj korčuľovanie sa jej páčilo a darilo sa jej, takže si ju všimli a ponúkli nám, či ju nechceme dať do ich starostlivosti. Bola to skupina najmladších korčuliarov, tzv. liahnička. Po roku sme museli z rôznych dôvodov skončiť, a tak sme pokračovali v tunajšom kultúrnom dome s baletgymnastikou a u pani Gabiky Zemanovej v Podobenke. O všetko súvisiace s pohybom, športom sa dcérka zaujímala, odsúhlasila naše návrhy, ale vždy a na všetko, aj keď sa učila lyžovať, chcela mať svojho trénera.“

Rodila sa zrejme osobnosť, ktorá síce ešte nevedela, ako sa to bude vyvíjať, ale jej chuť a rodičovské cítenie i tušenie talentu predsa predznamenalo ďalšiu cestu. Zapracovala náhoda - maminka sa stretla s jednou známou, s ktorou sa poznali ešte z materskej dovolenky, ktorá jej spomenula, že chodí s dcérkou na gymnastiku do telovýchovnej jednoty Rapid, pôsobiacej v bratislavskom Novom Meste, kde onedlho mal byť výber. Tak sa tam vybrali. Veľmi dobre prosperovala aj v škole, nič nebolo pre ňu problémom možno aj preto, že šport si vyžaduje precíznosť a disciplínu.

„Tak nás tam vybrali. Skúsené trénerky vedia odhadnúť, do akej miery sa dieťa hodí na tento šport. Asi usúdili, že Paulínka má naň predpoklady, a zaradili nás do klubu. Jej sa to zapáčilo, tak sme chodili častejšie, čo sa stalo pravidelnosťou, a chodíme tam doteraz. V Rapide začínala, keď mala štyri a pol roka.“

Keď sme hovorili o gymnastike ako o športe, ktorý dievčatko robí, mal som pocit, že ide o športovú gymnastiku. V duchu som si kládol otázku:  nemajú rodičia obavy o zdravie dcérky, veď je to pomerne rizikový šport a jej vek ešte asi ani neumožňuje  náročné tréningy. V rozhovore sa pani Janka zmienila, že je to estetický druh športu, o akom som ešte nepočul. Že by už aj športová gymnastika mala estetický ráz? Pani Janka ma vyviedla z neznalosti.

„Ide o modernú gymnastiku, preto pomenovanie estetický druh športu, v ktorom nejde len o športový výkon, ale o vizuálny prejav, jeho prežitie, aj keď, pochopiteľne,  sú to športové prvky, ale len na gymnastickom koberci, najmä lineárneho druhu, kde sú prítomné emócie, výraz,  hodnotí sa aj umelecký dojem. Rozdiel medzi športovou a modernou gymnastikou spočíva najmä v tom, že modernú môžu robiť aj deti vo veku, v akom začínala naša dcérka, no športovú podstatne neskôr. Dalo by sa povedať, že keď v športovej  začínajú, v modernej gymnastike dievčatá vo veku okolo pätnásť – šestnásť rokov pomaly končia.“

Šport, najmä keď sa robí, obrazne povedané, profesionálne čo do výkonov, vyžaduje si od samého počiatku nielen finančné, ale najmä časové nároky, obmedzenia v iných činnostiach. Nielen dieťa, ale aj rodičia musia tomu prispôsobiť svoj osobný i pracovný režim.

„Keďže sa dcérke darí a venuje sa tomu pomerne dlho a úspešne, tak ju v tom podporujeme. Samozrejme, žiada si to odriekanie niektorých činností, život sme si prispôsobili  požiadavkám tohto športu. Dcérka takisto. Ako samozrejmosť chápe, že keď príde zo školy, musí sa najprv všetko naučiť, pripraviť na nasledujúci deň a potom ideme na tréning – tie bývajú tri, niekedy aj štyri razy do týždňa - ktorý sa začína o piatej a končí o ôsmej. Ja pracujem na polovičný úväzok, aby som sa jej mohla venovať, chodiť s ňou na tréningy, na súťaže chodievame spolu všetci traja s ocinom. Ale vrátim sa ešte k  porovnaniu so športovou gymnastikou. Ich príprava, tréningy nie sú o nič menej náročné než športová gymnastika, rozdiel je v tom, že moderné gymnastky necvičia na kladine, na bradlách, takže majú iné súčasti gymnastického prejavu. Samozrejme, aj v tomto športe môže dôjsť k zložitým situáciám, veď robia šnúry, a keď ich trénujú, tak medzi dvomi stoličkami musia vydržať aj niekoľko desiatok sekúnd. Pravidelne však chodievame na kontroly k športovému lekárovi a každú možnú, aj najmenšiu prípadnú pochybnosť okamžite riešime. Druhy cvičení a ich podobu určuje naša gymnastická federácia, ktorá zasa vychádza z doporučení medzinárodnej.“

Paulínka sa dosiaľ nedostala k slovu – „dospeláci“ jej to neumožnili - ale zdá sa, že je to vskutku dievčatko, ktoré má tento šport rado a celkom samozrejme nám do rozhovoru  vstúpila.

„Mne sa ten šport páči preto, že robím s rôznymi náčiniami, že môžem skúšať nové veci a rada cvičím. Stane sa niekedy, že mám v niečom neistotu, ale potom sa radím s trénerkou  Barborkou Minárikovou a, samozrejme, s maminkou a ocinom. Aj keď sa  nároky na nás zvyšujú, nemám s tým problém, lebo mám chuť trénovať, rada súťažím, najmä vtedy, keď sa mne i ostatným dievčatám darí a získavame nejaké trofeje. Nemám strach ani z náročnejších cvikov, aj keď sa stane, že niekedy mám obavu, aby som sa niekde neudrela, aby sa mi podaril náročný cvik, napríklad s obručou, švihadlom, kužeľom a loptou. Stuha pribudne asi na budúci rok. Nie všetko sa vždy podarí, aj ma to niekedy znepokojuje, ale vždy si poviem, že predsa som to natrénovala, ovládam to, tak verím, že to vyjde. A keď sa mi vystúpenie podarí a niekto ma ešte aj pochváli, vtedy je to veľmi príjemné a mám chuť ďalej pracovať.“

Ešte  nestihla dokončiť svoje rozprávanie, keď vstúpil do miestnosti jej ocino. Zdá sa, že je to rodina dynamická a spontánna, a tak sa, prirodzene, ihneď zapojil do debaty. Keď padla téma pracovitosti, disciplíny, prišlo aj na to, ako je zastúpený v tomto športovaní talent, či je dôležitejšia pracovitosť, alebo dar zhora?

„Nie sú to len tieto dva rozmery, je toho viacej, ale pracovitosť a talent sú veľmi dôležité a je na tréneroch i rodičoch, aby odhadli čoho je viac, a  sústredili sa na správny pomer týchto i ostatných zložiek a daností dieťaťa. Aj to, či nedochádza u neho k preťaženiu, či je psychicky v poriadku, či nemá osobné problémy, alebo či nepôsobia nejaké iné vplyvy či už mimo školy, alebo z nej. Dosiaľ sme nezistili nič negatívne a na jej vzťahu k športu sa nič nemení, respektíve, stále ju baví a rozvíja sa v ňom. Napríklad, keď príde domov z tréningu a nie je neskoro večer,  ešte hodinu i viac iniciatívne cvičí.“

Paulínke to nedalo a zapojila sa opäť do rozhovoru, aby priblížila, ako prebieha príprava a tréning samotný,  ako prežíva prípadný neúspech, kde všade vystupovala.

„Pred tréningom sa najprv musíme rozcvičiť, poriadne ponaťahovať chrbát, nasledujú vlny, potom špagáty na stoličkách, v stoji. Príprava na súťaž je v podstate podobná, ale zakaždým cítim aj nervozitu, no keď sa cvičenie začína, ani neviem, kedy sa stratí. A keď sa mi niečo nevydarí  alebo nedosiahnem na stupeň víťazov, som aj sklamaná, ale maminka ma pohladí, poláska, ocino ako chlap povie, že nie je všetkému koniec, a rýchlo na to zabudnem. Musíme myslieť na to, že sa treba pripravovať na budúcu súťaž. Naposledy som bola v Budapešti, predtým v Salzburgu, v Prahe, Brne,  vo Viedni, v Grazi, Györi,  samozrejme, na mnohých domácich súťažiach. Tohto roku sa mi podarilo na majstrovstvách Slovenska vybojovať druhé miesto a striebornú medailu a vlani som sa v Karlových Varoch stala dokonca víťazkou medzinárodnej súťaže.“

Množstvo trofejí a medailí to potvrdzuje. Paulínka sa nezdá, ale na svoj vek je vyspelá, a nepochybne aj vďaka náročnému športu, pracovitosti i úspechom tak trochu aj suverénna a sebavedomá. Ale športovec takým byť musí, aj keď má ešte len desať rokov.

Snímky: archív rodiny Vrbíkovej