Rektor STU Maximilián Strémy:  Vajnory ma oslovili pokojom a priateľskými vzťahmi

Profesor Maximilián Strémy je od 7. septembra 2025 rektorom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Predtým pôsobil vo funkcii prorektora STU pre strategické projekty, rozvoj, inovácie a prax, ešte skôr bol prodekanom pre zahraničné vzťahy a medzinárodné projekty MTF STU v Trnave, kde vyvíjal aj pedagogickú a výskumnú činnosť. Je úspešným riešiteľom viacerých medzinárodných a domácich projektov, prednášal na Slovensku i v zahraničí, bol zakladateľom a lídrom neziskovej organizácie Minerva Group, riaditeľom spoločnosti Qintec s.r.o. zameranej na IT, automatizáciu, vedecko-výskumné a hospodárske projekty. V roku 2023 získal Malú medailu sv. Gorazda za prínos v oblasti vzdelávania a jeho rozvoja, v roku 2021 ocenenie Učiteľ roka MTF STU a bol finalistom ESET Science Award v kategórii Výnimočný vysokoškolský pedagóg. V roku 2020 získal Cenu rektora STU za mimoriadne výsledky vo vzdelávaní.

 o  Začnem len takou drobnosťou. Medzi Vajnormi a Slovenskou technickou univerzitou je už dlhodobejšia spolupráca. Čo môže pre taký kolos znamenať Mestská časť Vajnory?

 -  V tomto kontexte sú Vajnory veľmi prirodzeným partnerom. Máme tu dlhodobú spoluprácu, ktorá nie je len formálna, ale stojí na konkrétnych aktivitách a vzájomnej dôvere. Pre univerzitu to znamená možnosť overovať si riešenia priamo v praxi, byť súčasťou regionálneho života a zároveň prispievať k rozvoju tejto komunity. A pre mestskú časť to môže byť prístup k expertíze, inováciám a mladým ľuďom, ktorí chcú veci posúvať dopredu.

 o Môžete prezradiť odkiaľ  pochádzate?

 - Pochádzam z Trnavy.

 o Nehovoríte tvrdo.

 - Snažím sa hovoriť mäkko a zrozumiteľne – možno aj preto, že ma maminka od malička viedla k spisovnému prejavu. Samozrejme, tá trnavčina  a tvrdosť vo mne stále je. Veď som v Trnave prežil 33 rokov a až neskôr som sa cez niekoľko medzizastávok presťahoval do Bratislavy. Najskôr do Petržalky a keď som si hľadal trvalejšie bývanie, rozhodol som sa pre Vajnory.

Dôvodov bolo viac, ale jeden bol aj celkom praktický – z Vajnôr mám do Trnavy bližšie než z mnohých iných častí Bratislavy. A Trnava je pre mňa silno spätá s futbalom. Vyrastal som neďaleko štadióna, takže som už ako dieťa z okna sledoval atmosféru zápasov, či sme vyhrali alebo prehrali. Moje prvé kroky viedli práve tam. Najmä derby so Slovanom boli vždy veľkou udalosťou, na ktorú sa nezabúda.  Rád chodím aj na vajnorské ihrisko. Je fajn vidieť, že decká vo Vajnoroch futbal stále baví a že ho majú úprimne radi. Tá ich snaha a to, ako klub funguje, je kus poctivej reality, na ktorú sa dobre pozerá.

Kde ste študovali, kedy ste pocítili, že cesta, ktorou ste ste sa rozhodli kráčať je tá správna?

 V prostredí, v ktorom som vyrastal, sa postupne začali objavovať prvé počítače – najskôr na školách, neskôr aj doma. Na strednej škole som sa dostal aj k strojopisu a dokonca som z neho spravil štátnu skúšku, čo mi neskôr veľmi pomohlo pri programovaní aj v ďalšej práci.

Od začiatku ma to ťahalo k technickým riešeniam, informatike a softvéru. Začínal som na počítačoch ako Atari či Commodore, kde sme robili prvé programátorské pokusy v jazyku BASIC. Pamätám si ešte aj nahrávanie programov z magnetických pások – dnes to znie úsmevne, ale práve tam sa začala moja cesta. Odvtedy sa technológie posunuli obrovským spôsobom, no ten základný záujem a zvedavosť zostali.

 o   Potom bola Vysoká škola. A ďalšie smerovanie? Čo vás k tomu viedlo?

 -  Ako som spomínal, k počítačom som mal veľmi blízko.

 o   Ale predsa len,  neboli nejaké pochybnosti, či je to správna cesta? Dnes už viete, že áno. Ale v tom čase, keď ste sa rozhodovali...

 -   ...hocako sa na to  snažím  spomenúť, musím povedať, že je to naozaj veľmi dávno a akosi mi to vyprchalo z pamäti.

 o  Ste ešte mladý.

 -   Duchom určite! Ale s telom je už  to horšie. S tým som v mojich plánoch pôvodne veru nerátal, že už  v 47. roku života už nebudem môcť hrať futbal, viacmenej aktívne športovať, lebo kolená mi odchádzajú, či skôr dochádzajú.. Ale k športu a akej takej pohybovej aktivite ma ťahá sedemročná dcérka. Zakopať, na bicykel, plávanie, aj k horolezectvu - chodíme liezť na K2.  Takže nejaké dozvuky športu sú tam a musím povedať, že to vyváženie aktivít, mi veľmi chýba (to fyzické..).

 o  Ale vráťme sa náspäť k vám. Nasledovala vysoká škola.

 -   Keď nad tým premýšľam,  mal som vybraté dva alebo tri smery,  kam by som chcel ísť. Veľmi ma vtedy zaujímali dejiny a aj angličtina, ktorú som sa  učil už od  tretej,  výberovej  jazykovej triedy  na základnej škole na Halenárskej ulici v Trnave. Okrem  angličtiny samozrejme ruštinu a od šiestej triedy aj nemčinu. To bola dobrá príprava do sveta. Jazyky boli boli dôležité aj vtedy a dnes ešte viac – už sa stáva základom vedieť dva svetové jazyky. V zálohe bol aj humanitný smer, ale technika mi bola oveľa  bližšia.

Rozhodlo aj to, aké možnosti poskytovala Slovenská technická univerzita vrátane výmenných - mobilitných programov, ktoré sa postupne dostávali do popredia. Už sme mohli voľne cestovať,  ísť na študijné pobyty, aj keď to ešte nebolo také obvyklé, ako dnes.

 o   Takže to sa vám páčilo.

 - Najmä technické vybavenie, ktoré sa  začalo modernizovať aj u nás, na Materiálovotechnologickej fakulte (MTF). Kumulatívne všetko  rozhodovalo prospech  Slovenskej technickej univerzity. Tam sa to aj začalo. Postupom rokov som sa od programovania v BASIC-u, či v Pascale  dostával vyššie a tak už v 2. a 3. ročníku na vysokej škole som začal programovať pre firmy, venoval som sa databázovým systémom. Tým smerom sa uberal môj život a už popri škole a  doktorandskom štúdiu som si vedel slušne zarobiť.

 o  Prišli však aj iné výzvy.

 -   V tom období som sa ocitol na rázcestí a hľadal som, ktorým smerom sa vydať. Spolu s kolegami z doktorandského štúdia sme sa rozhodli založiť firmu a začali sme sa venovať automatizačným a softvérovým riešeniam.

o Bolo to už pre známe firmy?

 - Postupne sme pracovali aj pre väčšie spoločnosti, ako napríklad Volkswagen, Peugeot či Slovenské elektrárne. Podarilo sa nám uspieť v niekoľkých súťažiach v silnej konkurencii a realizovať projekty, na ktorých sme sa veľmi veľa naučili. Dokonca aj v zahraničí.

Práve táto skúsenosť ma utvrdila v tom, že technické vzdelávanie má byť úzko prepojené s praxou. Projekty, tímová práca, organizácia a riešenie reálnych výziev dávajú študentom najviac. My sme prepájali technológie, hľadali riešenia a vytvárali prototypy – a zároveň sme sa učili reagovať na konkrétne potreby praxe.

Popri tom ma od začiatku veľmi bavilo učiť. Najmä cvičenia, kde sa teória prepája s konkrétnou realizáciou. Aj dnes je pre mňa učenie niečo, pri čom si dokážem oddýchnuť a zároveň zostať v kontakte so študentmi.

 o  Považujete sa viac za pedagóga, alebo za vedca?

 -  No, u mňa sa pedagogika a výskum prirodzene prelínajú. Skôr to boli výskumno-vývojové úlohy spojené s učením, nie som ten tradičný vedec z prírodných vied na chémii.

 o   Hovorili ste, že si pri  učení  oddýchnete?  Nie je to psychicky náročné?

-    Pre mňa nie. Mladí ľudia sú šikovní. Podľa mňa ich treba len správne motivovať, ten plamienok zažať a oni chcú ísť za ním. A tí, ktorí len zaberajú miesto iným,  lebo na to nemajú a prišli si to len vyskúšať, v priebehu prvých dvoch rokov odídu alebo prestúpia na iný odbor, ktorých ich viac zaujme. Ale tým, ktorí naozaj prišli študovať, stačí len otvoriť obzory a oči a dať im možnosti.

 o  Povedzte mi,  je ešte na technike niečo ľudské?

 -  No stále menej a menej. Alebo inak; na tom technickom bude stále viac a viac ľudského aj vďaka  umelej inteligencii, o ktorej sa tak často hovorí.

 o  Vďaka umelej inteligencii bude na tom technickom viac ľudského?

 -  Záleží len na tom, nakoľko ľudstvo uvoľní, respektíve obmedzí vplyv umelej inteligencie na náš každodenný život. Veľký český spisovateľ  Karel Čapek, od ktorého pochádza pomenovanie umelej inteligencie ROBOT, ale  filmy, ktoré boli v dispozícii a ktoré sme  pred pár rokmi s veľkým záujmom sledovali, takmer realisticky vykresľovali hrozbu riadenia techniky bez kontroly, bez nejakej etiky, bez nejakých vstupov  a verifikovateľnosti a validácie z ľudskej strany, ktoré tam musia byť, aby to  fungovalo bezpečne, inak by sme sa vystavili veľkým problémom, ktoré dnes pociťujeme veľmi akútne. Pripomeňme si len také GPS. Keď sme kedysi cestovali podľa máp, človek spoznával krajinu, alebo krajiny po ktorých cestoval. Poznali sme mestá, dediny, prírodu. Dnes si zadáme do vyhľadávača cieľ a po diaľnici, ktorá je síce veľmi potrebná, sa šinieme venujúc sa počúvaniu hudby, spolujazdci sa venujú listovaniu v mobile, deti pozerajú digitálne rozprávky  a vlastne ani nevedia, kadiaľ cestujú. Počas jazdy  nám to okolie uniká a plne sa spoliehame na – softvér (aj keď ešte nie umelú inteligenciu).

 o  Do akej miery čo koho ovplyvňuje viac? Človek umelú inteligenciu alebo opačne? Kto na koho viac vplýva?

 -   Teraz sme ešte stále vo fáze, keď človek  umelú inteligenciu môže ovplyvniť, lebo sa od neho učí. Ona potrebuje dáta, aby vedela dávať rozumné výstupy. Veľa z tých generatívnych možností  umelej inteligencie, ktoré sú v dispozícii, je viac-menej zadarmo v nejakých limitáciách, lebo sa potrebuje sa učiť. Najlepšie sa učí z masy dát.

Myslím si, že neskôr sa to obráti, že  pre nás  to už bude pohodlnejšie a umelá inteligencia bude viac pomáhať, nám viac dávať ako my jej. Tam je však tá nebezpečná rovina - v akej miere sa dokážeme na ňu spoľahnúť a kde budú  etické princípy, ktoré nielen u nás v Európe, ale všade vo svete budú musieť, alebo chcieť dodržiavať. To je moja obava smerom budúcnosti, aby Európa i svet boli silnejšie a bezpečnejšie.

 o    Dokedy sa bude umelá inteligencia učiť od nás, kedy sa začneme bude musieť učiť my od nej.

 -   Technológie sa vyvíjajú čoraz rýchlejšie a to, čo sme vnímali ako postupný pokrok, sa v posledných rokoch výrazne zrýchlilo. Umelá inteligencia tu s nami je už dobrých 20 rokov a v rôznych formách ju využívame v automatizácii, informatike či priemysle. To, čo sa však zmenilo, je nástup generatívnych nástrojov, ktoré dramaticky rozšírili možnosti jej využitia a sprístupnili ju širokej verejnosti.

V dovolených smeroch je to veľmi dobrý prostriedok pre budúcnosť. Nejde o to, či sa budeme učiť od nej, ale ako to budeme robiť. Ak ju budeme používať správne, môže byť veľmi silným nástrojom pre vzdelávanie, výskum aj prax. Zároveň je však kľúčové, aby sme nezabúdali na etické princípy a hodnoty, na ktorých chceme stavať našu spoločnosť – nielen v Európe, ale globálne. A vidíte, že tá symbióza v ňom sa hľadá veľmi ťažko – nielen v dnešnej dobe.

 o  Pôsobili ste  v neziskovej Minerva Group dobrovoľníckych skupín  mladých výskumníkov a študentov na STU, keď ste ešte neboli rektorom. 

 -   To som bol ešte na fakulte v Trnave. Mal som také obdobie, keď ma súkromná sféra  slušne živila a z univerzity som práve dchádzal, keď mňa a mojich kolegov vtedajší dekan a neskorší rektor, pán prof. Moravčík, zlákal späť.  Ponúkol mi miesto  riaditeľa Ústavu výskumu progresívnych technológií, kde vznikal v roku  2013 nový urýchľovač. Materiálový výskum, chemici, fyzici - bol to skok z aplikovanej vedy do základnej vedy, teda do úplne niečoho iného, než v čom som sa pohyboval. Prekvapil som týmto krokom všetkých kolegov. Oznámil som im, že im  firmu  odovzdávam a idem späť. Ale bral som to aj ako možnosť splatiť niečo aj  škole a spoločnosti. Zapáčilo sa mi to a  začal som sa toho držať viac a viac.

     Ako som už spomínal,  pre študentov je podľa mňa veľmi dôležité robiť na konkrétnych projektoch. A Minerva vznikla ako možnosť financovania projektu, ktorý si študenti sami riadili a organizovali.

 o  Inšpirácia a  podnet musel vychádzať z vašej snahy získať ľudí k tejto pôsobnosti. Tak to má byť, a zrejme asi väčšina z nich to pochopila.

 -   Čo sa týka interakcie, bolo to jedno z najlepších období so študentmi mimo samotného vzdelávacieho procesu a vývoja – už vlastne úvodu do vedy, lebo to bolo niečo navyše, čo sme robili. Nešlo len o to, že sa učíme a vyvíjame, pracujeme spolu, organizujeme v tíme, robíme s financiami, ale že chceme dosiahnuť nejaký výsledok, navyše tam bol termín odovzdania práce. Bolo to aj o spoločných aktivitách v tej komunite prospešnej aj pre okolie, alebo pre dobrovoľnícke činnosti, bola tam nadácia, beh pre postihnutých, kde sa zbierali peniaze, kde sme trénovali na to, aby sme odbehali tých 10 kilometrov, teda najmä ja, ktorý sa so študentmi už nemohol celkom porovnávať.  Spoločné aktivity sa študentom veľmi páčili, boli naozaj veľmi prínosné pre obe strany.

 o   Takže vy študentov väčšinou vediete k spôsobu myslenia, ktoré majú vedci, alebo viac k praktickej stránke? Inžinieri, ktorí od vás vychádzajú sú vlastne ľudia budúcej praxe, alebo praktických profesií. Ale zároveň hovoríme už aj o vedeckej stránke činnosti. Do akej miery ten pomer pôsobí u vás na univerzite? Kde je viacej ľudí, ktorí majú záujem o vedu? Alebo či je viacej ľudí k tým praktickým profesiám?

 -   Ja si myslím, že prírodné vedy automaticky inklinujú k základnému výskumu. Čiže skôr je to taká tradičná veda, kde treba ešte veľa rokov výskumu s vysoko impaktovanými časopismi, aby sa to aplikovalo v praxi.

A potom je tu druhá časť, ako je automatizácia, kybernetika, ktoré prirodzene idú cez aplikované vedy a hľadajú možnosti, ako využiť  technológie a  znalosti, ktoré máme na  praktickú realizovateľnosť. A niekedy sa to zmieša po ceste a vznikne z toho aj zaujímavé riešenie, inovácia, ktorá je použitá a aplikovaná v praxi a potvrdzuje to aj článok, ktorý vydáte v odborných žurnáloch.

 o  Aká je uplatniteľnosť vašich absolventov v praxi?

 -  Tá je veľmi vysoká, na úrovni 95-100 %, a je to veľmi dobrá vizitka pre našu inštitúciu,  Záleží to, pravda,  aj od ročníka, od jeho potenciálu, ale v zásade sa pohybujeme v týchto percentách. Vzhľadom na demografický vývoj, aj vzhľadom na potreby priemyslu sú naši študenti veľmi žiadaní, len sa obávam, že sme už v situácii, ktorá nám signalizuje, že naša ekonomika nemá dostatok absolventov a odborníkov pre priemysel. Pritom sú medzinárodne porovnateľní s tým, čo sa produkuje v ostatných krajinách.

 o   Je náš, teda aj váš systém vzdelávania systematický?

-  Nemáme ho systematicky uchopený, aby to dávalo celý zmysel pre národné hospodárstvo a celkovo pre ekonomickú bezpečnosť krajiny. Chyba nám  stratégia. Systém vzdelávania, motivácie mladých, ľudí študovať  technické smery musia ísť počnúc základnými školami cez stredné školy,  aby to celé smerovalo  k modernej, úspešnej  a technologicky inovačne založenej krajine. Naši absolventi majú naozaj veľmi dobré predpoklady, aby  dobre zarábali a boli uplatniteľní v praxi na Slovensku, ktorému chýbajú práve špecializovaní odborníci, takže by sme ako STU mohli byť spokojní. Ako ľudia žijúci v našej krásnej krajine však upozorňujeme na problém – že čísla a produkcia absolventov nereflektuje súčasné potreby priemyslu a ani taký rámcový cieľ, ktorým verím že sú veda a inovácie. Situácia je taká, že náš priemysel musí kupovať veľa odborníkov zo zahraničia, a veľa absolventov iných typov škôl nenájde uplatnenie vo svojom odbore, čo je veľká škoda(. Keď sme mali v roku 2010 na Slovensku 220 tisíc študentov, v roku 2019 ich bolo už len 134 tisíc – pozvoľna to narastie, ale  z hľadiska demografie, už sa nedostaneme v najbližších dekádach k roku 2010. Z toho na technike bolo 24 tisíc v roku 2010, teraz absolventov celkovo na všetkých technikách je okolo 13 tisíc.

Európske dáta, ktoré máme v dispozícii, hlásia, že každý rok nám bude na Slovensku chýbať zhruba 9 tisíc absolventov technických vysokých škôl. Do roku 2035 to pre nás znamená stratu zhruba 74 tisíc absolventov techniky a citeľný výpadok HDP.

Obr. 1: Absolventi techniky na Slovensku a voľné pracovné pozície (v počte osôb/rok)

Zdroj: CEDEFOP EÚ, Štátne štatistické zisťovanie v oblasti školstva (Škol), IVP MŠVVaM SR

Poznámka: Predikcie o absolventoch sú odhadom STU, predikcie o voľných pracovných pozíciách sú odhadom CEDEFOP.

 o  Je to pravdepodobne aj strata pre štát

 -  Je to, samozrejme,  ušlý príjem v štátnom rozpočte. Ide o veľmi veľké sumy, ale najmä to znamená stratu trvalej prosperity.

To je veľká škoda a súčasne paradox - chceme byť niečím, ale chýba stratégia a dáta ukazujú, že nejdeme dobrým smerom.

Obr. 2: Medzera zručností – strata prosperity

 o   Čo potom, keď sa porovnávam s takým Dánskom, ktoré má tiež viac ako 5 miliónov obyvateľov, alebo s Fínskom, ktoré má o polovicu menej.  Prečo oni v tomto prosperujú?     

-    Oni majú svoju   stratégiu správnejšiu, múdrejšiu, realistickejšiu. My sme mali najväčšie percento z HDP na výdavky na vedu a výskum. Potom to postupne klesalo a padli sme suverénne najnižšie na 0,61%. Teraz sme niekde na úrovni 1%,čo je druhý najnižší výdavok v rámci Európskej únie. Ocitli sme sa ďaleko za ostatnými krajinami V4, kde napríklad Česká republika má 1,8% z HDP oproti nášmu jednému percentu, aj to máme len  vďaka posledným 4-5 rokom, keď ministerstvo výrazne zdvihlo výdavky na vedu a výskum o 300 miliónov, teraz 5 miliónov na vysoké školy.  Maďari majú 1,38 % percenta,  susedné Rakúsko  má cez 3 % HDP . A čo Poliaci? Tí nás predbehli raketovým spôsobom. Ak budeme hovoriť o  priemerných platoch,  u nás je 1620 eur a Poľsko má 2154 eur,   pričom pred  10 -15 rokmi  to bolo opačne.

Vzťah inovačnej výkonnosti európskych krajín (EIS) a celkových výdavkov na R&D (GERD), v roku 2023

Zdroj: Európska komisia (EK), Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD)

Poznámka: EIS predstavuje hodnotu európskeho prehľadu výsledkov inovácií (european innovation scoreboard) zostavovaný EK, výdavky na celkové, verejné a podnikové R&D sú uvedené ako % HDP krajiny, podľa údajov OECD. Uvedené sú iba vybrané krajiny EÚ, podľa dostupnosti dát.  

 O    Vráťme sa ešte k Vášmu bývaniu vo Vajnoroch.

 -   Už som spomenul, že v tom rozhodnutí boli praktické hľadiská, čo sa týka denného presunu do Trnavy. Okrem toho však si užívam pokojné pekné okolie, milých a sympatických ľudí. Nemám rád rušné časti miest, preto sme si zvolili toto prostredie, a páči sa mi aj charakteristika Vajnory - dedina v meste. Pritom je to dostupná destinácia rôznymi spôsobmi dopravy. Dúfajme, že raz sem bude chodiť aj električka. A pripomínam, že som tu našiel aj spriaznené duše, kamarátstvo, nielen jednotlivcov, ale aj rodín, a stretávame sa aj pri športe.