Príbehy Vajnorského ornamentu 7.časť
S ornamentom od narodenia
Naozaj nepreháňam. V minulosti sa detičky narodené do tradičnej vajnorskej rodiny stretávali s vajnorským ornamentom už od narodenia. Posteľ, héle, v ktorej sa dieťa narodilo, bola oddelená od ostatného obytného priestoru vyšívanou plachtou. A výšivka novorodeniatko sprevádzala už pri jeho prvej ceste „medzi ľudí“ – na krst.
V minulosti sa krst obyčajne vykonával do troch dní po pôrode, najlepšie v nedeľu, aby dieťa bolo „sviatočné“. Na krst bábätko niesla kmotra (krstná mama), resp. krstní rodičia. Bolo oblečené v košieľke, zavinuté v perinke a prikryté plachtičkou na krst – krstnou dečkou.
Krstné dečky/plachtičky boli obradovou textíliou, a tak sa ich zdobeniu venovala veľká pozornosť. Boli jednou z prvých súčastí „výbavičky“ malého Vajnoráka či Vajnorky, ktorá bola bohato vyšívaná – samozrejme vajnorským ornamentom. Tie, ktoré prinášame v dnešnom príbehu, pochádzajú z druhej polovice 20. storočia a sú v súčasnosti najznámejšou formou a zároveň poslednou vývojovou fázou tejto textílie. Vyšli z rúk Viktórie Zemanovej, Kataríny Bednárovej a Štefánie Zemanovej. Plachtičky sú vyšité na lesklej látke – saténe, resp. umelom hodvábe. Na všetkých je dodržaná rovnaká forma výšivky – v strede je veniec, v ktorom dominujú kvety alebo stredová „kytica“ kvetov, z dolných rohov plachtičky sa rozvíja výšivka symetricky k stredu dolného a do bočných pásov (smerom hore). Využívajú sa všetky známe ornamentálne motívy – kvety v najrôznejších podobách, vtáčiky, hrozno, klásky, hroznové listy. Očarí nás i bohatá farebnosť. Nechýba ani červená farba, ktorej bola oddávna pripisovaná ochranná funkcia. Horná časť plachtičky je nevyšívaná, tou zakrývali dieťa. Výšivka je situovaná do dolných dvoch tretín až troch štvrtín dečky – bola to tá časť, ktorá bola viditeľná, voľne splývala smerom dolu. Dolnú stranu a obe bočné strany plachtičky zdobí paličkovaná čipka v klasickej žlto-bielej farebnosti.
Môžeme predpokladať, že v najväčšej miere sa na zhotovenie krstných plachtičiek využívala biela látka – šili a vyšívali sa ešte pred narodením dieťaťa, o čom svedčí náročnosť ich výzdoby. Staršia literatúra uvádza, že krstnú dečku krstná mama dala do povojňíčka – teda priniesla ako dar novorodeniatku. Podľa mojich informácií sa (najmä v období po druhej svetovej vojne) tieto plachtičky šili a vyšívali už v menšej miere a v rodine či medzi známymi sa na krst požičiavali.
Ako vidíte na fotkách, jedna z plachtičiek, ktoré predstavujeme v dnešnom príbehu, je ružová. Bola vyhotovená v rokoch 1950 – 1951 a používala sa pre dievčatá i pre chlapcov. V tom období nebolo také jednoduché kúpiť vhodnú látku, a tak využili tú, ktorú mali k dispozícii, hoci ju bolo treba „zložiť“ z dvoch kusov. Tak boli naše staré mamy naučené – nekupovať nadbytočné množstvo a využiť všetko, čo mali doma, v maximálnej miere – dnes tomu hovoríme trvalá udržateľnosť.
Krstné dečky sa už dnes pri krstoch nevyužívajú a vzhľadom na svoj pôvodný účel využitia sa neprezentujú na verejnosti ako kroje a ani nevystavujú v domácnostiach. Mnohé z nich tak zostávajú skryté v skriniach a niektorí z tých, ktorí ich opatrujú, azda ani netušia, na čo slúžili. Zdokumentovaných ich tiež nemáme mnoho a chýbajú nám najmä informácie o starších variantoch. Preto zopakujem svoju prosbu z predchádzajúcich „príbehov“ - ak máte krstnú dečku doma, napíšte nám, prosím, doplníte dokumentáciu vajnorského ornamentu o cenné informácie. A ak máte doma akýkoľvek iný predmet dekorovaný vajnorským ornamentom, ku ktorému máte osobný vzťah a o vzniku alebo osude ktorého máte informácie (hoci aj malého rozsahu), jeho príbeh tiež radi prinesieme na stránkach Vajnorských noviniek.
Námety na ďalšie „príbehy vajnorského ornamentu“ nám môžete posielať na e-mailovú adresu redakcie alebo na adresu elena.vianocka@gmail.com
Elena Karácsonyová
