Mučeník za duchovné povolania, blahoslavený don Titus Zeman
Dňa 8. januára 2022 si pripomíname výročie smrti a súčasne tiež dátum liturgického slávenia sviatku vajnorského rodáka, blahoslaveného dona Titusa Zemana.
Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915 ako najstaršie dieťa v mnohodetnej rodine, ktorej život formovala úprimná viera. Jeho detstvo bolo poznačené slabým zdravím. Ako desaťročný bol nútený uvažovať aj o svojej smrti. Na krátky detský život trochu priskoro. Keď sa ako dvanásťročný rozhodol stať sa saleziánom a kňazom, za týmto predsavzatím stálo jeho mimoriadne uzdravenie na príhovor Sedembolestnej Panny Márie spred dvoch rokov. Rodičia mu bránili ísť touto cestou najmä preto, že boli veľmi chudobní. Malý Titus im v jednoduchosti povedal: „Ak by som zomrel, vydali by ste peniaze na môj pohreb, ale teraz už môžete dať tie peniaze na moje štúdium.“ Potom rodičia predali nielen malú roľu, ale nadlho sa zadĺžili až do jeho kňazských primícií. Celoživotná úcta k Sedembolestnej Panne Márii Práve Titusova hlboká detská vďačnosť Sedembolestnej Panne Márii a rozhodnutie splniť svoj prísľub spravili na jeho životnej ceste z neho pevnú osobnosť, ktorá silou lásky k Bohu a ľuďom došla až k mučeníctvu. Odozva jeho života presahuje svoju rodnú obec a Slovensko, preniká všade, kde už je známy jeho životný príbeh. Keď prišiel k saleziánom do Šaštína požiadať o prijatie, tak predstavený saleziánskeho ústavu ho ako nezrelého dvanásťročného chlapca najprv odmietal. Keď sa presvedčil o jeho láske k Sedembolestnej Panne Márii a vážnom rozhodnutí žiť rehoľným životom, s dojatím ho nakoniec prijal. Titus ho nepresviedčal slovami o svojom mimoriadnom, až zázračnom uzdravení, ale iba svojou skromnosťou a osobným zanietením. Nevedel nikdy upozorňovať na seba, pre neho bol zaujímavý každý človek v jeho blízkosti. A pre predstaveného bola podnetná aj skutočnosť, že tesne pred príchodom malého Titusa do saleziánskeho ústavu pápež Pius XI. vyhlásil vatikánskym dekrétom „Celebre apud Slovachiae gentem“ /po slovensky „Slávna u slovenského národa“/ 22. apríla 1927 Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska. Príprava k zasvätenému životu rehoľníka a kňaza Životopisné publikácie o blahoslavenom Titusovi zhodne vyzdvihujú jeho vieru a modlitbu. Ale za každým životopisným chronologickým údajom je skryté jeho prežívanie, postoje, očakávania a nádeje, vnútorný zápas i celý jeho reálny život. Keď Titus už ako 16-ročný vstúpil do noviciátu Saleziánskej spoločnosti, bola pre neho osobitným pamätným dňom slávnosť obliečky, kedy mohol už nosiť vytúženú reverendu. Vedel, že obdobie noviciátu končí sľubmi, ktoré nie sú predsavzatím sebe samému ani prísľubom predstaveným rehole, ale sľub zasväteného života sa dáva Bohu. A práve v tom je jeho obdivuhodná hodnota a osobitná záväznosť. Ako 17-ročný zložil svoje prvé rehoľné sľuby a stal sa rehoľníkom v Saleziánskej spoločnosti. Vtedy bol len študentom gymnázia. Po vzniku československej saleziánskej provincie odišiel 21-ročný Titus do saleziánskeho filozofického študentátu do moravskej Ostravy, kde ako asistent vyučoval slovenčinu. Nasledujúci rok mal prísť na vojenský odvod v období, keď bol Hitler v Nemecku už niekoľko rokov pri moci, viedol výbojnú politiku v Európe a plánoval obsadiť územia susedných štátov s nemeckými menšinami. Titus vedel, že ak bude odvedený za vojaka a odmietne ísť do bojových operácií, čaká ho trest v zmysle vojenského práva so všetkými dôsledkami. Nenávidel násilie. Niekoľko mesiacov predtým si deň po dni dokázal znižovať dávky jedla, na odvod prišiel už ako živá kostra, vážil len 48 kg, a odvodovou komisiou bol odmietnutý. V septembri v roku 1937 bol saleziánskymi predstavenými poslaný na teologické štúdium do Talianska na známu Gregoriánsku univerzitu a následne na Inštitút teológie v Chieri. Prišiel sa rozlúčiť s rodinou do Vajnor a z tohto obdobia pochádza jeho pôsobivá fotografia vo vajnorskom kroji, ktorá sa stala súčasťou obecnej kroniky. Po príchode do Talianska ako 23- ročný zložil v nasledujúcom roku doživotné rehoľné sľuby. Pre svoju obetavú a nákazlivo priateľskú povahu bol medzi svojimi spolubratmi mimoriadne obľúbený, ešte dlhé roky po jeho odchode si na neho spomínali. Nakoľko hrozil začiatok vojny a následne uzatváranie štátnych hraníc, slovenskí študenti dostali možnosť skoršieho vysvätenia za kňazov. 23. júna 1940 prijal v Turíne Titus Zeman z rúk kardinála Fossatiho kňazskú vysviacku a 24. júna slávil svoju prvú svätú omšu. Splnil sa mu životný sen a po niekoľkých rokoch odlúčenia od svojej rodiny túžil po návrate do Vajnor. Desať rokov požehnaného pôsobenia Kňazstvo bolo pre Titusa neoceniteľným darom z Božích rúk. Akým bol Titus Zeman kňazom, to dokumentujú publikácie so zaujímavými životopisnými údajmi a podnetnými poznámkami, ale viac vedia o tom veriaci, ktorým sa pri pastorácii venoval. Niekoľko mimoriadnych údajov preniklo aj do týchto publikácií. Začalo sa to novokňazským požehnaním vo Vajnoroch. Primície Titusa Zemana boli pre Vajnory nevšednou udalosťou. Don Titus Zeman bol prvým kňazom vo Vajnoroch, ktorý priamo pochádzal zo svojej rodnej obce. Na neopakovateľnej slávnosti sa zúčastnilo množstvo jeho rodákov a čestným hosťom bol aj súčasný Boží služobník, biskup Michal Buzalka, ktorý pôsobil vo Vajnoroch ako správca farnosti a Titus ako chlapec mu vtedy často miništroval. Na záver slávnosti udeľoval Titus Zeman novokňazské požehnanie v kostole Sedembolestnej Panny Márie. Prišiel tam s mimoriadnym vypätím síl aj Vajnorčan Matej Pilný. Pľul krv a mal závrate, bol už v kritickom zdravotnom stave. Ako ho don Titus požehnal, tak v tom momente sa priam zázračne uzdravil a nemal ani najmenšie náznaky, že bol veľmi chorý. Don Titus Zeman bol ustanovený za kaplána v Bratislave na Miletičovej ulici, kde bol veľmi vyťažený. Pred touto kaplánkou pracoval ako profesor na Biskupskom gymnáziu v Trnave. Po odvolaní z duchovnej správy v Bratislave bol preradený do saleziánskeho konviktu v Trnave a súčasne sa stal aj správcom kostola sv. Fabiána a Šebastiána. Odchovanci z Trnavy na neho spomínali ako na nevšedne kamarátskeho, tichého, skromného a láskavého. Pamätné miesta kňazského pôsobenia boli pre Titusa okrem Bratislavy a Trnavy najmä Šaštín a Šenkvice. Po nastúpení komunistického režimu bol v máji 1949 pridelený ako kaplán do milovaného Šaštína. Po mesiaci sa z bezpečnostných a organizačných dôvodov musel vrátiť do Saleziánskeho ústavu v Bratislave. Šenkvice, kam prišiel v októbri 1949, boli pre 34-ročného Titusa Zemana posledným plnohodnotným kňazským pôsobiskom. Svojou horlivosťou a ľudským prístupom si vedel veľmi rýchlo získať dôveru a uzdravil tam osobu postihnutú posadnutosťou. Jeho modlitba bola veľmi vrúcna a pevná. Keď v roku 1950 v noci z 13. na 14. apríla zasiahol komunistický režim proti rehoľnému životu /najmä na Slovensku/ a chcel ho úplne zničiť, nakoľko rehoľníci boli pre ateistický režim celkom nepotrební, úplne nežiaduci, don Titus sa so zrušením rehoľného života na Slovensku nezmieril. I v tejto situácii našiel vo svojom svedomí riešenie. Odišiel ukradomky od konca augusta z tejto farnosti a a skrýval sa pred akýmkoľvek prejavom verejného života.
Kaplán v ilegalite Don Titus sa po rozhovore so spolubratmi Františkom Revesom a Ernestom Macákom rozhodol, že prevedie mladých rehoľníkov na štúdium teológie cez bezhlavo strážené hranice do zahraničia. Bolo potrebné prebrodiť sa alebo prípadne preplávať cez dlhé hraničné pásmo rieku Moravu, prejsť cez nebezpečnú sovietsku zónu Rakúska a potom sa dostať cez horský priesmyk v Alpách do Talianska. Je veľký rozdiel prebývať v kostole a vo farskej budove, alebo vyjsť do ulíc bez strechy nad hlavou a bez úkrytu. A je veľmi veľký rozdiel modliť sa v tichosti sklonený, alebo byť prenasledovaný po domoch, na dvoroch, na poliach, po lesoch i za hraničnými zátarasami. Avšak najradikálnejším rozdielom je žiť zasvätený život na slobode, alebo padnúť do područia tak krutého nepriateľa viery, hoci tiež prejavy nepriateľstva na slobode sú rôzne a sú skúškou. Titus to prijal ako zápas o duše. O ich posilu a záchranu. Vedel, že mu ide o život. Neváhal. Rovnako vedel, že tiež nemusí zvládnuť mučenie. Nesmie ani zradiť alebo zapredať seba ani iných, s ktorými bol v spojení. Za lásku sa vždy platí daň, pokiaľ ju nemá človek stratiť alebo znehodnotiť. Ako sa však platí pri najväčšej obeti svojej lásky? Príklad je na kríži... Titusov život už nepatril jemu, ale Kristovi. Dal zo seba všetko, čo mal. A prijal aj dar mučeníctva. Prijatie daru mučeníctva bolo čisté, nechcel ho pre seba ako hrdinstvo. Pre seba samého by nešiel bojovať s tajnou políciou a so štátnym režimom. Nebol vo svojich modlitbách mimo tej ťaživej reality, chcel vydržať na začatej ceste a rástol v odvahe. Pri ohliadnutí sa nazad nepretržitý spôsob jeho obetovania sa pri záchrane duší a duchovných povolaní nemal na Slovensku obdobu a súčasne sa zaradil medzi významné ozdoby svojej rehole, ktorá patrí medzi najväčšie misijné spoločnosti na svete.
Väznenie a 13 rokov krutého týrania Vo veľmi vypätých podmienkach zorganizoval Titus tri prechody do zahraničia. Bolo potrebné zhromaždiť rehoľníkov, a pritom neodmietol požiadavky z diecézneho kňazského stavu alebo inej rehole vytvoriť z nich menšie skupiny a dôsledne pripraviť tajný plán úteku za hranice. Dva prechody boli úspešné, tretí prechod 8. apríla 1951 nebol úspešný aj kvôli tomu, že nebola rešpektovaná Titusova výzva, že rozvodnenú rieku Moravu je nutné za každú cenu preplávať. Výsledkom bolo zatknutie dona Titusa aj s účastníkmi nelegálneho prechodu hranice, pričom don Titus Zeman bol súdený za velezradu a s inými osobami na spolčenie na vyzvedenie štátneho tajomstva v úmysle vyzradiť ho inej cudzej moci. Prokurátor mu za tieto skonštruované trestné skutky bez milosti navrhol trest smrti, následne ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na 25 rokov väzenia. Don Titus bol neuveriteľne kruto mučený pri každom väzenskom pobyte, keď bol posielaný z jednej väznice do druhej. Opisovať jeho mučenie je nad sily ľudí, ktorí s ním súcitia. A nebolo to len fyzické utrpenie, ktoré v spojení s Kristom hrdinsky prestál, ale aj psychické. Režim si neprial, aby rovnako ako blahoslavená Zdenka Schelingová umrel na následky krutého týrania priamo vo väzení.
Podmienečné prepustenie na slobodu, návrat do Vajnor K prepusteniu Titusa Zemana v roku 1964 došlo pod podmienkou, že ak prekročí pri neustálom dozore určené direktívy, vráti sa do väzenia na ďalších vyše 12 rokov. Všetci väzni sa snažili tomu vyhnúť, lebo poznali cenu slobody i to, ako je blízko mučenie od ich väzniteľov. Don Titus sa zamestnal ako robotník v závode Textil v Bratislave, kde pracovalo mnoho Vajnorčanov. Tí sa nemohli dívať na to, ako don Titus musí s jeho do krajnosti zničeným organizmom manipulovať s ťažkými predmetmi a napriek ťažkostiam mu vybavili u vedenia podniku prácu skladníka. Konečne bol medzi svojimi vo Vajnoroch. Až koncom roku 1967 dostal don Titus Zeman po 17 rokoch povolenie verejne spovedať. Predtým slúžieval tichú sv. omšu pri bočnom oltári kostola bez dovolenia účasti veriacich, ale tí na tento zákaz nedbali, hoci mu to v čase podmienečného prepustenia mohlo priťažiť. Don Titus nikoho neposlal preč, znášal to odovzdane. Keď sa v roku 1968 maľoval a obnovil kostol, tak Titus Zeman sa spoločne so správcom farnosti Pavlom Drobným zaslúžil o zasvätenie obnoveného kostola Sedembolestnej Panne Márii. Splnil sa mu jeho ďalší sen. Od detstva sa s úctou chodil modliť ku krížu pred múrmi kostola so sochou Sedembolestnej Panny Márie. Zmena patrocínia vajnorského farského kostola sa udiala ešte pred jeho smrťou. Titus Zeman zomrel na následky väznenia 8. januára 1969 v nemocnici v Bratislave ako 54-ročný. Až po jeho smrti sa rodina vo Vajnoroch dozvedela, že lekári po jeho prvom infarkte na ňom ako bývalom väzňovi cielene experimentovali, či je možné prechodiť infarkt doma bez liečenia. Odišiel po poslednom pomazaní a pri objatí kňaza s rozpätými rukami na posteli ako ukrižovaný.
Blahorečenie Blahorečenie znamená vyhlásenie toho, kto bol doteraz nazývaný Boží služobník alebo ctihodný, za blahoslaveného. Blahorečením pápež dovolí, aby Boží služobník bol zapísaný do zoznamu blahoslavených a mohla sa mu preukazovať verená cirkevná úcta. Vďaka súčinnosti vedenia Bratislavskej arcidiecézy, slovenskej provincie Saleziánov Dona Bosca a synovca Michala Radošínskeho sa dokumenty k blahorečeniu dostali kompletné do Ríma a po skončení kánonického procesu pápež František stanovil termín liturgického slávenia sviatku blahoslaveného dona Titusa Zemana na dátum jeho mučeníckej smrti 8. januára. K blahorečeniu dona Titusa Zemana došlo v Bratislave 30. septembra 2017.
Pri príležitosti slávenia liturgického sviatku dňa 8. januára 2022 bude po dohode saleziánskej provincie a správcu farnosti otca Jozefa Kováčika slávená svätá omša, ktorá bude pri prípadných protipandemických opatreniach prenášaná online, na webovej stránke, resp. facebooku miestneho úradu a následne bude taktiež zhotovený videozáznam zo svätej omše prostredníctvom služby youtube. Vajnory nezabúdajú na svojho rodáka. Na piate výročie blahorečenia dona Titusa Zemana sa dňa 30. septembra 2022 pripravuje spomienková slávnosť Farnosti Bratislava-Vajnory a Miestneho úradu Vajnory, na ktorú ste pozvaní a ktorá, dúfam, bude už bez mimoriadnych protipandemických opatrení.
Použitá literatúra
Michal Titus Radošínsky, Quo vadis Titus?, Michal Vaško - Vydavateľstvo, 2017
Jozef Slivoň, SDB: Titus Zeman. Existuje aj iné riešenie., Vydavateľstvo Don Bosco, 2015
Ernest Macák, SDB: Titus, odpusť mi to ! Vydavateľstvo Don Bosco, 2017
Jozef Luscoň,SDB: Titus ideš !, Vydavateľstvo Don Bosco, 2017
Jozef Luscoň,SDB: Do akce jde Titus!, Matice cyrilometodějská, 2019 - audiokniha
Igor Zbojan
