Základným predpokladom dobrovoľného hasiča je byť dobrým človekom

Mestská časť Bratislava – Vajnory pred dvomi rokmi podpísala dohodu o spolupráci s Dobrovoľným hasičským zborom z Ivanky pri Dunaji, ktorý zabezpečuje aj bezpečnosť našich Vajnor pred rôznymi pohromami. Sú takpovediac našimi anjelmi strážnymi. Dobrovoľní hasiči z Ivanky pri Dunaji už neraz preukázali svoje nasadenie pri ochrane Vajnor, keď pomáhali v rôznych mimoriadnych situáciách a stáli pri nás v naozaj ťažkých chvíľach.

Čo všetko obnáša byť dobrovoľným hasičom, nám v rozhovore, ktorý bol vo februári  odvysielaný aj vo forme Vajnorského podcastu, prezradili veliteľ DHZ Ivanka pri Dunaji Filip Buriánek a jeho zástupca Jozef Pacalaj. S hasičmi sa rozprával starosta Mestskej časti Bratislava – Vajnory, Michal Vlček.

Ako si sa dostal k hasičstvu? Bolo to nejaký sen z detstva, alebo ako to celé začalo?

Filip: V Ivanke pri Dunaji sme mali v minulosti dobrovoľný požiarny zbor, ktorý, žiaľ, v 90-tych rokoch prestal fungovať. Skupinka mladých ľudí v Ivanke sa ale neskôr začala zaujímať o jeho obnovenie, a pri tejto obnove som bol aj ja. Stal som sa súčasťou tohto dobrovoľného hasičského zboru, a od roku 2019 som jeho členom.

Jožko, aký bol tvoj príbeh? Máš v rodine nejakého hasiča?

Jozef: Ja som už od malička v tom "hasičskom duchu". Baví ma to, napĺňa ma táto práca, a môj krstný ma k tomu tiež priviedol. Stále ma brával na rôzne súťaže, preto som bol od detstva súčasťou tejto komunity. K DHZ v Ivanke pri Dunaji som sa pripojil niekedy v roku 2020–2021.

Ste z Ivanky pri Dunaji, ale ako bolo spomenuté, ste dobrovoľnými hasičmi aj pre nás, pre našu mestskú časť. Staráte sa aj o bezpečnosť iných obcí a mestských častí?

Filip: Áno, zabezpečujeme dobrovoľnú požiarnu ochranu pre Ivanku pri Dunaji, mestskú časť Vajnory a obec Chorvátsky Grob, konkrétne časť Čiernu Vodu.

Možno by sme mohli vysvetliť, aký je vlastne rozdiel medzi dobrovoľným hasičským zborom a hasičským záchranným zborom?

Filip: Hasičský a záchranný zbor sú profesionálni hasiči, ktorí musia vykonávať svoju prácu na plný úväzok v službách, ktoré majú rozdelené. Na druhej strane, dobrovoľní hasiči pracujú na dobrovoľnej báze. To znamená, že nie sú stále na staniciach. Sú rozdelení do rôznych kategórií a tieto kategórie určujú, ako rýchlo musia zasahovať, aký čas majú na výjazd a podobne.

Stretli sme sa pri rôznych situáciách a udalostiach aj u nás vo Vajnoroch. Veľakrát to boli aj nepríjemné momenty. Mnohí by možno radšej preferovali, aby sme sa stretávali v príjemnejších situáciách než pri zásahoch. No všimol som si, že ste tam často prví a prichádzate naozaj veľmi rýchlo. Niekedy ste na mieste zásahu dokonca aj menej než desať minút od telefonátu. Ako to zvládate?

Jozef: My sme v tomto trošku extrémisti. Väčšinu času s Filipom trávime na zbrojnici a často vyrážame aj skôr, než máme určených 10 minút.
To je určite skvelé, robiť s takouto skupinou ľudí...

Filip: Je nás pomerne dosť v rámci zboru. Samozrejme, každý z nás má svoje zamestnania, povinnosti, rodiny a ďalšie záväzky. Ale sme skupina, ktorá má čas flexibilnejší, takže vieme vyrážať aj v čase, ktorý nie vždy vyhovuje každému. Veľmi si vážime, že sa nám darí zasahovať veľmi rýchlo, pretože pre vás ako mestskú časť je určite dôležité, aby sme dokázali prísť čo najskôr.

Ako vyzerá bežný deň dobrovoľného hasiča?

Filip: Deň dobrovoľného hasiča závisí od toho, akú prácu vykonávaš. Ráno vstanem, väčšinou odveziem deti do škôlky, potom idem do práce. Počas pracovného dňa využívame aplikáciu Fireport, kde sme prihlásení. Keď sa vyhlási poplach, aplikácia nás informuje a my vyrážame na zbrojnicu, odkiaľ pokračujeme na výjazd. Ak sa vzdialim od zbrojnice na dlhšiu vzdialenosť, odhlásim sa z aplikácie, aby sme v nej mali len tých, ktorí sú schopní okamžite vyraziť.

Teda stále máte niekoho v pohotovosti, ktorý sa dokáže veľmi rýchlo zmobilizovať, keď je nahlásený incident alebo poplach?

Jozef: Áno, presne tak.

Koľko vás je k dispozícii v prípade potreby?

Filip: K dispozícii sme väčšinou piati až desiati ľudia, ktorí sú prihlásení v aplikácii. Poobede sa prihlásia chalani, ktorí prichádzajú z práce a môžu sa zapojiť do zásahu. Takto sa striedame, aby sme zaťaženie rozdelili medzi čo najviac ľudí. Ak ide o náročnejšie zásahy, trávime na mieste viac času a striedame sa. Spájame sa cez telefón a snažíme sa zabezpečiť čerstvé sily na zásah.

Každý zásah je svojím spôsobom náročný, ale predpokladám, že existujú zásahy, ktoré považujete za ťažšie, a naopak, niektoré sa môžu zdať menej náročné. Aké sú teda hlavné zásahy, pri ktorých vás najčastejšie volajú?

Jozef: V poslednej dobe sú to najmä dopravné nehody. Zatiaľ riešime skôr menej vážne nehody. Samozrejme, sú to aj požiare a povodne. Už sme zasahovali aj pri úniku plynu, na rôznych udalostiach, ale tie najnáročnejšie zásahy sú tie, ktoré trvajú dlhšie. Išlo napríklad požiar výrobnej haly v Rovinke, alebo požiar poľa v Ivanke pri Dunaji. Tieto zásahy sú náročné aj z hľadiska striedania zasahujúcich jednotiek, pretože kvôli nebezpečenstvu dýchania rôznych jedovatých látok sa nemôžeme zdržiavať na mieste dlhší čas. S tým súvisí aj únava našich členov. Zvyčajne by sme sa mali striedať každé štyri hodiny, ale niekedy to jednoducho nejde, a musíme sa prekonať.
Skúsenosti s horiacim poľom máme aj my vo Vajnoroch. Približne pred dvomi rokmi horela časť poľa. Bolo to práve v období žatvy, čo je častý problém. Vtedy to bola skutočne ťažká situácia, pretože bolo extrémne teplo a začal fúkať vietor, ktorý požiar rozšíril veľmi rýchlo. Absolvujete aj špeciálny výcvik, ktorý vás pripraví na takéto situácie, ako hasiť a zvládať nebezpečné situácie?

Filip: Každý požiar vyžaduje špecifický postup. Samozrejme, máme odborné prípravy a cvičenia počas roka, aby sme sa pripravili na rôzne udalosti. Veľké požiare si vyžadujú aj špeciálny prístup. Závisí to aj od techniky, ktorú má konkrétny dobrovoľný hasič. Tieto veľké požiare, najmä poľné požiare (napríklad pšenica pred žatvou), sú veľmi nebezpečné, pretože ide o veľmi horľavý materiál. A keď k tomu fúka priaznivý vietor, ktorý rozdúchava oheň rýchlejšie, oheň sa môže šíriť extrémnou rýchlosťou v priebehu sekúnd.
To bol napríklad aj prípad požiaru poľa pri Mohyle Milana Rastislava Štefánika, kde zhorelo 215 hektárov pšenice. Zasahovali tam profesionálni hasiči zo Senca, Bratislavy, dobrovoľné zbory z Ivanky, Mostu pri Bratislave a ďalšie zbory z okolia. Zvládanie tohto požiaru bolo veľmi zdlhavé a náročné.

Pri týchto typoch požiarov je vysoké riziko, že oheň znovu vzplanie. Určite musíte po požiari pravidelne kontrolovať miesto, aby sa predišlo opätovnému vzplanutiu...

Jozef: Áno, pri spomínanej Mohyle to bolo tak, že sme vedeli o kritických úsekoch, ktoré sme poriadne zaliali. Použili sme aj termokameru, ale stále nemôžeme presne vidieť do vnútra stromov. Dokonca aj po štyroch dňoch nás privolali k stromu, ktorý si všimli cyklistky, že dymí. Požiar ešte stále tlel aj po štyroch, piatich dňoch. Určite sme tam chodili a kontrolovali to.

Filip: Áno, a práve tie duté stromy sú veľkým problémom. Vytvárajú akýsi komínový efekt, kde vzduch vytiahne akýkoľvek malý žeravý uhlík v dutine stromu, a ten sa po čase môže opäť rozhorieť. To bol aj prípad, keď sme boli privolaní aj na piaty či šiesty deň, pretože oheň v dutom strome opäť vzplanul. Tieto veci nie je možné úplne skontrolovať. Využívali sa termodrony, termokamery, merali sme teplotu, ale strom vykazoval nízku teplotu, a predsa sa po troch – štyroch dňoch opäť rozhorel.

Keď sa spätne pozriete na nejaké obdobie, napríklad na minulý alebo predminulý rok, ktorý výjazd považujete za naozaj komplikovaný, náročný a ťažký?

Filip: Minulý rok by som povedal, že sme nemali žiadne extrémne výjazdy, čo sa týka samotných požiarov. Na dlhšie obdobie nás zdržal požiar skládky v Podunajských Biskupiciach, kde sme sa museli striedať a strávili sme tam veľmi dlhý čas.

Rovnako, aj keď to neboli požiare, spomíname si na povodne zo septembra, ktoré tu boli...

Jozef: Tie povodne boli naozaj náročné. S Filipom sme tam asi boli non-stop od začiatku. Ako nám vyhlásili pohotovosť, okamžite sme mali pohotovosť na zbrojnici a vyrazili sme. Najhoršie bolo, keď nás zavolali do Stupavy. Prišli sme tam a videli sme bezmocných ľudí. Ulice boli úplne zatopené, voda mala výšku až 30 cm a potok tiekol cez celú šírku ulice. Všetko bolo vyliate.

Filip: V takýchto situáciách človek naozaj vidí, aký je človek malý, bezmocný. Keď živel naberie väčšiu silu, človek je naozaj bezmocný.

A teraz možno naopak, ktorý výjazd považujete za kuriózny, že sa naň po čase pozeráte s úsmevom?

Filip: Raz nás volali policajti, že si ich privolala stará pani, ktorá chcela zložiť mačku zo stromu. Bol to celkom bizár.

A podarilo sa mačku zložiť?

Jozef: Áno, určite. Chlapci sa jej zhostili, ale myslím, že mačka by si z toho stromu nakoniec zišla aj sama. Len pani bola vystrašená, že mačka už celú noc mňaukala. A nakoniec to bola mačka susedy, ktorá sa s ňou ešte kvôli tomu pohádala. Samozrejme, bolo viac takýchto kurióznych výjazdov, ale človek si ich už ani veľmi nepamätá. Keď ide jedna udalosť za druhou, človek na to všetko rýchlo zabudne.

Ideálnou situáciou by bolo samozrejme predchádzať akýmkoľvek nešťastiam, požiarom a podobne. A vy, ako odborníci v praxi, čo by ste poradili ľuďom? Aká je najlepšia prevencia? A aké sú najčastejšie príčiny vzniku požiarov?

Jozef: Určite je to v prvom rade nedbanlivosť ľudí. Len za posledné dva roky sme zasahovali pri dvoch požiaroch rodinných domov, kde ľudia uložili popol do papierovej krabice, a následne sa oheň preniesol z krabice cez fasádu až do strechy. Výsledkom bolo, že dom zhorel prakticky až do tla. Na toto si treba dávať veľký pozor. A cez leto sú zase časté požiare porastov, keď napríklad niekto vyhodí špak z auta pri ceste, kde je suchá tráva. Oheň sa potom šíri veľmi rýchlo.

Filip: Ja by som ešte doplnil Jozefa k téme ľudskej nedbanlivosti. Naozaj sme mali dva prípady požiarov rodinných domov, kde nám ľudia povedali, že popol z krbu vybrali po 24 hodinách a uložili ho do papierovej krabice. V jednom prípade to uložili na krytú verandu, kde mali ešte zložené drevo do krbu. Krabica sa zapálila, následne sa chytilo drevo, fasáda, a oheň sa dostal až do krovu, čo spôsobilo požiar strechy. Dom sa stal neobývateľným. V druhom prípade bol scenár úplne rovnaký – popol bol v krabici po 24 hodinách, ale tento majiteľ ho uložil do technickej miestnosti v dome. Po hodine prišiel skontrolovať, čo sa deje, a vtedy vybuchla bombička na turistický varič. Požiar sa šíril do strešnej konštrukcie a dom bol tiež neobývateľný.

V rozhovoroch so štátnymi hasičmi sa nám potvrdilo, že v posledných rokoch je toto veľmi častá príčina požiarov rodinných domov. Preto by som chcel ľudí upozorniť, aby s popolom zaobchádzali veľmi opatrne. Aj po viac než 24 hodinách dokáže byť ešte nebezpečný. Určite by ho nemali dávať do horľavých materiálov, ako je papierová krabica, ale skôr do plechového vedra, zaliať vodou alebo vysypať do záhrady.

Častou príčinou požiarov sú aj sviečky, ktoré si ľudia zapália v domácnosti na vytvorenie atmosféry alebo dekorácie. Toto je tiež pomerne častý dôvod...

Jozef: Určite, každý otvorený oheň je nebezpečný, a preto k nemu treba pristupovať zodpovedne.

Filip: A najlepšie je, ak sa oheň používa len v krbe. Inak by sa mu mali ľudia vyhýbať. Ale aj tu je veľmi dôležité tiež pravidelne kontrolovať krby, robiť revízie komínov a čistiť ich, pretože po čase môže nastať závada, ktorá môže viesť k nešťastnej situácii.

Čo by ste poradili novým nádejným hasičom, ktorí majú záujem pridať sa k vám?

Filip: Určite by nás mali navštíviť na našej zbrojnici, aby sa prišli pozrieť, ako fungujeme. Je to skvelá príležitosť na prvotný rozhovor, a radi prijmeme nových členov. Samozrejme, existujú určité predpoklady, ktoré by mali záujemcovia splniť, ale myslím, že základný predpoklad pre dobrovoľného hasiča je byť dobrým človekom. Ostatné sa dá natrénovať.