Marka, šak skús okrem týchto mazaníc nakreslit aj něco vajnorského…

Mária Feketeová, rodená Brunclíková, je dcérou významnej vajnorskej ľudovej umelkyne, pani Márii Brunclíkovej. Celý život strávila vo Vajnoroch a sama, ako vyštudovaná výtvarníčka, tvorí originálne šperky a diadémy.

› Majka, svoje detstvo si prežila v rodnom domčeku na hlavnej ulici so svojimi súrodencami, obklopená množstvom krásnej ľudovej tvorby Tvojej maminy. Ako si spomínaš na svoje detstvo?

Prežila som ho v chudobnej, no o to viac milujúcej rodine. Mala som krásne a šťastné detstvo. A bolo aj veselo!! Internet neexistoval, bola len lopta, švihadlo, gramore, plincka a veľký dvor, ulica a humná. Hrali sme sa čo najviac vonku. Často sme boli takí rozbláznení, že ani doma sme sa nevedeli zastaviť. Spomínam si na príhodu, kde nás mama skúsila ukľudniť tak, že nám prikázala poumývať riad. Vtedy ešte neboli kuchynské linky s tečúcou vodou samozrejmosťou. Bolo bežné mať kuchynský stôl, spod ktorého sa vytiahol „šufl íčisko“ s dvomi hlbokými lavórmi. Sestra Danka v jednom riad umývala a do druhého odkladala. Ja som mala utierať, brat Pavol schovávať. Začiatok bol dobrý, no o pár minút sme lietali okolo toho obrieho stola, špliechali a ohadzovali sa „mokricou“…. kričali sme, pišťali a smiali sa. Hotové „kuchynské“ peklo.

Okrem týchto detských úletov som rada maľovala a nakoniec pomaly, ako čas plynul, ma mamka učila a viedla k ľudovému umeniu. Vybavujem si deň, keď ku mne prišla a povedala: „Marka, šak skús okrem týchto mazaníc nakreslit aj něco vajnorského, alebo aspoň Panenku Máriu“. A ja som to urobila, pretože jej úsmev bol balzam na moje detské srdiečko.

Obliekala nás do kroja aj so sestrou a bratom. Vysvetľovala, čo je „lajblík“, vedeli sme ako si kroj obliekať, ako sa v ňom pohybovať, ako ho zase poskladať a uložiť do kufra. Dbala na to, aby pod sukňou bola úzka spodnica, ale zároveň aby „ket sa dzifča zatočí, nech jej šecko není vidzet“.

› Inšpirovala Ťa mamina pri výbere svojho povolania?

Áno, stopercentne a podporovala ma v mojom rozhodnutí ísť študovať na Strednú umeleckopriemyselnú školu. Bola to moja slobodná vôľa. Rešpektovala to.

› Vyrábaš napríklad tradičné vajnorské kraslice, výšivky či pierka na klobúky?

Nevyšívala som a ani pierka som nerobila. Ale kraslice áno. A prešli si tým aj moje deti. Chlap či dievča…všetkých nás to mamina trpezlivo učila. Neskôr som kraslice maľovala a celkom mi to išlo. Teraz to už nerobím. No moja sestra ich vyrába dodnes. I keď nie tradičné vajnorské, ale o to nádhernejšie.

› Myslím, že po škole si načas pôsobila aj ako kultúrnička v bývalej Sokolovni a neskôr v Klube mládeže na Rybničnej, ako spomínaš na tieto časy?

V Sokolovni som mala iba svadbu. Pôsobila som v klube mládeže, dnes to je Dom seniorov. Nebola to výtvarná činnosť, ale mala som na starosti mimoškolské vzdelávanie. Niekde som začať musela. Rada na to spomínam, mala som výborné kolegyne, dobrého vedúceho a blízko domov. Okrem rôznych kurzov som organizovala aj kurzy spoločenského tanca pre mládež. Bol o ne veľký záujem. Dodnes neviem, či tam decká chodili kvôli tancu, učiteľovi tanca alebo kvôli 10 minútovej diskotéke na záver.

› Ak by si mohla porovnať život vo Vajnoroch vtedy a dnes, v čom sú Vajnory iné?

Akože keď som mala osem rokov a dnes? Žeby to bolo v tom, že keď som vyšla vtedy so sestrou zadným dvorom von, neboli tam žiadne domy, len pasienok, husi, plazivé bodliaky, nekonečná zelená tráva a voľnosť… a my decká, čo sme tam robili stojky a váľali sa v tráve? A potom nás mama zaháňala domov a občas aj zoškrabovala z nás „pečiatku“, čo tam husi nechali? Ale vážne. Vajnory boli omnoho menšie. Ba aj hlavná cesta nebola vždy asfaltová. Autá žiadne, a ak nejaké osobné išlo, ten, kto ho zbadal prvý, zakričal „Ide auto!“ – udalosť – utekali sme na ulicu ako zmyslov zbavení, aby sme ho videli. Zmrzlinu sme jedli, len keď sme si stopli na ceste zmrzlinára na bicykli s veľkou chladiacou „bedňou“ vpredu. Fungovalo tu kino, na námestí pred – vtedy – radnicou stála hasičská zbrojnica s hasičským autom. Existoval fungujúci hasičský zbor. Aj vtedy boli Vajnory krásne. Dnes je tých áut až priveľa. Napriek tomu dnešné Vajnory sú nádherné, čisté, väčšie a hlavne živé. Folklóru sa tu darí, tradície fungujú….Som hrdá na to, že som  Vajnoráčka.

› Vyštudovala si ŠUPku (Škola umeleckého priemyslu), máš neskutočný cit pre detail. Dnes tvoríš nádherné šperky a diadémy. Ako si sa dostala k tejtotvorbe. Čo Ťa inšpiruje? 

Bude to znieť čudne, ale aj rozprávky. Každá z nás chcela byť aspoň raz v živote princeznou. A nevesty takú možnosť majú. Ja som straka, páčia sa mi trblietavé veci. A svadobná korunka či diadém na ples také byť môžu. Tak prečo si ich nevyrobiť? Vymyslela som si techniku a spôsob, akým bude základ koruny: aj pevný, aj vzdušný, aj vkusný a aj krásny.

› Naše vajnorské divadlo si pripomenulo výročie nedožitých narodenín Františka Krištofa Veselého, ktorý u nás v roku 1946 režíroval operetu Voľný vietor – tú si pochopiteľne vidieť nemohla, ale viem, že s týmto otcom slovenskejoperety si sa stretla… 

… Pre pána kráľa!… Až teraz som si uvedomila, že som bola predstavená aj tomuto velikánovi Slovenska! Bolo to v dnešnom prezidentskom paláci (vtedy Dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda). Obidvaja sme čakali v kabinete na jeho dcéru, ktorá tam pôsobila. Sedeli sme zaseknutí v tých nádherných historických kreslách. Prerušil trápne ticho a spýtal sa maso smietkou  humoru: „Slečna, Vy ste princezná?“. Mala som asi iba 17 rokov, no napriek tomu sa ku mne správal ako k dáme a ja som sa počas toho krátkeho príjemného rozhovoru cítila ako kráľovná. Bol veľmi vtipný a zároveň zdvorilý, žiarilo z neho teplé a úprimné fl uidum prepletené iskierkou šibalstva… skrátka stará školanaživo. 

› Aké krásne spomienky ti ešte preblesnú hlavou? Možno na Dom pionierov, isto je ich veľa…

Ako absolventka ŠUP som v tomto Dome pionierov a mládeže aj praxovala (študentovi každá korunka dobrá). Pani Klára Lacová, moja niekdajšia triedna na ZDŠ vo Vajnoroch, tam viedla umelecké aktivity. Zverila mi keramický krúžok pre detičky. Práve ona, keď bola ešte mojou triednou, ma nasmerovala a podotýkam "dokopala" k lepším výkonom. Za to si ju nesmierne vážim. Pod jej vedením som, okrem iných výhier, vyhrala aj celoslovenskú výstavu v maľbe v mojej vekovej kategórii (11 r.). Odmena bola zájazd do Poľska, kde som prvýkrát videla more a pochopila, že to nie je jazero, ale naše „Karpaty“ plné vody – tak bolo to morevysoko! 
Pani Klára mi ukazovala aj umelecký svet. Vodila nás žiakov na vernisáže a jednou z nich bola aj vernisáž národného umelca Martina Benku vo vtedajšom Dome umenia v Bratislave na námestí SNP. Mám s ním fotku a zopár originál podpisov na jeho exlibrisoch.

› Obaja sme začínali svoju profesijnú činnosť v Petržalke, ja v KZP – Klub22, kde šéfoval Marián Kochanský (líder skupiny LOJZO), čo priviedlo do KZP ( Kultúrne zariadenia Petržalky ) Teba?

Približne 11 rokov som so svojou rodinou bývala v Petržalke. Prácu som našla v obvodnom, kultúrnom a spoločenskom stredisku. Zastrešovalo niekoľko malých klubov a dve veľké koncertné budovy. Bola som vedúcou troch dielní s 11-imi výtvarníkmi. Vyrábali sme transparenty na koncerty, plagáty, diplomy a všetko, čo sa týkalopropagácie. To bolo pred revolúciou. Existovali len štátne  podniky. Žiadne „súkromničenie“.

› Spolupracuješ s módnou návrhárkou Janou Jurčenko a Tvoje šperky zarezonovali na mnohých módnych prehliadkach. Úspech mali aj v Číne. Zrejme je to obrovská zodpovednosť spolupracovať pri kreovaní doplnkov k takémuto podujatiu. Ako vyzerá takáto spolupráca?

Tak na toto si presne pamätám. Vracali sme sa z dovolenky. Sedela som v aute smer Bratislava, keď mi zazvonil mobil. Volala mi Janka, že by potrebovala vyrobiť zopár sád šperkov k jej modelom šiat na Bratislavské módne dni. Tak sa to začalo. Je s ňou výborná spolupráca. Povie mi svoju predstavu, prípadne veľkosť diadému, pozriem si strih šiat, dostanem kúsok látky, termín a ja tvorím. Každá si robíme svoju prácu.
A Čína? Požičala som veľkú červenú korunu českej MISS 2018 Mariane Beckovej. Bola jednou z fi nalistiek na svetovej súťaži modeliek MISS MODEL OF THE WORLD 2018 a do Číny letela aj s pánom Jozefom Oklamčákom. Dve nádherné zelené koruny s červenými rubínmi som vytvorila aj pre Miss of The Golf 2017. Jedna z nich je putovná. A na Miss Supranational 2018 v Poľsku boli moje náušnice.

› To sú úspechy hodné obdivu a rešpektu. Tvoje diadémy sa objavujú na hlavách nie len missiek, ale mnohých umelkýň a speváčok. Čo považuješ Ty za svoj najväčší úspech?

Ťažká otázka. Čo sa týka môjho osobného života, tak je to samozrejme moja milovaná rodinka. Ľúbkam ich všetkých, no najviac svojich troch vnúčikov, sú to moje slniečka. A čo sa týka mojej tvorby, tak tá hovorí sama za seba…a aj za mňa.

› Na tvojej terase som si všimol krásne kachličky, viem, že si ich vyrábala sama. Pracuješ ešte stále aj s hlinou?

Máš na mysli mozaiku. Bol to dar k manželovým okrúhlym narodeninám – musela som, keď už ten náš domček postavil. A áno, navrhla a vyrábala som ju. Ale keďže je taká obrovská (9m x 4m) a je do nej zapracovaný aj vonkajší krb, tak som si samozrejme prizvala na pomoc dvoch mojich priateľov, manželov Holaňovcov, mimochodom tiež Vajnorákov. A s hlinou teraz nerobím, keďže v súčasnosti vyrábam šperky. Ale nikdy nehovor nikdy.

› V súčasnej dobe prežívame kvôli pandémii obmedzený životný režim a ocitli sme sa v lockdowne, ako tráviš tieto dni… (týždne, mesiace)?

Domácnosť. Klasika, ako každý iný, vrátane varenia a venčenia psa. Často s ním zájdeme do vinohradu, tam sa lepšie vybehá. Mám to šťastie, že mám doma veľký ateliér, takže aj do práce „chodím“. Je pravda, že je jej teraz pomenej, no tvoriť som neprestala. A taktiež si doprajem trocha viac oddychu než pred koronou. Život beží akosi pomalšie.

› Tvoja sestra Danka Rybárová občas vyrába kraslice, šije (do divadla ušila krásne kostýmy, ktoré dúfam budú môcť diváci čoskoro vidieť). Poradíš jej občas, pokritizuješ?

Ako ináč, pravdaže, ak ma o to požiada, poradím a došperkujeme spolu detaily a ak treba, občas aj pomôžem. Ale to sa stáva málokedy. Danka je šikovnica, nepotrebuje ma. A nekritizujem, nemám čo.

› Máš obrovské a dobré srdce, čo by si našim čitateľom zapriala do ďalších dní?

Bude to znieť pateticky, ale samozrejme, že pevné zdravie, život bez korony a iných pliag.

Majka, ďakujem za Tvoj čas, ďakujem za príjemnú atmosféru i pohár výbornej banánovice a prajem Ti ešte mnoho, mnoho tvorivých síl a kreatívnych nápadov. Želám Ti hlavne pevné zdravie a veľa, veľa radosti zo života.

Text: Igor Roy
Snímky: archív Márie Feketeovej