Počiatky pôsobnosti nášho dychového orchestra 6.časť

Chýry o kvalite vajnorskej dychovky sa šírili neustále a tak o pozvania na rôzne udalosti prichádzali stále vo väčšom počte a to nielen do susedných obcí, ale aj do takých centier, akým bola Viedeň, Praha, ale aj ďalšie české mestá. Ocenenie je to o to väčšie, že tradícia dychovej hudby v Čechách bola podstatnej dlhšia, napriek tomu naša dychovka získava čoraz viac uznania práve z týchto končín. Šeste pokračovanie jej histórie to potvrdzuje.

V letných mesiacoch (roku 1936, pozn. red.) sa zúčastňuje kompletná vajnorská dychová hudba vo svojich svojráznych ľudových krojoch v sprievode pracujúcich pri príležitosti Krajského zjazdu sociálnej strany v Prahe. A ihneď odtiaľ smeruje na miestne oslavy do Mladej Boleslavy, kde sa stretávajú s baníkmi z Mostecka a Kladenska. Boli to krásne spomienky na tieto stretnutia, baníci vo svojich uniformách s kahancami, na druhej strane vajnorskí hudobníci so svojimi slovenskými krojmi.

Vajnroská dychovka sa tu vtedy "vytiahla" s populárnym pochodom "Boleslav, Boleslav, překrásne město" a úspechov zožali nielen od strany domáceho obyvateľstva, ale aj od účastníkov celého sprievodu. Na samotných slávnostiach v kultúrnom vystúpení sa postarali o ďalší nevšedný zážitok vhyrávaním a predvedením čardášov a vajnorským "šotýšom" v predvedení mladých vrtkých členov hudby Janka Tureniča a Metoda Matulu spolu s dievčatami zo Slovenského Grobu, ktoré tu boli tiež ako krojovaná skupina.

Na týchto podujatiach ako to už býva, nebola núdza aj o veselé príhody. Tak Vajnoráci mali odloženú bečku vína, ale akosi sa ulakomili na pivo. Toho sa neúrekom čapovalo priamo z kadí a tak milí muzikanti začali čarať víno za pivo. Toto sa však stalo skoro osudným práve „dedkovi“ Matulovi, ktorý sa pri načieraní do kade akosi viac nahnul než bolo treba a veru neby duchaprítomnosti  statných hudobníkov v hodine priam dvanástej, neborák by sa v pive iste utopil…

I keď bola kvalita hudby známa, veď na to hrala aj na Dunajskom veľtrhu v Bratislave, predsa sa hlásil ďalší generačný problém. Signalizovalo to, že hudbu doplniť ďalšou fúziou mladej muzikantskej krvi.

Stáva sa tak ešte počas roku 1936, keď do Vajnor prichádza mladý učiteľ Mikuláš Polonyi, začínajúc ešte len učiteľskú dráhu. Tento najprv podchytil mládež v skautskom krúžku a keď prišiel za ním kapelník Rafael Krištofi č, ktorý nastolil otázku založenia mládežníckej dychovky v mieste, bola ruka v rukáve. Tak sa vytvára v obci mladá dychovka "skautská", aby takto doplnila už starý schátralý vekom doterajšiu dychovku. Boli to začínajúpci títo hudobníci: – Belaj František r. 1923, Belaj Kristián r. 1920, Bednár Ján r. 1921, Belaj Vojtech r. 1920, Fekete František r. 1921, Fekete Fero r. 1922 (terajší kapelník), Fekete Cyril r. 1925, Glonec Ján r. 1920 Hatala Dominik r. 1922, Gajdúšek Alojz r. 1923, Slávo Grebeči r. 1921, Gažo Ferdinand r. 1919, Gažo Jozef r. 1922, Janderla Pavol r. 1920, Krištofi č Jozef r. 1924, Múčka Teofi l r. 1924, Takáč Ján r. 1921, Zeman Cyril r. 1919, Zeman Ján r. 1921 a Zeman Ľudovít r. 1922.

Začiatky tejto mladej hudby netreba opakovať. Boli presne také, aké mali ich predchodcovia. Nedostatok hudobných nástrojov, notového materiálu. A zase zbierka po obci, prosenie u spolkov a keď bolo pomerne nedostatok finančných prostriedkov, svoje zraky upreli na svojho bývalého člena dychovky Václava Múčku, ktorý mal opravovňu a obchod hudobnými nástrojmi v Trenčíne. Tento na ich prosbu reagoval tým, že predsa nezaprel svoju rodnú krv a nielenže opravil staré nástroje, ale takmer za minimálnu cenu im odpredal aj nové. Teda ozaj pekné gesto.

Rok 1940 je obdobím jak politických, tak hospodráskych zvratov. Týka sa to aj dychovej hudby vo Vajnoroch, ktorú v čase tzv. bezvládia v nej, preberá ju nový kapelník Matej Belaj, rodák a odchovanej(c) tejto hudby. Ujíma sa jej za veľmi ťažkých podmienok, urobil však všetko, aby splnik tak svoju ťažkú úlohu za zložitých čias.

Pochádzal z chudobnej rodiny, prešiel ako žiak a hudobník školou „dedka“ Matulu k vojenskej hudbe ako elév, mal potom bohaté skúsenosti muzikanta ako aj dirigenta vojenskej hudby, takže sĺňal všetky predpoklady ako odborník a ako aj uznávaná osobnosť pred muzikantmi, ak aj pre predstavenstvo obce. I keď ako dirigent vojenskej hudby sa nemohol v plnej miere venovaťdychovke vo Vajnoroch predsa sa pod jeho vedením objavujú v tomto období mladí hudobníci: Cyril Sobolič r. 1927, Vojtech Fekete r. 1928,, ďalerj potom Lukáš Grebeči r. 1926, Jozerf Šandor r. 1928, Vojtecg Grebeči r. 1928, Bohumil Zeman r. 1927 a Milan Zeman r. 1927. Z týchto prví dvaja nastupujú ako elévi k vojenským hudbám,kým ostatným sa venoval kapelník už len sporadicky.

Keďže bolo stále málo hudobníkov v obci, vytvoril si nový kapelník aj tzv. „štrajchovú“ muziku v počte 5 – 6 hudobníkov. Bola to kombunácia dychových nástrojov so sláčikovými v tomto obsadení: trúbka, saxafón, trombón, husle, harmonika s bubon. Pre túto kombináciu si sám upravoval notový materiál jednak z počutých pesničiek, alebo vtedajších šlágrov.

Aj keď vajhnorská dychová hudba počas tohto (vojnového, pozn. red.) obdobia vic menej stagnovala, predsa vyhrávala na miestnych verejných a cirkevncýh oslavách. Pri veľkej snahe nahral a predviedol program z Potravného družstva. Na to ešte v roku 1942 odchádza s malou skupinou tanečníkov na výstavu vín do Viedne.

Na chvíľu odbočíme od približovania histórie len dychovej hudby a spomenieme iný žáner – operetu, ktorá je tiež súčasťou hudobnej histórie Vajnor. Napokon aj jej samej.

Koncom roka 1942 prichádza do Vajnor nový učiteľ František Štefánik, ktorý okrem svojich povinností, ak zbadal chtivosť miestnych ochotníkov divadla, chopil sa aj režírovania. A hneď aj do prvej operety od Jarka Elena (vlastným menom Kaiser, pozn. red.) „Ej horička zelená“. Hudbu k nej upravil a nacvičil svojiumi hudobníkmi Matej Belaj. Premiéra sa konala v januári 1943 v preplnenej sále Potravného družstva, kde sa na nej zúčastnil aj sám autor. Táto opereta pre svoj úžasný úspech mala viacej repríz. Hneď po tomto nevšednom úspechu sa prikračuje k nácviku a uvedeniu na scénu ďalšia opereta „Kováčovie Anička“ (A. Balák: Anička Kováčovie), ktorá sa musela viackrát tiež opakovať.

—

Ilustračné obrázky použila redakcia so súhlasom vlastníka súkromnej zbierky zdigitalizovaných fotografi í VAJNORY V SPOMIENKACH. Zbierka je prístupná na adrese www.spominajme.com alebo z facebookového profi lu „Vajnory v spomienkach“.

Jazykovo neupravené, doslovný prepis z kroniky Prešporská obec Vajnory.
Vojtech Fekete