Ak niečo veľmi chcete, tak to príde..

Martin Slivka je rodákom i obyvateľom Vajnor. Patrí ku kreatívnym a pozitívne naladeným ľuďom mladým ľuďom, má príjemné vystupovanie. Rád spoznáva  nové miesta a pamiatky, rôzne kultúry.  Zo športu obľubuje  najmä ultra beh, ktorému sa venuje už viac rokov, ďalej plávanie, skialpinizmus, bicyklovanie, turistiku, posledné roky dobrovoľne nosí „vynášky“ v Tatrách na horské chaty. Vie variť domáce pivo. Zvlášť obľubuje prírodu, do ktorej chodí nielen za  oddychom, ale aktívne  sa venuje aj jej čisteniu a ochrane,  je členom občianskeho združenia Kláštorisko v Slovenskom raji.

  o  Vaše záujmy sú obdivuhodné a rôznorodé, ale všimol som si disciplínu, ktorú ste pomenovali ako ultra beh. Čo sa za týmto názvom skrýva?

   -    Presnejšie by som to pomenoval ako ultra maratón, alebo ultra trail, aby sme si to nemýlili s cestným maratónom známej dĺžky niečo nad 42 kilometrov. Všetko, čo presahuje túto vzdialenosť, je ultra maratón. Je to súťažný beh na veľké vzdialenosti, ktorých som absolvoval desiatky. Takéto náročné súťaže si však vyžadujú veľa času, fyzického zaťaženia, a tak sa v súčasnosti viacej venujem  diaľkovej turistike.

   o   Čo si máme pod tým predstaviť?

   -  Ultra maratóny sa zvyčajne bežia po spevnených cestách. Tie, ktoré sa behajú po turistických chodníkoch, bahnistých horských či lesných chodníkoch, sa nazývajú aj ultra trail.

   o  Hovoríte, že všetko, čo je nad štandardnou dĺžkou cestného maratónu, je  ultra. Je to limitované vzdialenosťami, alebo časom?

  - Existujú dva základné typy ultra maratónskych podujatí: tie, ktoré sú určené vopred danou vzdialenosťou, a tie, ktoré sú ohraničené časom.  Ale môže to byť aj na počet kôl  istej stanovenej vzdialenosti alebo okruhu. Býva to spolu aj 360 kilometrov, čo nedávno absolvoval jeden vynikajúci slovenský bežec – Patrik Hrotek.

   o   Kedy spal?

   -   Nespal! To už nazývam extrémom. Ja som na Slovensku súvisle bežal maximálne  145 kilometrov na  podujatí Štefánik trail z Bradla do Bratislavy. Trvalo mi to približne 21 hodín.

   o  Vyžaduje si to nejakú špecifickú prípravu?

  -   Prípravu nepochybne, ale dá sa to pokoriť.  Treba sa na to nastaviť. Samozrejme, že treba mať niečo natrénované, ale je to najmä o tom, ako to máte usporiadané v hlave. Ak si človek povie, že to urobí, tak to urobí, ale stane sa, že ak v istej chvíli dospejte k pocitu, že to treba vzdať, či už kvôli zraneniu alebo inému dôvodu, tak to netreba za každú cenu siliť. Na prvej stovke (diaľkovom pochode) som sa stavil s bratom, že ju zvládnem, pritom nešlo o nič, len o to, či to dokážem. Pritom príprava bola minimálna, len turistika. A vyšlo to. To bola moja prvá stovka.

          Tohto roku som sa zúčastnil na päťdesiatom ročníku tejto súťaže, ktorá sa volá Trnavská stovka. Pochod sa začína na bratislavskej Hlavnej stanici, pokračuje cez Malé Karpaty do Brezovej pod Bradlom. ,,Dospelácka“ trať pokračuje cez Myjavskú pahorkatinu a Biele Karpaty až do Trenčína. To je ale už sto míľ, čiže  takmer 170 kilometrov. (1 míľa = 1609,344 m. pozn.red.). Ani pred týmto pochodom som nijako mimoriadne netrénoval. Cez víkendy som absolvoval pár diaľkových pochodov.

   o   Ako vyzerá taký tréning?

   -   Závisí to od toho, či sa cielene na niečo pripravujem, alebo ideme len  s partiou na turistiku. Nechcem ich odbehnúť, tak sa zvyčajne prispôsobím. Prednedávnom som si dal  päťdesiatpäť kilometrov – bol som sám – tak som to robil indiánskym behom. Po rovinke sa beží, hore kopcom sa rýchlo kráča, dolu zbiehate, teda striedajú sa rôzne druhy pohybu, najmä rýchlou chôdzou asi tak 8-9 kilometrov za hodinu.

   o   Ako najrýchlejšie ste bežali? Bolo to azda aj 30 kilometrov za hodinu?

   -   To nie, to by som sa dolu kopcom asi aj zabil, lebo ani na rovine nedosiahnu špičkoví bežci oveľa väčšiu rýchlosť ako  20 kilometrov. Keď si vezmeme za vzor cestný maratón, ktorý meria 42,195 km,  a na ňom sa pohybujú časy okolo dvoch hodín a pár minút, tak to vychádza čosi nad 20 kilometrov.

   o  Aké sú súťažné podmienky  ultra trailov? Je na to časový limit?

    -  Zvyčajne sa určuje časový limit napríklad 24 alebo 32 hodín, podľa náročnosti trate i vzdialenosti. Často býva na sto kilometrov stanovených 24 hodín. Súťažiaci musí prejsť kontrolnými bodmi, ako to bolo napríklad na spomínanej Trnavskej stovke. Je stanovená magistrála, ktorú účastník musí absolvovať do určeného časového limitu, v tomto prípade 24 hodín. Niektorí to skončia v Brezovej po sto kilometroch, čo som absolvoval už pätnásťkrát a kto na to má, ide ďalej. Ale to nie je  ultra beh, ale najmä turistický pochod, ktorý som absolvoval behom za dvanásť hodín. Niektorí bežci to absolvujú ako súčasť tréningovej kondičnej prípravy na väčšie a náročnejšie podujatie. Ja to robím takisto.

  o   Čo získa víťaz takejto súťaže? Náročnosť by naznačovala, že ceny sú hodnotné.

. -  Legendárny bežec Emil Zátopek kedysi povedal: "Ak chcete niečo vyhrať, bežte 100 metrov. Ak chcete niečo zažiť, bežte maratón."

    Turistické pochody nie sú zamerané na výhry. Dostávame len diplomy, ale určí sa poradie počnúc prvým bežcom v cieli, no neurčuje sa čas. Ten je určujúci len pri ultra maratónoch. Je príjemné dostať diplom v cieli po absolvovaní náročnej trate, no nie je to pre umiestnenie, ale pre svoje zdravie, fyzickú i psychickú pohodu. Iste, zvládame ťažké terény, veľké výškové rozdiely, je to fyzická námaha, derieme vlastné obutie i oblečenie, absolvujeme chladné i horúce počasie, ale najväčšia odmena je  naplnenie túžby zvládnuť prekážky, nároky a presvedčiť sa, že na to mám. Navyše je to príjemný pocit, keď môžem poslúžiť ani nie ako vzor, ale  prostriedok na to, aby si ľudia viac vážili svoje zdravie, aby  sa stretávali, porozumeli si, vychádzali si v ústrety. Komunita ľudí chodiacich i bežiacich po horách, lesoch, lúkach je veľmi súdržná, žičlivá. Verím, že ukazuje cestu, akou by sa ľudia mohli uberať. V prírode sa môžete nabiť energiou, ktorú nikde inde nezískate. Človek sa vďaka tomu môže maximálne zregenerovať a zbaviť psychického stresu, všetko to necháte za sebou a po pretekoch, po tréningu,   prídete domov čistejší duševne aj  fyzicky.

   o   O čom počas  návštevy v prírode rozmýšľate?

   -   Niekedy vôbec o ničom. Ale vážne, je toho veľa, napríklad o postoji k životu, čo sa dalo zmeniť, čomu predísť, a ak sa už niečo nastane, tak ako to čo najprijateľnejšie vyriešiť. Keď sme viacerí,  človek nadobudne viac poznatkov o živote, o športe, o práci, priateľstve a vôbec o vzťahoch medzi ľuďmi, ktoré nie sú najideálnejšie. Môžem s istotou povedať, že medzi sebou sa usilujeme o čo najúprimnejšie, najspontánnejšie vzťahy. Spája nás ozajstná láska k prírode, ktorá zázračnými vlastnosťami napráva naše nedostatky a chyby.  Nimi sami sebe škodíme a tomu neopakovateľnému priestoru nášho života tiež.

   O   Hovoríte, že komunita ľudí navštevujúca cieľavedome prírodu je v niečom osobitá. V čom to spočíva? Stretávate sa aj v iných prostrediach?

   -   Áno, je to možno aj zvláštna komunita, ale len z pohľadu tých, ktorí k prírode necítia osobitý vzťah. My sme predsa takí istí obyčajní ľudia, ako iní, len  azda cítime viac  zodpovednosti za našu budúcnosť i za tých, čo prídu po nás. Samozrejme, že sa stretneme aj na pive, rodiny sa stretávajú na grilovačkách, výletoch, zábavných podujatiach, ale život vidíme trochu ináč, povedal by som, že ho vnímame citlivejšie nielen voči prírode, ale najmä voči sebe. To je aj náš úmysel – šíriť toto povedomie, aby sme si ctili hodnoty, ktoré nám život dáva, a sprostredkovali ich iným.

   o  Venujete sa aj iným druhom športu?

    -   Samozrejme. Okrem toho, že som minulý rok prešiel pešo cestu SNP z Dukly do Devína  (770km)  za 17 dní,  prešiel som  aj tri razy takmer celé Slovensko na bicykli. Od Bratislavy po Vysoké Tatry a Slovenský raj. Raz južnou časťou, potom stredom a napokon trochu severnejšie. Na týchto cestách spoznáte nielen mnoho nového, aj keď si možno myslíte, že Slovensko už poznáte, ale stretnete aj veľa nových ľudí. No nahovoriť niekoho, aby sa k vám pridal na takú cestu  aj s nemalou batožinou, nie je jednoduché..

   o   Čo vás podnieti ísť na takú náročnú túru? Nemáte pocit ohrozenia na našich cestách?

   -    Keď je človek mladý,  moment ohrozenia nie je taký intenzívny, ale s pribúdajúcimi rokmi som opatrnejší. Obávam sa najmä kamiónov, hoci je rad iných šoférov, ktorí sú doslova nebezpeční

    o  Mali ste aj vážnejší úraz?

    -  Áno, ale nie na bicykli, pri lyžovačke sa mi stalo, že pri páde na bubne  tesne pod kopcom Chopok, sa mi natrhol väz v kolene. V prvých chvíľach som pociťoval strašnú bolesť, aj napriek tomu som to zlyžoval. Som však tvrdá nátura a keď som presvedčený, že sa niečo musí podariť, tak sa to aj stane. Koleno sa vďaka intenzívnemu tréningu dalo do poriadku natoľko, že ani lekári tomu neverili. O mesiac som už bežal ultra maratón. Ale mal som oveľa horší úraz, ktorý sa mi nestal pri športe, ale v práci. Nerád však o tom rozprávam, lebo aj keď dôsledky úrazu boli priam devastačné, myslím si, že som za chybu iného urobil dôležité rozhodnutie. Ale napriek vážnemu zraneniu by som konal rovnako aj inokedy. To mi zmenilo aj moje nazeranie na život. Človek si  začne oveľa viac vážiť zdravie, zdanlivo jednoduché či nedôležité veci a súvislosti.

   o   Čo motivuje človeka, teda konkrétne Vás, aby sa obetoval pre iných, koho vlastne ani nepozná?

   -   Ak po náročných pretekoch nečakáte odmenu v akejkoľvek podobe, prečo by som mal čakať na akékoľvek ocenenie za normálny ľudský skutok?

    o   Čo by ste povedali, ak by vás niekto za taký krok označil ako blázna?

    -   Asi som. Možno máme tú cieľavedomosť v rodine. Keď som bol dieťa, mal som veľké bolesti pri chôdzi, lekári mi diagnostikovali ploché nohy a vylúčili akýkoľvek náročnejší šport. Nechcel som sa s tým zmieriť. V šestnástich rokoch som začal robiť s bratom turistiku vo Vysokých i Nízkych Tatrách, Veľkej i Malej Fatre, v Karpatoch, neskôr sa k tomu pridal aj skialpinizmus, ktorý robím doteraz. Neúnavnou turistikou sa mi postupne vytvorila na nohách klenba a športová budúcnosť sa začala javiť jasnejšie. Brat si ma doberal, že isto nezvládnem niečo také ako Trnavská stovka. Zvládol som to, ale povedal som si, že na takúto hlúposť sa už nikdy nedám. Nikdy nehovorte nikdy.

      Po niekoľkých dňoch sa na únavu i bolesť zabudne, a tak prišla ďalšia a ďalšia stovka – na Slovensku ich bolo niekoľko. K tým najnáročnejším patrí Nízkotatranská stíhačka, ktorú organizoval pán Ľ. Mäkký z Vajnor. Boli sme dvojčlenné družstvo a skončili sme druhí. O rok opäť. V tom čase prestali aj bolesti. Nohy sa vyliečili.  Neskôr prišli aj víťazstvá – na bratislavskej dvanásť hodinovke som tri razy zvíťazil. Vlani sa mi tam podarilo vyhrať najrýchlejšie kolo iba pár sekúnd za rekordom.

   o   Bol aj neúspech?

   -   Áno, stovka na Kysuciach, ktorú som nedokončil, lebo sme bežali po pás v snehu, v noci bolo mínus šestnásť. Ale bol to zážitok!

   o   Nejaká veselá príhoda?

  -   Sedeli sme s kamarátmi zo Spiša dosť dlho do noci v meste a ja som mal ísť ráno na Trnavskú stovku. Lenže budík ma nezobudil a ja som sa prebral o pol desiatej. Nedalo mi a zavolal som organizátorovi, že to predsa chcem absolvovať. Najprv povedal, že to nejde, ale dal sa prehovoriť a dodal, že Maťo Slivka môže. Poradil mi, aby som si dal na „a štvorku“  urobiť všetky pečiatky z kontrolných bodov a nech sa vydám na trať. Zvládol som to. Ak niečo veľmi chcete, tak to príde. Tak, ako keď mi vyzdraveli nohy.

   o   Aké je vaše želanie?

   - Aby ľudia mali svoje ciele a šli si vytrvalo za nimi. Treba sa naučiť, že nepoznám slovo nedá sa či nechcem. Niekedy treba, aby človek prekonal samého seba nielen v športe, ale aj v osobnom živote. Vtedy príde aj radosť zo života.

Ešte by som citoval na záver Martina Luthera Kinga Jr.: ,,Ak nemôžeš lietať, tak bež. Ak nemôžeš bežať, tak kráčaj. Ak nemôžeš kráčať, tak sa plaz. Ale nech už robíš čokoľvek, tak sa stále hýb vpred“.