Hosťom u nás bol pravdepodobne aj Škótsky pútnik – Scotus Viator
Slovenskom i samotnými Vajnormi prechádzali nielen dejinné udalosti, ale aj významné osobnosti. Nie všetky návštevy sú zaznamenané v kronike či v iných písomných dokladoch, ale tie, ktoré sa podarilo zachytiť, stojí za to pripomenúť.
V kronike Prešporská obec Vajnory sa na strane 72 uvádza: „Jedným z takýchto návštevníkov bol veľký priateľ Slovákov svetoznámy anglický spisovateľ Scotus Viator, (pôvodným menom Robert William Seton-Watson, (pozn. red.), ktorý počas svojej návštevy Bratislavy zavítal 7. júna 1925 aj do Vajnor, kde v škole vyjadril obdiv a poďakovanie za možnosť zhliadnuť si maľby a výšivky uložené a vystavené v škole.“
Mohlo dôjsť k nesprávnemu zápisu dátumu návštevy alebo sa jeho pobyt konal aj v uvedenom roku. Vo viacerých zdrojoch sa však uvádza, že Slovensko navštívil tento významný historik v rokoch 1907, 1910, 1913, 1919, 1923 a 1937. Je celkom možné, že na krátky čas sa cestou zastavil v roku 1925 aj na Slovensku, a teda aj vo Vajnoroch. Avšak, aj keby táto skutočnosť nebola overiteľná, predpoklady na to sú aj vzhľadom na to, že sa poznal s Ferdinandom Jurigom, a preto stojí za to pripomenúť si tohto, náš národ vášnivo obhajujúceho historika svetového mena, ktorý sa pobral na večnosť pred sedemdesiatimi rokmi.
Robert William Seton-Watson (20. 8. 1879, Londýn – 25.7. 1951, Skye) sa narodil v škótskej rodine. Tento fakt mohol byť podnetom na používanie pseudonymu Scotus Viator – Škótsky pútnik. Možno ho považovať za polyglóta, keďže z jazykov ovládal aj nemčinu, francúzštinu a taliančinu, dohovoril sa po maďarsky, srbsky, chorvátsky po česky i po slovensky. V roku 1907 publikoval dielo Budúcnosť Rakúsko-Uhorska.
Na študijnú cestu po Slovensku sa vybral v máji a v júni 1907 cestou z Viedne do Hodonína. Sprevádzal ho hodonínsky kňaz, pedagóg a známy muzikológ Dr. Alois Kolísek, s ktorým navštívil Skalicu, Bratislavu, Pezinok, Modru, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Žilinu, Ružomberok, Liptovský Sv. Mikuláš, Turčiansky Sv. Martin, Košice, odkiaľ pokračoval až na Podkarpatskú Rus. Na vtedajšie možnosti cestovanie je to obdivuhodná trasa. Mnohi slovenskí predstavitelia kultúrneho i spoločenského života ho počas cesty informovali o nežičlivých podmienkach života slovenského národa a o upieraní národnostných práv. Udalosti, akými boli zmanipulované voľby v roku 1906 vo Vrbovom, černovská tragédia v októbri 1907, hanebný proces s Andrejom Hlinkom i rad ďalších, ho podnietili venovať sa štúdiu nespravodlivej maďarizačnej politiky a vystupňovali jeho snahu pomôcť zlepšiť práva slovenského národa v Uhorsku.
S mimoriadnym ohlasom vyšla v roku 1908 vo Veľkej Británii publikácia Národnostná otázka v Uhorsku, s ktorou v roku 1910 obhájil doktorát na Oxfordskej univerzite a začal získavať povesť experta slovanských národov strednej Európy.
Zo spomienok jeho hostiteľov a priateľov, ku ktorým patrili národný buditeľ MUDr. Pavol Blaho, Dr. Ľudovít Okánik, Andrej Hlinka, Ferdiš Juriga, ThDr. Ľudovít Okánik, Gizela Blahová, Ing. Ján Procházka (riaditeľ cukrovaru Oroska), Ján Vojtaššák, František Skyčák sa vynára aj poznanie, že „prostredníctvom slovenskej piesne prišiel potom do styku s myšlienkovým prúdom Skalice, ktorý sa hneď i na stavbe jeho knihy (Národnostná otázka v Uhorsku) prejavil. Vložil do nej tri kapitoly osvetľujúce ľudového génia slovenského: úvahy Jurkovičove o maliarstve a architektúre, Vajanského o ľudovej poézii, Lichardove a Kolískove o piesni… Zakrátko však podľahol úplne čaru slovenskej melódie zvukovej i farebnej. Výšivky, keramika, ľudové maľby a stavby…“
Vzhľadom na tvrdú maďarizačnú politiku, museli sa aj návštevy a stretnutia so slovenskými dejateľmi konať neraz utajene, preto z dôvodov ochrany pred policajným sledovaním sa miestom stretávania so Scotom Viatorom stal Hodonín a jeho sprostredkovateľom hodonínsky kňaz Dr. Alois Kolísek. Účinne sa angažoval aj za vznik Československa spoluprácou v zahraničnom odboji s Tomášom Garriquom Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorá sa naplnila v auguste roku 1918. Žiaľ, jeho ďalšia návšteva v máji roku 1919, keď sa zúčastnil na pohrebe národného hrdinu Milana Rastislava Štefánika, sa niesla v atmosfére tragédie a smútku. Dosvedčuje to aj jeho podpis v knihe návštev na Bojnickom zámku, kde ho sprevádzal 21. mája Ľudovít Okánik, v tom čase nitriansky župan.
V máji 1928 udelila profesorovi dejín na Univerzite v Londýne Robertovi Williamovi Seton-Watsonovi Univerzita Komenského v Bratislave pamätnú medailu a diplom, 14. novembra 1928 ho Filozofická fakulta UK v Bratislave ocenila čestným doktorátom fi lozofi e za vedecké a publicistické zásluhy, Turčiansky Sv. Martin ho poctil čestným občianstvom. Pri príležitosti 30. výročia prvého príchodu na Slovensko ho i s manželkou v roku 1937 slávnostne privítali na viacerých miestach Slovenska, v Ružomberku mu odhalili na budove mestskej radnice bustu. Pri stom výročí príchodu na Slovensko vydala v roku 2007 Slovenská pošta známku s jeho portrétom a pri príležitosti 130. výročia narodenia mu Ministerstvo zahraničných vecí SR dňa 22. júna 2010 udelilo Zlatú plaketu in memoriam, ktorú prevzala jeho vnučka. Na počesť 140. výročía narodenia si ho v roku 2019 Slovensko symbolicky uctilo pamätným vencom, ktorý položil veľvyslanec Slovenska v Londýne pri jeho hrobe. Túto spomienku prinášame z úcty k sedemdesiatemu výročiu úmrtia tohto významného dejateľa.
Zdroje: dobová literatúra, wikipedia
Stanislav Bachleda