Hovor, Pane, Tvoj sluha Ťa počúva

Rozhovor s otcom Jozefom Kováčikom, novým farárom vo Vajnoroch, ktorý prichádza s predsavzatím

STRUČNE ZO ŽIVOTA KŇAZA

„Na svet som prišiel pod Kysucami v drotárskej dedine Veľké Rovné, kde som do desiatich rokov prežíval svoje detstvo. Vzhľadom na to, že bývalý režim nám vyvlastnil náš dom, museli sme sa obzrieť po novom bydlisku. Napokon rodičia s mojimi starými rodičmi našli nové bývanie na Záhorí, kde pokračovalo moje detstvo a mladosť. Do základnej školy som chodil vo Vysokej pri Morave, na gymnázium v Malackách a napokon som tri roky študoval na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Následne ma poslali študovať do Ríma, kde som ukončil teologické štúdiá a kňazské svätenie som prijal v Trnave, vtedy ešte v Bratislavsko - trnavskej arcidiecéze. Ďalšie tri roky som sa v Ríme venoval štúdiu pôsobenia v masovokomunikačných prostriedkoch“.

› Ako prišlo k Vášmu vyslaniu do farnosti Vajnory?

Zvyčajne k prvému júlu nastávajú medzi kňazmi pohyby. Je to prirodzený proces výmeny kňazov medzi farnosťami, keď duchovný otec už odovzdal všetko, čo bolo potrebné a žiaduce pre farnosť, v ktorej pôsobil. Aj on potrebuje pre svoju službu nadobudnúť novú dynamiku. V mojom prípade prišlo k zmene, aj keď nie presne takto. Dosiaľ som pôsobil dve funkčné obdobia ako programový riaditeľ televízie LUX, taktiež som pôsobil vo farnosti Panny Márie - Kráľovnej rodiny na Teplickej ulici v Bratislave. Otec arcibiskup ma z tejto služby uvoľnil, aby som dokončil niektoré rozpracované projekty. Krátko som bol aj pomocným duchovným v Dúbravke a napokon ma otec arcibiskup oslovil, či by som bol ochotný prijať službu farára vo farnosti Vajnory vzhľadom na to, že otec Nádaský mal zdravotné problémy. Môžem Vám dôverne povedať, že táto služba ma potešila a od prvého júla som sa stal duchovným v tunajšej farnosti. Vajnory sú mi veľmi blízke, ale k tomu sa ešte vrátime.

› Poverenie službou kňaza je trvalé, dlhodobé, alebo je časovo určené?

Dlhodobé...?. To nikto z nás nevie, ale keď je kňaz ustanovený za farára, predpokladá sa stabilnejšie, dlhšie obdobie pôsobenia. Pravda, ak sa nič vážnejšie neprihodí alebo ma otec arcibiskup nepoverí inou službou.

› Môžete priblížiť čitateľom, aký je rozdiel medzi službou farára a správcu farnosti?

Správca farnosti nemá spravidla dlhodobejšie určenie. Z hľadiska cirkevného práva môže byť kedykoľvek preložený do inej farnosti. Ak je ustanovený za farára, stabilita a aj tomu prisluchajúca zodpovednosť je väčšia alebo k preloženiu prichádza z vážnejších príčin. Buď pre potreby diecézy alebo z nejakých iných dôvodov.

› Kedy ste pocítili povolanie pre duchovnú službu?

Práve tu vo Vajnoroch. Keď mi otec arcibiskup povedal, že mojím pôsobiskom budú Vajnory, veľmi som sa potešil a príchod do tunajšej farnosti je pre mňa pohladením. Budúci rok uplynie dvadsaťpäť rokov od môjho vysvätenia. Povolanie prišlo počas návštevy sv. Jána Pavla II. tu vo Vajnoroch, kde sa prvý raz ozval vnútorný hlas, povolanie a otázka - nechcel by si byť aj ty kňazom? Som šťastný, že toto povolanie môžem napĺňať práve tu, kde sa zrodilo. Keď som bol v Ríme, mal som šťastie stretnúť sa so Svätým Otcom a vyrozprávať mu svoj životný príbeh. My, naša generácia, spomíname s pohnutím na túto návštevu, ja osobitne ale pociťujem úctu aj k blahoslavenému Titusovi Zemanovi a rovnako mi je srdcu blízke aj to, že náš kostol je zasvätený Sedembolestnej Panne Márii, ktorej som oddaným vyznávačom.

› Keď ste sa venovali duchovnej príprave, akú ste mali predstavu o svojej kňazskej budúcnosti?

Mojím sprievodcom pred, počas štúdia i pred odchodom do Ríma bol pán dekan Augustín Drška. Na fare vo Vrakuni mi povedal: „Viem o Tvojej túžbe byť pastoračným kňazom, ale Pán Boh nás niekedy volá aj k iným službám. Choď do Ríma, študuj a uvidíš, ako sa bude Tvoj život vyvíjať“. Po príchode mi ponúkli spoluprácu v študentskom vysielaní v rádiu Vatikán, čo si všimli aj naši formátori v seminári. Keď sme dostali ďalšie možnosti i štipendiá rozvíjať naše štúdiá, ponúkli mi pokračovať na fakulte inštitucionálnych komunikácií, fakulte vychovávajúcej ľudí určených ako mosty medzi inštitúciou a médiami. Napríklad ako hovorcovia, pracovníci tlačových kancelárií. Celým ďalším životom sa mi prelína kňazstvo a práca v oblasti spoločenskej komunikácie. Viac ako osem rokov som plnil aj úlohu hovorcu Konferencie biskupov Slovenska, predtým ako riaditeľ tlačovej kancelárie tejto cirkevnej inštitúcie. Vyvrcholením tohto procesu bolo splnenie nášho sna - vznik televízie LUX.

Tým, že som prišiel do tunajšej farnosti, sa moja spolupráca s televíziou úplne nekončí, pretože sú projekty, ktoré treba naplniť a pokračovať v nich.

› Ako vidíte v súčasnosti, najmä v tomto post či „medzikovidovom“ období, spoločenskú úlohu mediálnych prostriedkov?

Žijeme v dobe, ktorá nás všetkých v rôznej miere poznačila. Neznamená to však, že by sme mali byť z toho veľmi smutní, rozladení. Je to výzva. Cirkev vždy v kríze vedela pookriať a nájsť nové spôsoby ohlasovania evanjelia. Ján Pavol II. zdôrazňoval, že cirkev nikdy nemala takú možnosť ohlasovať evanjelium prostredníctvom masmédií ako v tomto čase. Máme k dispozícii významné prostriedky a je na nás, aby sme ich dokázali účinne a zmysluplne užívať. Neznamená to, že ideme prevalcovať komerčné médiá, no je tu veľký priestor pre komunitné, akým je aj LUX. Ponúknuť duchovnú službu tým, ktorí sú otvorení prijať Božie slovo. Častokrát je prezentovaná karikatúra cirkvi a ak veriaci nemá priamy kontakt s farnosťou, je odkázaný na danú ponuku. Potom sa dá dosť zložito zorientovať. Je samozrejmé, že komerčné médiá ponúkajú to, čo sa predáva, alebo škandály či drsné, negatívne udalosti. Musíme to prijať ako fakt, ale na druhej strane ponúknuť skutočný obraz cirkvi, ktorá pomáha spoločnosti hodnotovo rásť. Ako príklad môžu poslúžiť mnohé farnosti i pastoračné mládežnícke centrá, prostredníctvom ktorých sa ľudia môžu dozvedieť, že aj v cirkvi sú problémy, ale nie je to určujúca skutočnosť.

› Umožnila Vám práca v médiách a s médiami účinnejšie komunikovať s veriacimi a verejnosťou?

Naučila ma, že jazyk je neustály proces, že sa vyvíja. Je to výzva pre duchovného, aby ohlasoval evanjelium dnešnému svetu, teda nie prostriedkami spred polstoročia, ale treba sa snažiť pochopiť ako sa súčasnému človeku prihovoriť a bez straty hodnoty ponúknuť evanjelium. Bolo by veľkou chybou chcieť ho riediť len preto, aby sme sa ľuďom zapáčili. Ľudia sú hladní po skutočnej hodnote.

› S akým predsavzatím a poslaním v duchovnej a spoločenskej činnosti prichádzate do obľúbených Vajnor?

V prvom období sa budem riadiť myšlienkou vyjadrenou slovami Hovor, Pane, Tvoj sluha Ťa počúva. Aj ja chcem pozorovať, hovoriť i počúvať. Dôvernejšie spoznať prostredie, farnosť, veriacich i ostatných občanov. Keďže je to dobrá farnosť, chcem ju dobre spoznať a ponúknuť, čo bude potrebovať. To nie je inštitúcia, ktorá zamrzla v čase, ale živý organizmus. Pandémia a jej dôsledky citeľne poznačili spoločnosť, a preto treba na ne veľmi pozorne a citlivo reagovať. To je pre mňa výzva a zodpovedná úloha. Verím, že spolu s farským spoločenstvom sa nám to podarí uskutočniť. A dôležité bude aj ukázať, že sme aktívnou a plnohodnotnou súčasťou komunity v „dedine v meste“, ako radi Vajnoráci svoju mestskú časť nazývajú. Preto bude dôležitý aj dobrý vzťah s občianskymi predstaviteľmi.

Stanislav Bachleda