Vajnorské futbalové legendy
Za náš klub hrával v mládežníckych kategóriách i za mužov, trénoval deti aj dospelých, bol hospodárom aj členom výkonného výboru. Nikto iný vo vajnorskom futbale nevystriedal všetky tieto posty. Celý jeho život je prepletený s dianím na našom ihrisku. Napriek situáciám, ktoré mu ublížili, má naše farby stále v srdci a v pamäti mu ostávajú hlavne pekné zážitky. A stále na ne spomína, aj keď na dianí u nás sa už nepodieľa. Skromný a usmievavý „parťák“, vášnivý rybár, naša legenda – Milan Horník ( na snímke v hornom rade druhý zľava).
Začiatky v ťažkých časoch
V klube sa objavil ako jedenásťročný v roku 1962 v čase, keď mužský futbal u nás upadol. Tri roky ho viedli poslední nadšenci. „Futbal nefungoval, lebo neboli ľudia, ktorí by sa o to starali. Bolo to také neorganizované, živelné. Stálo to na ochote pár zanietencov, ktorí nemali žiadne trénerské vzdelanie. Nás trénovali pán Verešvársky alebo pán Fašung, ale iní neboli. A v roku 1965 tu futbal úplne skončil.“ Následne sa vo Vajnoroch 7 rokov vôbec nehralo. Za ten čas stihol vyštudovať učňovku v Brne a absolvovať vojenskú základnú službu, z ktorej sa vrátil v septembri 1972. „Nebohý Karol Fekete ma stretol už cez „opušťák“ a spýtal sa ma, či ma má prihlásiť na futbal, že sa dáva dokopy mužstvo. Hovorím, že jasné. Prvá cesta po návrate z vojny, aj s kamarátom „Flekom“ (Jozef Fekete, pozn. aut.), viedla na ihrisko. Už tam boli nejakí hráči, ale keď sme sa pýtali, kedy teda môžeme prísť na tréningy, tak nás bratia Milan a Peter Belajovci, ktorí to viedli, vlastne vyhnali so slovami, že oni už svoju partiu majú a nás nepotrebujú.“ Bol to nepríjemný a nečakaný úder, po ktorom prišla logická reakcia. „Aj s Flekom sme to brali ťažko, veď nás vyhodili z vlastného ihriska, z nášho klubu. Na Vajnory som zanevrel, povedal som si, že tu už hrávať nikdy nebudem.“ Obaja sa presunuli do vtedajšej Transporty a čas krivdu postupne zahladil.
Predsa za Vajnory
A v roku 1982 sa vrátil. „Prehovoril ma Karol Gróf starší. Súhlasil som, lebo v Transporte ma to nebavilo. Na tréningy chodilo len pár hráčov a ja som mal väčšie ambície.“ Vo Vajnoroch, samozrejme, ako rodák všetkých spoluhráčov poznal. “Hrával som stopéra, postupne som sa presunul na pravú stranu obrany. Ferko Grebeči bol naľavo. Futbalovo som si rozumel takmer so všetkými. S Tonom Bartoviakom, s Mutom (Milan Zeman, pozn. aut.), spomínam na všetkých v dobrom. Nikto nebol namyslený, nikto zo seba nerobil hviezdu. Jediný, kto tu tak vyskakoval, výkonnostne i tým, kde už hral, bol Štefan Zeman, ktorý predtým hrával za Karvinú. Niekedy sme si strašne liezli na nervy. V zápase na Štarte sme sa tak pohádali, že som za to dostal červenú kartu. Ale na to sa zabudne.“ Horúce hlavy vždy vychladli. V kádri panovala dobrá nálada. Na ihrisku, aj mimo neho.
“Ja som si vždy zakladal na dobrých vzťahoch s ľuďmi, s ktorými som robil, a na partii.“ V kádri vydržal sedem sezón. Skončil ako 38-ročný, i keď nejaké zápasy odohral aj neskôr, keď bolo málo hráčov a klub potreboval výpomoc. „Pamätám si môj posledný zápas, keď sme hrali doma s Dúbravkou a tréner Peťo Kuchár nemal hráčov. Tak zavolal mňa aj Fera Grebečiho. Ja som mal 43 a on ešte o 3 roky viac. Odohrali sme na krajoch obrany celý zápas. Vyhrali sme 2:0.“ Rozhodnutie vrátiť sa neľutuje. Vajnory sú jeho srdcovkou. “Som rád, že som ten futbal robil ešte aj v tej peknej dobe, keď ani tých peňazí toľko nebolo. My sme si pitie nosili na ihrisko z domu, zbierali sme železo a nosili sme ho do zberu, aby mal klub nejaké financie. Keď sa budovala diaľnica, Fero Grebeči zobral nákladiak a my sme išli s ním a zbierali. Boli sme viac zapálení ako hráči teraz.“
Prvá detská partia
Hneď po ukončení hráčskeho obdobia presedlal na trénovanie. „Ja by som sa nechal s futbalom nahovoriť na všetko. Tak som sa začal venovať prípravke. V mojej skupine boli Peter Brndiar, Juraj Čík, Juraj Toman, Mišo Doletina a ďalší. Keď sme začínali, bolo nás aj 30. Aj preto, že som robil školníka.“ V miestnej základnej škole pracoval od roku 1990. Poctivo sledoval hodiny telesnej výchovy a aj to, ako sa deti hrávajú v školskom areáli, ktorý spravoval dlhých 24 rokov. Každého nadaného chlapca hneď volal na futbalové ihrisko. „Každému som hovoril, aby prišiel, aby doviedol aj kamarátov. Samozrejme, že časom ich mnoho aj odpadlo, ale vždy nás bolo dosť.“ Rodičia vtedy na tréningy a zápasy takmer vôbec nechodili. Možno aj preto chlapci vytvorili skvelú partiu. „Prvého mája sme išli aj do hôr. Opekali sme si tam. Na zápasy sme chodili spoločne výlučne autobusom MHD. Iba ja a šestnásť, niekedy osemnásť hráčov. A všetko išlo hladko.“ Deti futbal hltali, keďže nemali toľko možností ako dnes. “Nechal som s nami trénovať aj slabších chlapcov. Vedel som, že tam budú iba na jednom tréningu, ale nechcel som im kaziť radosť.“ Futbal bol pre ne všetkým. Preto veľmi ťažko znášali, keď sa museli rozdeliť na vtedy tradičný Vianočný halový turnaj v telocvični na Pionierskej ulici. Chceli v plnej sile nadviazať na úspech staršej partie trénera Karola Grófa mladšieho, ktorá turnaj vyhrala a išla na celoslovenské finále do Prešova. No vtedajšie vedenie novej cirkevnej základnej školy na sny chlapcov nehľadelo. „Prišlo odtiaľ rozhodnutie, že oni si urobia vlastný tím. Takže spoluhráči z klubu na ten turnaj nešli v jednom družstve, ale v dvoch. Všetci sa nám tam čudovali, prečo sme to spravili. Najviac sa to dotklo Jura Číka, ktorý takmer plakal. Ten rez bol vtedy voči deťom veľmi surový a nelogický, veď sme jedna dedina.“ Ale na futbalovom ihrisku sa potom všetci znova stretli a čoskoro na to zabudli. A ťahali to spolu až na prah mužskej kategórie.
Ako tréner mužov
A práve vtedy odchádzal z klubu tréner mužov Peter Kuchár. Vtedajší predseda Robo Vajda preto hľadal v roku 1999 náhradu. „Mne sa tiež zdalo vhodné a logické prejsť k seniorom, keďže som mohol so sebou zobrať aj dorastencov a hneď ich zapracovať medzi mužov. S deťmi je to také vďačnejšie, vidíš, ako napredujú. U mužov to tak už nie je, ale napĺňalo ma aj to.“ Aj v mužskej kabíne sa postupne vytvorila veľmi silná súdržná partia. Vydržal v nej asi až osem sezón. “Výrazní boli mladí Matúš Matejčík a Peter „Kiko“ Krištofič. Ten keby teraz začal trénovať, tak ešte bude platný. Peťo Priechodský vynikal technikou, aj keď nezabojoval ako iní. Aleš Čík bol zase bojovník. Vlasto Jágerčík bol vždy ochotný perfektným prístupom. Spomínam si aj na dvoch vojakov, hlavne na šikovného Pala Masla z Ružomberka. Darilo sa u nás aj mladému Andrejovi Šuniarovi. Ale pre neho i iných boli Vajnory len prestupnou stanicou.“ Posledné sezóny neboli jednoduché. Viackrát avizoval, že by už skončil, ale náhrada nebola. Našla sa až po tom, ako si predseda klubu Robo Vajda urobil trénerský kurz.
Druhá detská skupina
Nasledoval návrat k mládeži a nová partia detí, ktorá bola úplne odlišná od tej prvej. „Rozdiel bol obrovský. Druhú partiu výrazne podporovali rodičia. Vytvorili veľmi silnú skupinu. Niektorí z nich mali pocit, že futbalu rozumejú viac ako tréner. A aj tie deti boli neporovnateľne iné. Niektoré boli fajnové, s viacerými mali rodičia problémy, nie to ešte ja.“ Rozdiel bol aj v danostiach. Nová generácia nebola tak pohybovo nadaná, nepomáhala jej ani úroveň telesnej výchovy. „Videl som aj tie telocviky za tých 24 rokov, čo som robil školníka, a viem porovnať. Voľakedy sa na nich viac pracovalo. Teraz sa hrá vybíjaná, lebo pri nej stačí stáť a nikomu nehrozí zranenie. V mojich časoch sme skákali cez švédsku debnu na chodbe a nikdy sa nič nestalo.“ Napriek tomu sa vďaka poctivým tréningom aj v tomto tíme objavilo niekoľko talentov. Pollák, Krajči, Sadloň, Depeš, Hanzlík či traja bratia Kulovci. V klube sa všetci nádejali, že táto generácia bude kostrou nového seniorského tímu. No realita je úplne iná. Lukáš Pollák už dlhodobo pôsobí v Interi a v našej šatni je s prestávkami iba Dávid Ondečko. Z mojej prvej skupiny ostali pri futbale viacerí. Hrali viac so srdcom, nemali ani toľko možností. V tej druhej to napriek veľkej podpore rodičov nevyšlo. Myslím si, že chyba bola aj v tom, ako sa s nimi pracovalo neskôr.“ Keby to vraj vtedy vedel, tak by družstvo nepustil. „Starý Tegelhoff nám na kurze hovoril, že Vy budete viac ako rodič, a tak to aj bolo. Deti nás rešpektovali viac ako rodičov. Ale keď ste k ním blbý, nedopadne to dobre. Podľa mňa treba byť tolerantný a tak nejako ich napravovať.“ S trénerstvom skončil v lete 2015, keď sa jeho družstvo posúvalo do kategórie starších žiakov. Kolektív sa rozpadol o 3 roky neskôr.
Posledné roky v dvojrole
Záver trénerského obdobia sa už prelínal s činnosťou hospodára. „Bolo to z núdze, keď pán Novák ochorel. Mladí to robiť nechceli a Robo Vajda inú možnosť nemal. Skončil som ako školník, bol som na dôchodku, takže som mal na to čas.“ Klubu v tejto pozícii pomáhal niekoľko rokov. Od leta 2016 bol aj členom výkonného výboru. S oboma funkciami sa definitívne rozlúčil koncom roka 2019. „Žiaľ, ten rozchod s vajnorským futbalom nebol podľa mojich predstáv a nebolo to v poriadku. A nielen mojou vinou. Som z toho sklamaný ako to dopadlo. Preto som ku koncu nechcel chodiť ani na výbory.“ Konkrétnejší pri rozprávaní byť nechcel. Aj pri tejto nepríjemnej téme dbal na to, aby nikomu neublížil.
„Môj život bol spojený s futbalom, niektoré veci sú mi stále ľúto, aj ma to ťahá na ihrisko zahrať si trebárs so starými pánmi, ale mám už svoje roky. A navyše ten vírus.“ Dianie v klube ale naďalej sleduje. Aj to, že sa stále nepodarilo vyriešiť plochu ihriska, ktorá nie je majetkom obce. “Som z toho sklamaný. Bývalý starosta sa bil do pŕs, že to vyrieši, ale počas jeho 12-ročného pôsobenia sa nič nezmenilo. Veril som, že to vďaka kontaktom dokáže, ale, bohužiaľ.“ Súčasné vedenie miestneho úradu sa veľmi snaží, aby sa pozemky pod ihriskom doriešili. Všetkým v klube zostáva len veriť, že sa to podarí. Veď futbal vo Vajnoroch, aj jeho legendy, vrátane Milana Horníka, si to zaslúžia.