Sedembolestná pre dnešok

V prípade úcty k Sedembolestnej Panne Márii si naši predkovia všimli podobnosť jednotlivých bolestí Božej Matky a ich prežívanie vo chvíľach života bežného človeka. Aj oni museli utekať pred vojnami alebo hľadať si prácu, aby uživili svoje rodiny.

Ešte pred niekoľkými rokmi sa mohlo zdať, že je to niečo, čo patrí do dejín. Že je to niečo, čo sa už predsa nemôže v civilizovaných krajinách opakovať. A tak možno mnohí aj blahosklonne umiestnili tradíciu a úctu k Sedembolestnej Panne Márii niekam do vitrín múzeí.

Dnes sa však opätovne vyrovnávame s otázkami vojny, ktorá je geograficky veľmi blízko, otázkami budúcnosti spojenými s ekonomickou neistotou či inými bolesťami na tieto ťažkosti naviazanými.

Svätá rodina utekala pred Herodesom do Egypta. Do krajiny, ktorej reč nepoznali, v ktorej nemali prácu ani príbuzných. Boh dopustí, ale neopustí. Bola to skúsenosť, ktorá im iste pomohla vidieť mnohé veci inými očami. Čas núteného vysťahovania a ekonomickej neistoty pominul a oni sa vrátili domov do Nazareta, kde prežili pokojné obdobie radosti v rodine a vo vzťahoch s ostatnými.

Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, patrónky vajnorského kostola, sa nám teda z novej perspektívy a skúsenosti, ktorú prežívame, môže stať veľmi aktuálnou a obohacujúcou. Preto je dobré, že nám ju predkovia zanechali ako orientačnú značku na ceste k Bohu.

Text: Jozef Kováčik, farár

Snímka: archív