Čo hovorí kronika Prešporská obec Vajnory (10)

Zdroj: Vojtech Fekete: Prešporská obec Vajnory (kronika)

Jazykovo neapretované, doslovný prepis z kroniky

Keď sa Vajnory i okolité obce a usadlosti vymanili spod vtedajších epidemiologických katastrof a vojenských výprav, život v nich sa k lepšiemu veľmi nezmenil. Na poddaných stále doliehali povinnosti voči zemepánom, ktorí si nárokovali aj so statkom bezodplatne pracovať na ich pozemkoch. Nepomáhali ani ponosy, či sťažnosti, svojich práv sa nedomohli ani na súdoch. Vrchnosť mala vždy možnosť určovať podmienky, a tak sa museli poddaní podrobiť rozhodnutiam vtedajšej justície.

Veľmi zaujímavým archívnym dokladom je záznam z 1. februára 1768, kedy sa na súdnom pojednávaní rokovalo o veľmi závažných otázkaj(ch) nanesených v sťažnosti obyvateľov Vajnor na vrchnosť. V tomto dokumente je zachytený prakticky celý súčasný život a dozvieme sa z neho mnohé aj z minulosti obce.

Na pojednávaní vajnorských poddaných zastupovali richtár obce Ján Fašung st., prísažní Štefan Krištofič st., ďalej Pavol Belaj, Ondra Fašung st., Štefan Krištofič mladší, potom zo starších obce Ján Vitáloš, Michal Krištofič, Pavol Žiška a notár Antonín Klenovič. Mesto Bratislavu zastupoval Jozef Mederszky a senátor Alexander Kaviczky.

Zo zástupcov vajnorských občanov nevedel ani jeden písať a tak miesto ich podpisov vidno len krížiky. Za to ich zástupca (všetka česť) notár Klenovič zapisoval pojednávanie pre nich zrozumiteľne moravsko - slovenským nárečím, teda vajnorským dialektom.

Na začiatku pojednávania, po zahájení úradných formalít na dotaz sudcu o pôvode vajnorčanov, títo svorne odpovedali, že sa označujú za dedičných poddaných a aj sami nepopierali, že sa nachádzajú v tom stave. Hovorili, že okrem „jednich sedem všetci zme rodiče vajnorski a naši predkove starodávne bivši ve Vajnoroch od skterich mi pochádzame, protoš se uznávame za večitich poddanich našich pánov. Tich pak sedem tu se oženilo, zdejší osobi sebe pobrali, ktoré tu své otscovské a dedinske užitki mali a maju...“

Potom naniesli zástupcovia Vajnor otázku urbára v obci, kde v chotári si nárokovali na časť výnosov z lúk a pasienkov. Aj to im zástupcovia mesta dali jednoznačnú odpoveď, že „neexistuje žiaden kontrakt, ani iný písomný záznam o užívaní tzv. urbáru, toto sa vedelo od ich predkov ešte pred vyše 60 rokmi podľa pamäti a tak nezbýva nič iné, ako i naďalej odvádzať desiatky a pracovať pre zemepána takto: - platiť od každého domu nech je dom ako dom 32 grošov ročne, ak sú dvaja hospodári na dome, tak 16 grošov ročne.

Roboty pre zemepána sa budú odbavovať tak, ako pred 16 rokmi:

- jeden dom ktorý má 4 kusy dobytka, musí odpracovať s 3 kusmi dobytka na panskom jeden deň v týždni, - dom ktorý má 2 kusy dobytka, tak s obidvomi raz do týždňa,

- dom ktorý nemá dobytka, tak „peší“ musia dvakrát do týždňa odpracovať na panskom,

Tresty za neplnenie si svojich poddanský povinností voči zemepánovi:

- ak niekto zmešká jeden deň pri 4 kusoch dobytka, zaplatí zemepánovi pokutu 12 grošov,

- majitelia 2 kusov dobytka za jeden deň na prácach zaplatia zemepánovi pokutu 6 grošov,

- ak sa nezúčastní „peší“ tak tento zaplatí za neúčasť pri práci za jeden deň dva sedmáky pokuty.

Pokuty, ani povinnosti na prácach sa nedotýkalo „hofferov“ (podnájomníkov), lebo títo si v tomto dome odbývali dľa dohody s majiteľom domu.

V ďalšom bode pojednávania bola otázka škôd na obilí, ako aj zistených zátop, alebo kúkolia v obilí, ďalej pri škode na lichve, sa ustaľuje rozhodnutie podľa prísahy žalobcov. Aj tu bude priznaná výška celkovej škody len na jednu štvrtinu.

V inom bode pojednávania sa rokovalo o sťažnosti obce vo veci pasenia, ako aj napájania dobytka v chotári pri majeri, vraj škody robia, lenže...“ arendátor Kösmocher by jak kravy tak i naše stádo prez všecky škody napájet mohlo, dovolené bolo síce na Dunaj Lichvu našu napájeti honit, od toho času, jak ten stav nám by odjetí, ale potrikrát, ale zasej to nekerí páni Mešťané nechcejí dopustit, poneváč tam lúky majú – a to síce ani po ten času jak je už seno z tich luk zvezene, čo aj pastíri svedčit možu, kerím haleni z tej príčiny zebrali...

Berie sa na vedomie i to, že sa už nedával žiaden „desiatok“ z úrody. Dával sa jedine z tých polí, ktoré boli na pustých „sedliskách“ (opustené domy) aj to ešte za starších sa pamätajúcich časov. Bolo to vtedy následkom vymretia cez vojny, alebo choroby. Pritom bolo brané na zreteľ, že ani jedno z týchto jedenástich opustených sedlísk nie sú neobrábané a tieto role a lúky sú užívané takto: - po jednej farár, rechor a notár, po poltretej 5 prísažných (každý polovicu) a po ostatných poddaní a to tak, že každý rok jeden hospodár.

Je to výťah z tohto pojednávania, ktorý nakoniec predsa potvrdil starú pravdu, že zemepán mal vždy viac práv, kým vajnorskí poddaní, a nie len oni, ozaj žiadne (51). Ďalším účtovným materiálom, z ktorého vidieť spôsob vyberania a výšku štátnych daní ako i hospodárenia obce. Štátne dane tzv. kontribúciu plaili všetci poddaní podľa veľkosti majetku, pričom sa pri ich stanovení vychádzalo z urbárskej tabule. Kontribučné peniaze sa vyberali v obci. Určitú dávku platili i „cezpoľní“ ako majitelia viníc podľa rozlohy svojich vinohradov. Okrem kontribúcie, ktorej peniaze tvorili základný príjem obecnej pokladnice, vyberalo sa od obyvateľstva na platy obecných úradníkov a sluhov. Pokiaľ sa v obci ubytovalo vojsko, pravidelne odvádzali do Vajnor vojenské porcie i susedné osady, ktoré patrili podľa vtedajšej stoličnej dislokácie do spoločnej skupiny s Vajnorami. Pravidelný obecný príjem tvoril zisk z obecného šenku. Tak napr. v roku 1785 bol obecným krčmárom Michal Krištofič a v nasledujúcom roku Michal Nádaždy. Poddaní sa zrejme vo vedení výčapu striedali. Skutočný zisk po vyplatení árendy 60 zl. Bratislave za čapovanie v druhom polroku bol pomerne nízky. Veď akoby nie, vajnoráci mali už dosť nového vína. Podľa vyúčtovania krčmára Martina Nádaždyho, ktoré sa zachovalo z roku 1786 si môžeme urobiť predstavu o tom, čo a koľko sa v krčme v tých časoch konzumovalo. Za pol roka voľného výčapu, od Michala do Jura sa vypilo 33 okov vína a 200 okov piva (okov 54,30 lt). Pálené sa podľa toho nepredávalo. Krčmár musel panskej vrchnosti, alebo oficierovi čapovať často i zadarmo.

Roku 1786 sa vybralo pri obci 2110 zlatých a 55 denárov, všetko na daniach. V nasledujúcom roku už 2790 zlatých a 46 denárov a v roku 1789 až 3259 zlatých a k tomu 15 denárov. Časť z týchto peňazí sa odvádzala do kráľovskej pokladnice, ale suma nebola pevne stanovená. Priemerne to bolo ročne asi 1300 zlatých.