Millerka ze Širokého

Od: Norbert Surányi
February 28, 2022
Millerka  ze Širokého

Krásny zimný deň, sneh vŕzga pod nohami, krajina ticho spí spokojným zimným spánkom. V pozadí sa mieša cvakanie vinohradníckych nožníc s vravou bláznov, ktorí sa odhodlali ostrihať ešte ďalšie riadky vo vinohrade s poetickým menom Široké.

Z času na čas zaznie otázka: „Dobre to strihám ?“ Odpoveď je jasná: „Ak nie je z čoho strihať, tak to strihni na hlavu!“  Miestami vypukne smiech sprevádzaný hromžením kvôli zamotaným výhonkom či lekcii uštedrenej ostňami divých černíc. „Zrátajte aj poškodené stĺpiky!“ zaznie niekoho hlas v pozadí. „Máme veľké nožnice?“, podobné žiadosti lietajú vzduchom pomedzi zablúdené snehové vločky, ktoré nám dávajú jasne najavo, že zima ešte neskončila. Po krátkej čajovej prestávke je zrejmé, že strihanie ešte neskončilo, ale „Dáme to!“, zaznie povzbudzujúci pokrik. A tak po pár týždňoch cvakania a diskusiách typu „Čo je to vlastne za odrodu?“ zostáva za partičkou, ktorá sa zhodla na spoločnom mene Via Vitis - Vajnorský vinohradnícky spolok, utešená kôpka ostrihaných výhonkov starého viniča . Práca to bola ťažká, ale čaká ich toho ešte oveľa viac. Krajina sa zamkla a ľudia sa učia trpkému významu slova "lockdown". Jediná možnosť úniku a vyvetrania hlavy je príroda. Na výzvu záchrany a obnovy prostredia sa pomaly hlásia zamknutí dobrovoľníci, hľadajúci únik do prírody. Plastové himalájske vlajočky, pozostatky z viazania viniča z minulých rokov, sa strácajú v hladných ústach odpadových vriec. Popri tejto nenáročnej činnosti prichádza dodávka s vykšeftovanými betónovými stĺpikmi z Jura. Aj drôtenka sa našla, hrdzavo schúlená v pivniciach či šopách, čakajúca na naplnenie svojho osudu. Bartel funguje výborne, bežným platidlom pri zháňaní materiálu sa stáva pár fliaš vína z minulého roku. Aspoň sa overila teória recyklácie a využitie už nepotrebných vecí, ktoré by skončili na skládke. Šesť plných vriec plastu začína svoj nový život niekde v recyklačných zariadeniach.

Vinohrad sa pomaly prebúdza a je čas na prvý postrek. Obchod išiel dobre, predalo sa všetko minuloročné víno aj s dobrovoľným príspevkom. Ľudia sú štedrí a naďalej pomáhajú prácou i finančne. Krásne východy slnka pri rannom postrekovaní či západ slnka po klčovaní náletových drevín je odmenou zanietených vinohradníkov. Zelená farba láka tráviť svoj čas čoraz častejšie vo vinohrade. Súperenie so srnkami je ďalšou výzvou, ktorá je ukončená elektrickým ohradníkom.

Dni sú už dlhé a teplé, vinohrad je zelený, chránený bio postrekmi a stáva sa druhým domovom dobrodruhov zo spolku. Zatiaľ čo skupinka architektov buduje nové útočisko z okolitého materiálu, nastáva čas na predstavenie vykonanej práce. Prichádza svätý Urban a s pomocou božích služobníkov sa stáva patrónom zachráneného vinohradu. V jarnom ovzduší sa mieša dobrá nálada s ľudovými pesničkami, opernými áriami a kultúrny život sa vlieva medzi riadky vinohradu ako vína miestnych vinohradníkov do pohárov prvých návštevníkov komunitného vinohradu. Zelené práce, kosenie a opäť kosenie sa stávajú denným chlebíčkom, prerušovaným občasným veselením na prezentáciách a kultúrnych podujatiach. Výzvy poletujúce internetovými diaľnicami lákajú pomocníkov a patrónov, cyklistov oslovuje vinohradnícky fejsbúk priamo vo vinici. Letný slnovrat oznamuje čas bilancovania, posledné zelené práce a netrpezlivé sledovanie stupnice refraktometra. „Je to tam, dvadsaťjeden a pol !“, cukornatosť výborná, množstvo síce mizivé, ale predsa len plní prívesný vozík. Strapce miznúce v mlynkoodstopkovači potvrdili záverečné práce vo vinohrade a začiatok pivničných prác. Najviac jej však budú mať ušľachtilé kvasinky. Po niekoľkých týždňoch čakania, bublotania kvasných uzáverov a krste mladých vín na vajnorskom poľnohospodárskom družstve prišiel čas ochutnať výsledok tvrdej práce nadšencov. „Millerka, iskrivá, voňavá, tá naša vajnorská, ze Širokého!“, zhodli sme sa všetci.