Univerzálny človek – žienka plná energie

Od: Stanislav Bachleda
December 21, 2022
Univerzálny človek – žienka plná energie

Za dvojitými vstupnými sklenenými dverami a dvomi klasickými je miestnosť, odkiaľ riadi svoje pracovné činnosti činorodá žena, známa nielen na úrade, ale v celých Vajnoroch. Pragmatička v zamestnaní, entuziastka v osobných aktivitách. Všetko to však spolu súvisí, lebo aj mimopracovná činnosť smeruje k prezentácii života v rázovitej obci – dedine v meste, ktorá je nepochybne na správnej ceste. Zašli sme za touto zaujímavou žienkou, plnou energie. Počas rozhovoru nás sem tam niekto vyrušil, ale všetko zvládla v pohode a ochote. A o čom sme hovorili?

Pracovná náplň: správa registratúry, evidencia obyvateľov, matrika, súpisné čísla, register adries, voľby a referendum, sčítanie obyvateľov, domov a bytov a iné  

Mimopracovné aktivity: Vajnorský okrašľovací spolok, Vajnorské ochotnícke divadlo, Podobenka z Vajnor, Vanorský širáček,organizovanie podujatí.

Aj bez úvodnej otázky sa spontánne rozhovorila a tak sa teda započúvajme.

Moji rodičia pochádzajú z Vajnor, ja som tiež Vajnoráčka, aj keď som sa na rodila v račianskej pôrodnici. Naše rodinné korene siahajú ani neviem ako hlboko do minulosti. Napokon, moje rodné priezvisko je Grebečiová a to sa zjavuje už  niekoľko storočí vo vajnorskej histórii. Mám teda vajnorský rodokmeň. Do školy som začala chodiť, samozrejme, tu vo Vajnoroch. Už ako dieťa som bola aktívna, robievala som v škole nástenky, chodila do tanečného krúžku, vždy som sa aktívne zapájala do organizovania akcií. Bola som aj dobrá žiačka, zväčša so samými jednotkami. Medzi mojimi  záujmami boli aj jazyky a tak som prešla na základnú školu vtedy na Thälmannovej ulici, dnes je to Základná škola Za kasárňou. Nasledovalo gymnázium na Metodovej a po skončení som nastúpila pracovať na Okresnú odborovú radu Bratislava-vidiek, neskôr do učtárne na Slovenskú odborovú radu, kde pracovala aj moja mama. Potom nasledovala materská dovolenka s prvým, aj s druhým synom a následne prišlo moje prvé zoznámenie sa so samosprávou. Vtedy to bol ešte Miestny národný výbor, ktorého predsedom bol František Osvald.

Akú oblasť činnosti Vám zverili?

Keďže som bola účtovníčka – vtedy nás tu bolo obrazne povedané päť a pol človeka – zverili mi plánovaco-finančný úsek. Mala som na starosti plán a rozpočet, účtovnú evidenciu, PaM, bytovú agendu a agendu akcie „Z“. Po čase prišla zaujímavá ponuka zo Slovenskej odborovej rady, synovia Matúš a Marek podrástli, ale najmä lepší plat a po dva a pol roku som sa vrátila. Tam to trvalo do ďalšej materskej a ešte aj ďalšej – máme štyroch synov – a to už bolo obdobie po nežnej revolúcii, keď sa veci lámali a bývalé odbory boli pred rozpadom. Vtedy prišla opäť ponuka z Vajnor, v tom čase už z Miestneho úradu, kam ma zavolal starosta Marián Pružina, a navrhol mi, aby som sa vrátila ako sekretárka, on to pomenoval ako "moja pravá ruka". Po istom čase jedna kolegyňa odchádzala do dôchodku, tak mi zverili sociálny úsek, kultúru, pokladňu, evidenciu majetku a úsek poľnohospodárstva a veteriny. Vtedy som si urobila aj matričný kurz. Ale bolo toho viac. Prišlo isté obdobie, keď som pracovala ako matrikárka na Matričnom úrade Bratislava-Nové Mesto, ale v roku 2003 som sa opäť vrátila domov na vajnorský Miestny úrad.

S čím ste pokračovali?

Ako referentka vnútornej a hospodárskej správy evidenciu obyvateľov, evidenciu a inventarizáciu majetku, osvedčovanie podpisov a listín, od roku 2006 ohlasovňu pobytu, sčítanie obyvateľov, domov a bytov, ako matrikárka samozrejme opäť matrikou a samozrejme organizáciu volieb a referend.

Ako prebieha príprava na voľby?

Začína sa to vyhlásením volieb, organizačno technickou prípravou, v podstate rovnako pri každý voľbách, okrem posledných, ktoré boli po prvýkrát spojené (samospráva obcí a samospráva krajov). Už som si ani neplánovala dovolenku, lebo si to vyžadovalo plné nasadenie. Šli sme síce na niekoľko dní do kúpeľov, ale bol to vlastne pracovný pobyt. Tieto voľby boli iné ako predchádzajúce najmä tým, že niektoré úkony a postupy boli zdvojené, napríklad aj oznámenia o čase a mieste konania volieb, bolo treba tlačiť a doručovať do domácností dvojmo, osobitne pre jedny aj druhé voľby. Od vyhlásenia spojených volieb bolo treba neustále riešiť úlohy súvisiace s ich prípravou pri dodržaní zákonom stanovených lehôt a vyplývajúce z časového harmonogramu. Ako zapisovateľka miestnej volebnej komisie, som preberala kandidátne listiny, pri nezávislých kandidátoch spolu s podpisovými hárkami voličov podporujúcich ich kandidatúru. V platnosti boli ešte aj niektoré opatrenia z pandémie, takže bolo to všetkých pomerne náročné, ale ako vidíte, pežili sme to v relatívnom zdraví. V roku 2024 by mali byť troje voľby, ak medzitým nebudú aj predčasné, takže nás čaká veľmi náročné obdobie.

Nedali sa niektoré postupy zjednodušiť?

Veľmi nie, lebo dané úkony vychádzajúce zo zákona, sa museli tak či tak vykonať, aj keby voľby spojené neboli. Praktickou stránkou bolo, že sa konali naraz, čím sa ušetrilo možno veľa času i nákladov. Voličom síce trvalo hlasovanie za plentou o čosi dlhšie, ale aj to sa postupne vyriešilo. Hoci organizačná príprava volieb je pre mňa popri každodennej práci na úrade nie bežnou činnosťou, je to práca navyše (nekonajú sa každý rok, príprava však trvá 4 mesiace), podarilo sa nám ich bez problémov zvládnuť. Napriek všetkému ma aj táto práca baví.

Táto práca si vyžaduje nielen skúsenosť, ale aj precíznosť, dôslednosť a človek sa s ňou potrebuje stotožniť...

Bez týchto vlastností sa to robiť nedá, mohli by vzniknúť v budúcnosti problémy. Keďže som pôvodne účtovníčka, naučila som sa byť dôsledná, precízna, čo je potrebné aj pri matričnej činnosti ako aj pri vydávaní súpisných a orientačných čísiel k stavbám a následnému zaevidovaniu vzniknutej adresy do Registra adries, ktorý je referenčným registrom. Neraz sa stane, že musíme odstraňovať, nedostatky a chyby z minulosti. Napríklad v priezvisku, či mene môže chýbať u niektorého člena rodiny hoci dĺžeň, iný ho nemá, čo sa opravuje po rokoch, ak majú s tým  problémy a treba to v rámci rodiny zjednotiť. Týka sa to aj dátumu narodenia, bydliska a ďalších údajov. V roku 2020 mi pribudla aj agenda sčítania domov a bytov, čo po prvýkrát bolo úlohou obcí, takže opäť bola potrebná dlhodobá príprava na elektronické sčítanie, čo si vyžadovalo aj trochu odlišný prístup oproti minulým rokom.  Nachádzala som pri tom aj pomerne veľké nezrovnalosti v údajoch o stavbách zapísaných, resp. žiaľ aj nezapísaných v katastri oproti aktuálnemu stavu, čo sa postupne snažím iniciatívne odstraňovať. Je to však dlhodobá úloha.

Čo všetko sa eviduje? Dom, garáž, prístavba...?

Všetky stavby, ktorým sa určuje súpisné číslo, ale je to rozčlenené rodinné domy, garáže, záhradné chaty a iné stavby.

O Vás je známe, že sa nevenujete iba práci na Miestnom úrade, ale aj, dalo by sa povedať, spoločenským aktivitám. Jednou z nich je ochotnícke divalo. Ako ste sa dostali k tejo umeleckej činnosti?

-   V roku 2012 prišiel k nám na úrad režisér Ján Fila a ponúkol, či by sa vo Vajnoroch našli ľudia, ktorí by pod jeho vedením naštudovali divadelnú hru Grobiani. Nemala som síce na úrade na starosti kultúru, ale žila  vo mne túžba obnoviť veľké tradície tohto umenia vo Vajnoroch, keďže aj moji svokrovci hrali ochotnícke divadlo a môj najmladší syn Michal  vyštudoval bábkoherectvo. Pamätám si divadelné predstavenia vajnorských ochotníkov v starej Sokolovni, doma máme fotografie z nich.  Vytipovala som si a oslovila ľudí, dokonca zareagovalo aj niekoľkí z Rače. Prvé stretnutie s režisérom a prvé čítačky prebiehali u nás doma na záhrade. Keď bolo treba riešiť priestor, začali sme stretávať v bývalom Kultúrnom zatiadení na Baničovej ulici (dnes Dom kultúry). Mne pripadla úloha matky Margity. Mojim divadelným zaťom bol súčasný statosta Rače Michal Drotován. Odohrali sme v našom kulturáku niekoľko úspešných predstavení a chystali sme sa ísť na súťaž do Pezinka. Napriek vážnemu úrazu ľavého kolena pri žehlení kostýmu, (nemohla som nechať súbor v probléme), som predstavenie odohrala s paličkou v ruke,  šla na rontgen a následne na operáciu. Na predstavení v bratislavskej Astorke ma už musela zastúpiť so scenárom v ruke Ingrid Hanzelová.

Tým sa Vaša ochotnícka kariéra skončila?

Ochotnícka áno, aj keď nie úplne.

Odkedy ste sa venovali folklóru?

Od roku 1976 ako gymnazistka, keď ma oslovila pani Kukučková, že pán Demo ide robiť pre televíziu pásmo Prez Vajnori hrozni zrajú. Do tohto projektu boli vtedy zapojení snáď všetci Vajnoráci. S tým pásmom, samozrejme upraveným na javisko, sme potom často účinkovali na rôznych podjatiach nielen doma, v Bratislave a jej okolí, ale i na Folklórnom festivale vo Východnej. Všetky vystúpenia našej folklórnej skupiny vtedy doprevádzala Vajnoranka pod taktovkou Titusa Pilného a zažili sme spolu nemálo zábavných chvíľ. V auguste 1981, keď som ešte bola slobodná, sme s Dr. Demom naštudovali poldruha hodinové pásmo (bol to priam muzikál – spevy, tance, hovorené slovo) Už si ti, Aňičko, naša - tradičnú vajnorskú svadbu, kde mojím prvým ženíchom nebol môj terajší manžel (vydala som sa v októbri 1981), údajne by to prinieslo nešťastie do manželstva. Vtedy som sa stretla po prvýkrát so známym folkloristom a choreografom Stanislavom Dúžekom i s pánom Mikulášom Sivým starším (mladší je správcom Domu kultúry vo Vajnoroch a umelecký vedúci a tanečný pedagóg Lúčnice). Od roku 2003 som bola aktívnou členkou Vajnorského okrašľovacieho spolku, t. j. od jeho vzniku do roku 2013. Tu som pripravovala autorsky i organizačne tematické folklórne pásma - vinobranie, asentírka, drápačky a iné. Načúvala som už vtedy pozorne radám a počúvala kritiku Dr. Ondreja Dema a mnoho som sa tým od neho naučila. Okrašľovací spolok mal vtedy pestrú činnosť, aj mladých tanečníkov, ktorých viedol Ivan Štelár. Mojou snahou bolo udržať v spolku najmä mladých ľudí (boli v ňom aj moji traja synovia). Pravdu povediac, napriek dlhým rozhovorom na spoločných stretnutiach s nimi (mali veľa nápadov), nepodarilo sa ich veľmi zaujať a tak postupne odchádzali (vtedy som odišla aj ja). Možno ani nedostali primerané odpovede na svoje otázky ohľadne ďalšieho pôsobenia. Moje stretnutia s pánom Demom však naďalej pokračovali vzájomnou spoluprácou pri tvorbe – zostavovaní zbierky piesní Vajnory spievajú a neskôr na nahrávke CD albumu. Bolo to práve po operácii kolena, keď som prepísala do elektronickej podoby texty všetkých piesní a následne ich konzultovala s ujom a tetou Hrabákovými v snahe ustrážiť v nich vajnorské nárečie. Bola to pre mňa dobrá škola vajnorského nárečia a teraz si dovolím preložiť do vajnorčiny akýkoľvek text (samozrejme nie od slova do slova).

Čo bolo ďalej?

-   Od roku 2014 som predsedníčkou občianskeho združenia Podobenka z Vajnor, ktoré vzniklo najmä so zámerom podchytiť deti a mládež a ako pokračovateľom tradícií odovzdať im dedičstvo otcov a našich materí. Sme skupina nadšencov a milovníkov tradícií a zvykov, piesní, hudby a tanca, divadla, remesiel, tradičnej kuchyne a tradičného hospodárenia a inšpiráciu hľadáme v histórii a v autentickom folklóre Vajnor.

Prečo Podobenka z Vajnor ?               

Jedného dňa sme jednoducho chytili do rúk Diferenčný slovník vajnorského nárečia od Bohumíra Hrabáka. Začali sme v ňom listovať a hľadať vhodné slovo pre názov nášho občianskeho združenia. Vybrali sme slovo „podobenka“ nie preto, že by sme sa chceli "niekomu podobať“, ale preto, lebo chceme ľuďom, najmä mládeži a deťom svojimi aktivitami ukázovať obrázky z minulosti, obrázky z Vajnor, ako ľudia vo Vajnoroch žili, pracovali a zabávali sa (v preklade z vajnorčiny - obrázok, fotografia), preto Podobenka z Vajnor.

Aké sú ďalšie aktivity Podobenky z Vajnor ?                          

Každoročne s podporou najmä Mestskej časti Bratislava-Vajnory už tradične organizujeme podujatia určené pre širokú verejnosť, a to najmä Kvetnú nedeľu, Školu vajnorských tradícií, Prez vajnorské okénko a v novembri Vajnorský širáček - prehliadku amatérskych folklórnych súborov a divadiel. Súčasťou každého podujatia je výstava (obrazy, fotografie, paličkovaná čipka, a pod.). Pod dohľadom Kristíny Rožňovcovej sme sa podieľali na vzniku ornamentálnej maľby na štíte Domu kultúry Vajnory, na čo sme veľmi hrdí. Teším sa však najmä z toho, že sa nám v roku 2016 podarilo zapísať Vajnorský ornament do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Mojou srdcovou záležitosťou je Vajnorský ľudový dom na Roľníckej 181 – múzeum s expozíciou tradičného bývania, ktorá bola zriadená predovšetkým z vlastných zdrojov našich členov a celoročne sa o ňu staráme, pričom návštevníkom poskytujeme komentovanú sprievodcovskú službu s možnosťou zakúpenia vajnorskej keramiky, publikácií a výrobkov vajnorských ľudových umelcov. Pre záujemcov o tradičné ľudové remeslá tu organizujeme už spomínanú Školu vajnorských tradícií - kurzy paličkovania, zdobenia kraslíc, vyšívania a maľovania vajnorských ornamentov.

A čo deti ?                                 

Už som spomínala, že mám 4 synov Matúša, Mareka, Andreja a Michala a som na nich veľmi hrdá. Každý má dve deti, takže mám 8 vnúčat, z toho 3 vnučky. Od roku 2015 vediem DFSk Podobenka z Vajnor. Prvé roky deti prichádzali a odchádzali, nebolo ich veľa a ešte keď prišli do toho choroby, bolo to dosť ťažké. Napriek tomu sme sa od svojho vzniku predstavili niekoľkými pásmami, napr. Hráme sa na Fašanki, Lésola, lésola, Kvjetňí ňedzela, Detské hry a tance z Vajnor, Zvyky a tradície vo vajnorskej rodine, Na známost sa dáva, naposledy na Vajnorskom širáčku pásmom Návšteva tetky Bjety a pravidelne účinkujeme na Slávnosti uvítania do života. Verím, že moja niekoľkoročná snaha a práca s deťmi nie je márna. Veľkou vďakou za to je pre mňa aj to, že deti mi v súbore postupne pribúdajú a v súčasnosti ich máme 22, z toho 8 chlapcov.  

Ako vzniklo podujatie Vajnorský širáček?                                 

Pri príležitosti otvorenia  zrenovovaného Domu kultúry Vajnory, ktoré bolo 6. júna 2016 som s Mikulášom Sivým spolupracovala na jednej scénku, v ktorej sme použili marionetu, obliekli sme ju do vajnorského kroja a nazvali Vajnorský širáček. V scénke na záver Vajnorský širáček ožil, čím sme chceli symbolicky naznačiť, že otvorením kultúrneho stánku ožila aj kultúra vo Vajnoroch. Toto bolo podnetom aj k tomu, že sme  prehliadku amatérskych folklórnych súborov a divadiel pomenovali Vajnorský širáček, a práve táto marioneta je od počiatku moderátorom podujatia. Každý jeden ročník, tento rok bol už siedmy, je venovaný, okrem Vajnorskému ornamentu, niekoľkým ďalším prvkom zapísaných v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.