Ondrej Demo - spomienky na Vianoce z mladosti

Vo Vajnoroch ma prijali za svojho

Poznali sme sa viac ako polstoročie, ešte z rozhlasu. Bol vtedy už známym redaktorom, autorom pútavých relácií - k najznámejším a najdlhšie vysielaným patrila Z klenotnice ľudovej hudby, ktorá sa vysielala niekoľko desaťročí - renomovaným folkloristom, autorom nestarnúcich publikácií. Stretávali sme sa na festivaloch, koncertoch, súťažiach, spolupracovali sme ako organizátori folklórnych podujatí i Spolku hudobného folklóru, ktorého bol predsedom viac ako dvadsať rokov. Nie dlho pred Vianocami som ho oslovil, aby si zaspomínal na mladosť i na časy, keď sa do Vajnor priženil a prežíval v novom prostredí najkrajšie sviatky roka. Rozhovoril sa, ako bolo uňho zvykom - spontánne, dynamicky, aj keď v podtóne bolo cítiť smútok z ochorenia manželky. Netušil som, že to bude náš posledný rozhovor, a tak z úcty i obdivu k jeho práci a životu sa vraciam k tomuto stretnutiu a k jeho spomienkam.

Štedrá večera sa u nás v rodnom Branove začínala tradične oblátkami s medom i s cesnakom, potom bola kapustová polievka so sušenými slivkami, lebo žiadne mäso sa celý deň nejedlo, dokonca ani pred polnočnou omšou. Prípadne sme mali ešte cícerovú polievku, potom boli pupáčiky, nasledovalo ovocie, ktoré sme si sami dopestovali - jablká, oriešky, slivky, samozrejme, koláče, zvlášť okrúhle syrovníky. Nemohli chýbať prípitky - na prípitok slivovica, neskôr aj víno. Pritom sme si zaspievali koledy pred stromčekom, ktorý bol už v prednej izbe vyzdobený. Rodičia s tým nerobili tajnosti, nechali nás zdobiť. Samozrejme, okrem obyčajných ozdôb, ktoré sme si sami vyrobili, boli aj salonky, ale to sme si nedovolili uchmatnúť, lebo to by bol hriech. Po večeri sme šli k stromčeku prijať skromné darčeky, zase zazneli koledy - taká typická branovská bola Pásli ovce valasi...".

Pán Demo ju zaspieval... Dodnes mi znie v ušiach jeho hlas. A pokračoval v spomienkach...

Táto koleda má na Slovensku mnoho variantov a spieva sa v rôznych nárečiach regiónov. Bola to krásna atmosféra. Čas medzi večerou a polnočnou sme vypĺňali my, chlapci. Rozbehli sme sa koledovať popod okná najmä u susedov, príbuzných, dobrých známych a rodín, radi sme chodili aj tam, kde mali dievčatá.

Vinšujeme vám tieto sviatky, Krista Pána narodenie, aby vám dal Pán Boh zdravia.... Domáci nás vítali, chválili, ako pekne spievame, vinšujeme, obdarili nás koláčmi i peniažkom. Potom sa išlo na polnočnú. Rád som chodil do kostola, nielen cez sviatky, ale cez Vianoce zvlášť, lebo zneli piesne, ktoré sa spievali len v tomto období a mali zvláštne čaro.

Ako pokračoval tento výnimočný deň?

Až keď sme sa vrátili domov, teda po polnoci, čakala nás veľká hostina, zvyčajne zabíjačka - „hurky“, klobásky, mäso, slovom, štedrá večera. V dobrej pohode, v slávnostnej atmosfére sa predĺžila do neskorej noci. Ale ráno, na Božie narodenie, sa šlo na omšu, tak sme nemohli hodovať veľmi dlho.

Keď som sa priženil do Vajnor, bolo to trochu ináč. Pôst sa držal rovnako ako u nás, jedli sa oblátky s medom, ale cesnak už chýbal. Rozdiel bol v tom, že tu sa už jedávala ryba, zemiakový šalát a viac sa pilo víno, u nás slivovica, aj keď, pravda, nechýbalo ani víno. Ani koledovať sme vo Vajnoroch veľmi nechodili. No neznamená to, že sa vôbec nekoledovalo a nevinšovalo.

Vo Vajnoroch sa na Štedrý deň menej spievalo ako v mojom rodisku v Branove. Avšak hrať a čvachtať, ako spomínal môj svokor, chodievali cigáni. Čvachtanie je nezrozumiteľné spievanie. Melódia je známa, menej už slová, a kto ich nepozná, nerozumie, o čom sa spieva.

Čo však bolo pre Teba nové?

Hranie trubkárov na veži pred polnočnou. Po nej pred kostolom hrala dychovka koledy. Ľudia im tlieskali, vzájomne si želali sviatky a všetko, čo s týmto dňom súvisí. Veď dychovka je vo Vajnoroch súčasť života. Toto bolo typické pre Vajnory, a pre mňa nové. Páčilo sa mi to, navyše manželkina rodina ma veľmi srdečne prijala, rozumeli sme si, preto aj vianočné sviatky boli neopakovateľné, radostné, krásne. Aj štýl rodinného života bol podobný ako u nás. Ale tradícia sa pomaly vytrácala, najmä v šesťdesiatych rokoch. V novom domove som si našiel aj veľa kamarátov. Spriatelili sme sa s jedným spevákom, veľmi dobrým barytonistom, výborným rozprávačom pánom Fašungom, ktorý ma pozval na prvé Vianoce aj k nim do rodiny. Všetko to boli prívetiví ľudia. Aj pán organista, folklórna skupina, s ktorou som začal spolupracovať, čo mi bolo blízke. Možno to bolo aj tým, že Vajnory sú katolícke, čo si udržiavali aj za socializmu, a moja rodina tiež. My sme mali sobáš v kostole, a to v roku 1957 nebolo vôbec jednoduché.

Je niečo, čo bolo spoločné pre Vaše rodisko a nové bydlisko?

Moje rodisko a Vajnory spája aj krásna skladba - Kyrie, ktorá sa u nás spievala len na polnočnej. Na Vianoce si ju prišli do kostola zaspievať aj tí, ktorí ho po celý rok nenavštevovali. Túto skladbu som si priniesol so sebou a spracoval som ju pre vajnorský zbor. Urobil som malú úpravu a na Vianoce v roku 1997 zaznela prvý raz aj vo Vajnoroch. Odvtedy sa táto krásna pastorela spieva každý rok.

Keď som sa stal tunajším občanom, rozmýšľal som, prečo sa vo Vajnoroch menej spievali koledy. Ony sú produktom pastierskej kultúry, teda najmä ovčiarstva, ktoré je mladšie ako roľnícka kultúra. Vinohradícku priniesli už Rimania. Vo Vajnoroch bolo pastierstvo zastúpené v menšej miere - zväčša rožný dobytok a husi. Malo to, samozrejme, sociálne príčiny. Prevažovala tu roľnícka, vinárska kultúra, a tak, prirodzene, nemali koledy takú tradíciu ako napríklad na severnom či strednom Slovensku. Koledovať sa chodilo najmä v tých častiach Slovenska, kde bol väčší nedostatok. Vajnory do takejto sociálnej vrstvy nepatrili. Ale nielen Vajnory, celá veľká časť Slovenska od Záhoria až po Nitru, teda značná časť Veľkomoravskej ríše, kde dominovala roľnícka kultúra. Napokon, vajnorský dialekt je v podstate záhorácky, aj mentalitou sú si blízki. Neznamená to však, že sviatočné zvyky neboli pestré, pôvabné, len iné ako v ďalších častiach Slovenska. Tu najmä na sviatky, a tie vianočné neboli výnimkou, hralo prím na sviatočnom stole víno. Bol a dosiaľ pretrváva kult vína, hovorí sa mu tekutý chlieb. Zaujímavé pre mňa bolo aj to, keď sa degustovalo. Pán domu ho nezačal sťahovať prv, kým ho neochutnala manželka, ktorej názor bol veľmi dôležitý.

Príznačný pre tunajšiu mentalitu je i zmysel pre humor, a tak mi prišiel na um vtip: rozprávajú sa dvaja gazdovia - hovorí jeden druhému - víno bývalo aj kyslé, hrozno aj nedozreté, aj málo sladké, ale nebolo roku, že by sa nevypilo. A tak ani na vianočnom stole vo Vajnoroch nemohlo víno nikdy chýbať.

Vajnorské víno však nikdy nebolo kyslé, hrozno nedozreté, ani málo sladké. Napokon o tom sa možno kedykoľvek presvedčiť a vianočné sviatky sú na to vhodnou príležitosťou. Aj na to, aby sme si zaspomínali na také osobnosti, akou bol doktor Ondrej Demo.

O niekoľko dní, 14. januára 2022 by sa bol PhDr. Ondrej Demo, CSc. dožil 95. rokov.

Text a snímky: Stanislav Bachleda