Pokým ľudia budú hercami...

Vyše roka bez priateľov, bez rodiny, bez koníčkov. Aj toto je smutná bilancia času, ktorý nám zobrala pandémia. Chce sa mi veriť, že život nezastal a že všetko, čo nám tak veľmi chýbalo, sa opäť vracia do spoločenského normálu.

Vajnory sú špeciálnym miestom pre ľudí, ktorí chcú cítiť dedinský život a popri ňom si dopriať vymoženosti hlavného mesta. Je to časť dýchajúca históriou, ornamentom a zvykmi, ktoré v modernej dobe majú čo povedať aj mladému človeku. Čo teda robí túto „mestskú dedinu“ takou výnimočnou? Dôležitú úlohu v zachovávaní tradičných prvkov obce majú určite spolky a združenia, ktoré vo Vajnoroch pôsobia. Ak máte chvíľku čitateľského času, postupne si ich predstavíme v tomto a nasledujúcich číslach Vajnorských noviniek.

Opona sa otvára. Ako prvý prichádza upravený mladý muž s občasnými šedinami, ktoré jeho osobnosti dodávajú ešte štipku šarmu. Dámy a páni, Igor Roy - usmiaty a pripravený hrať. Zaznejú prvé tóny a royáda môže začať. Ak ste dedukciou prišli na „VOD-ku“, trafi li ste klinec po hlavičke. Dnes bude reč o Vajnorskom (ochotníckom) divadle. Aby sumarizácia nebola len výsledkom akéhosi pozorovania, s odpoveďami na otázky mi pomohli niekoľkí jeho aktívni členovia.

Prvým v poradí je už spomínaný Igor Roy. Keďže sme sa stretli už pri mnohých projektoch, vykanie by v našom prípade (ako aj v komunikácii s ostatnými členmi) vyzeralo prinajmenšom komicky.

› Igor, kedy bolo založené VOD a ako dlho pôsobí?

Vznik Vajnorského ochotníckeho divadla datujeme od roku 1916, kedy sa konalo prvé organizované predstavenie a účinkovali v ňom žiačky miestnej školy pod vedením vajnorského farára. Hra mala náboženský charakter a volala sa JORAM. V období medzi rokmi 1916 až 1934 sa hrali hry ako Kubo, Ján Tomáš, obľúbená komédia Charlieho teta, Šnorovačka alebo hra dramatika Ivana Stodolu Bačova žena. Uvádzali sa aj hry Ráduz a Mahuliena, Strídža a Kamenný chodníček. Prvými režisérmi boli miestny farár Jozef Kostka, ochotníci Agneša Jajcajová a Štefan Benčič. Prvé predstavenia sa hrali v škole a neskoršie v hostincoch u Fašunga, Vlčka a Panáka.

V roku 1935 sa nastúpila na scénu úspešná skupina mladých ochotníkov pod názvom Omladina a zázemie na svoju činnosť našli v sále Potravného družstva. Ich prvotinou bola hra Kysuca a počas svojho pôsobenia uviedli hry Pytliakova žena, Márnotratný syn, Mariša a mnohé ďalšie. Tento súbor uviedol začiatkom roku 1943 aj prvú operetu od Jarka Elena Ej, horička zelená.

V roku 1946 prichádza nová generácia ochotníkov, ktorá mala lepšie materiálne podmienky pre svoje fungovanie a vznikla pod záštitou miestnej Sokolskej jednoty. Medzi ich najúspešnejšie predstavenia patria hry Čaj u pána senátora, Divá Bára a opereta Voľný vietor, ktorú pre súbor naštudoval František Krištof Veselý a jej uvedenie bolo slovenskou premiérou. Táto skupina ochotníkov zanikla v roku 1953.

Po trojročnej prestávke v roku 1956 zásluhou režiséra Jozefa Zemana (Šporťák) a Štefana Daniša prichádza vo Vajnoroch k oživeniu ochotníckeho divadla a pri Osvetovej besede vzniká ďalšia úspešná generácia divadelníkov. Z ich repertoáru vyberám hry, ako napríklad komédia Chudák manžel, Surovô drevo, Spoločný byt, Bláznivá nedeľa. Na Festivale súčasných bratislavských ochotníckych divadiel v roku 1961 získal tento súbor s hrou Ďaleká ozvena prvé miesto. Poslednou hrou Jozefa Zemana bola v roku 1976 Košieľka a vôbec poslednou hrou bola Svadba z roku 1977 s názvom Svadba v naštudovaní Zdenka Dřínovského. Tento rok možno považovať aj za koniec ochotníckeho divadla vo Vajnoroch.

› Ako dlho si bol členom divadla predtým, ako si sa ujal pozície vedúceho?

Ako dieťa som aktívne fungoval v miestnej folklórnej skupine Ruženy Štellárovej, ktorej súčasťou boli mnohí bývalí divadelníci. Prostredníctvom ich rozprávania a spomienok som začal nasávať divadelnú atmosféru už v detstve a možno aj to neskôr ovplyvnilo celé moje smerovanie.

V roku 1996 som sa stal členom Spevoherného súboru divadla Nová scéna v Bratislave a neskôr ma oslovila pani Edita Jaslovská, ktorá sa pokúšala tradíciu ochotníckeho divadelníctva vo Vajnoroch niekoľkokrát obnoviť. Žiaľ, nenašla podporu u vtedajšieho starostu Mariána Pružinu a v tom čase ani Vajnory nemali zázemie pre fungovanie takejto skupiny. Zbierali sme materiály o ochotníckom divadle, oslovovali ľudí z predošlej generácie, ale aj mladých, a našli sme pár nadšencov, vďaka iniciatíve ktorých vzniklo v roku 2010 občianske združenie Vajnorské ochotnícke divadlo.

Nedá sa povedať, že by som sa ujal funkcie vedúceho, keďže máme vlastné stanovy a všetky zložky sú u nás riadne volené. Bolo obdobie, kedy som vo vedení nepôsobil. A naša prvotina vznikla hlavne vďaka pani Gabriele Zemanovej (ktorá dnes úspešne vedie Podobenku z Vajnor) a ponuke od profesionálneho režiséra Jána Filu, ktorý nášmu súboru poskytol upravenú komédiu Carla Goldoniho Grobiani.

› Viem o tom, že sa do „hrania“ zapájajú a môžu zapojiť všetky vekové kategórie. Ako funguje medzigeneračná spolupráca kolegov a kolegýň?

Ak narážaš na vekové rozdiely, pretože aj u nás v divadle máme zastúpené všetky vekové kategórie od tínedžerov po seniorov, tak tie neriešime rovnako ako politickú, náboženskú, etnickú či inú orientáciu našich členov. Sme jedna krásna divadelná rodina (25 členov) so spoločným cieľom a vášňou, ktorá nás spája. Spoločná „krvná skupina“ je to, čo nás drží, keď sa nám nedarí, a povzbudzuje nás, ale je aj motorom, ktorý v jednom rytme klepe, keď si užívame úspech a životné radosti. Mnohí, ktorí k nám prišli s víziou, že do rána budú hviezdy, veľmi rýchlo odpadli keď zistili, že ochotnícke divadlo nie je len úspech a sláva, ale aj drina – spoločne robíme všetko, aj stavanie scény...

› Ako VOD oslávilo 100. výročie svojho založenia?

Bola to parádna a dlhá „žúrka“. Oslávili sme ho nielen na domácej scéne troma vypredanými predstaveniami, ktoré len vo Vajnoroch videlo okolo 1 500 ľudí, ale aj v rámci zájazdových predstavení. Tohto roku už bude 105 rokov od jeho vzniku. Všímaš? Sme starší ako SND (smiech).

› Pandémia výrazne poznamenala naše životy. Určite si sa počas tohto náročného obdobia pasoval s rôznymi problémami. Ako sa divadlu podarilo a darí preklenúť tento čas?

Veru pasoval a aj sa pasujeme. Hlavným problémom sú fi nancie. Mnoho našich podporovateľov a sponzorov má rovnaké problémy ako my a dotačné systémy tiež nefungujú tak, ako fungovali. Mali sme rozpracované nové hry, ktoré, žiaľ, budeme musieť začať študovať nanovo. Ale nezaháľali sme a pripravili sme pár online podujatí.

› Čo VOD najnovšie chystá? Na čo sa môžeme tešiť?

Máme rozpracovanú rozprávku, ktorú, verím, uvedieme do konca kalendárneho roka. Určite by som bol rád, keby sme ju mohli venovať detičkám pod vianočný stromček. A pripravujeme klasickú divadelnú komédiu, v ktorej sa predstaví celý herecký súbor. Iste ale pochopíš, že názov z taktických dôvodov neprezradím.

Taktiež by sme veľmi radi spracovali našu prvotinu do televíznej inscenácie, ale to ešte závisí od mnohých dohôd a faktorov. V našom repertoári však naďalej ostáva Kytica piesní a poézie, ktorá sa už desať rokov teší priazni najmä u publika z radov staršej vekovej kategórie.

Okrem Igora Roya som otázky položila aj iným členom divadla. Anna Bartošová je dlhoročnou ochotníčkou a ľudovou umelkyňou, ktorá má k téme tradícií vo Vajnoroch určite čo povedať.

› Anička, kedy si prvýkrát stála na doskách, ktoré vraj znamenajú svet? Čím je pre teba hranie v divadle?

Prvýkrát to bolo, keď som mala 17 rokov. Najradšej si spomínam na rolu Vojtešky v Sládkoch, myslím, že je od autora K. J. Erbena. Mladá, krásna, zaľúbená. Potom som hrala v Bubeníčke a Košieľke. Nasledovala dlhá pauza a až teraz s Igorom v krátkych scénkach Babky alzheimerky, Kliešť, Kocúri a Šmejd. Hranie je pre mňa zmena, relax a chvíle v spoločnosti veselých a srdečných ľudí.

› Si veľmi kreatívna osoba, ktorej nie sú cudzie žiadne ručné práce. Čo vyrábaš najradšej?

Pracujem v občianskom združení Podobenka. Najradšej sa venujem zdobeniu.

› Ako sa pripravuješ na novú divadelnú sezónu?

Teraz sa pripravujem (žiaľ, nie do divadla) na operáciu chrbtice. Ak mi to môj zdravotný stav dovolí, budem, samozrejme, opäť rad hrať. Ešte nehádžem fl intu do žita.

Keď už hovorím o umení a divadle, ihneď mi napadá ďalšie meno: Daniela Rybárová. Danka je, podobne ako Anička, dlhoročnou ochotníčkou. Okrem toho sa aktívne podieľa na písaní rôznych scenárov a na výrobe kostýmov VOD.

› Danka, ako dlho si aktívnou členkou VOD a prečo práve divadlo?

Do Vajnorského ochotníckeho divadla som nastúpila pred jeho storočnicou, niekedy v divadelnej sezóne 2014/2015. Takže približne sedem rokov.

› Čo ťa inšpiruje pri tvorbe scenárov a kostýmov?

Zatiaľ som nevytvorila žiadne kostýmy, ktoré by diváci mohli vidieť, ale pravdou je, že na zopár kostýmoch pracujem a plánujeme ich použiť v jednej z pripravovaných hier. Pri písaní scenárov ma inšpiruje hlavne život. Scenáre, ktoré som dosiaľ pre divadlo napísala, boli prevažne komediálne scénky a čerpala som z osobných príhod.

› Ktorá z postáv sa ti hrala najlepšie a prečo?

Nedá sa povedať, že by sa mi niektorá hrala lepšie alebo horšie. Všetky postavy, do ktorých som bola obsadená (pre mňa ako ochotníčku, ktorá nemá hereckú prípravu ani prax s tvorbou predstavení), boli náročné. Hlavne zapamätať si text, konanie... Bol to vždy namáhavý a stresujúci proces. Našťastie, režisér mal so mnou vždy obrovskú trpezlivosť. (smiech)

› VOD venuješ asi veľa svojho voľného času. Ako si ho trávila v čase pandemických opatrení, keď boli činnosti všetkých spolkov a združení značne obmedzené?

Mám rodinu, ktorá mi zaberá veľa môjho času. Ale venujem sa aj svojim koníčkom a nemôžem tvrdiť, že by sme počas pandémie mali v divadle obmedzenú činnosť. Tvorili sme aj online projekty, čo bola nová skúsenosť, ktorá nás naučila pracovať s kamerou a mikrofónom.

› Čo by si odkázala človeku, ktorý túži hrať, ale ešte stále váha s poslaním žiadosti do VOD?

To si musí uvážiť každý sám, ale bolo by fajn privítať u nás nových členov. Chý-bajú nám muži aj ženy strednej a staršej vekovej kategórie. A žiadosť? Stačí, keď budú mať chuť, energiu a elán, dvere do nášho divadla sú otvorené pre každého. Určite aj pre tých, ktorí nechcú hrať, ale chcú byť pri tom, veď divadlo prináša veľa možností zapojiť sa do diela. Šepkár, inšpicient, technik, kulisár, kostymérka, garderobierka. Nám by to veru veľmi pomohlo a uľahčilo činnosť.

S Vajnorským ochotníckym divadlom a jeho členmi ma toho spája oveľa viac, ako je na prvý pohľad zrejmé. Sú to priateľstvá, ktoré tu vznikli, viera v tradície, ktoré by mali byť súčasťou našej prítomnosti. Každý z členov divadla je iný a všetci títo ľudia spolu vytvorili celok, ktorý nás baví. Mám pravdu?

„Pokým ľudia budú hercami a herci ľuďmi, bude divadlo.“ Karel Čapek

Jana Cigániková