Čo hovorí kronika Prešporská obec Vajnory 6.časť

Ani v šestnástom i sedemnástom storočí sa život a ťažkosti poddaných vo Vajnoroch nezlepšovali. Naopak, hrozba tureckých nájazdov, protihabsburské povstania i vojská európskych krajín, drancujúce tunajšie obyvateľstvo, situáciu ešte zhoršovali. Po istej stagnácii sa aj počet obyvateľstva najprv stabilizoval a postupne rástol. Napokon, kronika to dokladá a aj pomerne plasticky vykresľuje.

Život poddaných vo Vajnoroch sa ani po zmene majiteľa mesta Bratislavy príliš nezmenil, skôr naopak. Lebo voči novému zemepánovi, ako aj predtým opátstvu, museli plniť poddanské povinnosti. Na druhej strane však bratislavskí mešťanostovia len získali stabilnými príjmami, hlavne z vinohradov a takto pi(o)silnili svoje hospodárske zázemie. Preto sa Vajnory razom stávajú najvýznamnejším a najvýnosnejším majetkom mesta (33).

Hospodársky vývin v Bratislave a okolitých obcí, teda i Vajnor, ohrozovalo v 16. storočí, ba i celé dve storočia jak turecké nebezpečenstvo, ale aj protihabsburské povstanie vo vnútri krajiny. Časté obliehanie mesta a stálé vojenské kontribúcie nemohli napomáhať jeho rozvoju, ale skôr zapríčinili jeho úpadok, či sa nachádzali turecké vojská tesne pred Bratislavou, alebo ďaleko od nej. Aj v samotných Vajnoroch boli viackrát o(u)bytované žoldnierske vojská, alebo cez ne prechádzali na iné bojiská, čo sa prejavilo potom drancovaním majetkov a príbytkov obyvateľstva v obci. Vajnorskí poddaní sa tiež museli zúčastňovať pri stavaní a udržovaní protitureckých opevnení a aj opevnení bratislavského Podhradia pri vyhotovovaní násypov, na čo používali drevo z vlastných lesov. V dôsledku vojnového stavu sa zvyšovali aj pre vajnorských poddaných povinnosti pri zaobstarávaní obb(ž)ivy pre vojsko, lebo sa stále zvyšovali naturálne dávky. Ďalej poddaní dodávali od každej porty poddaneckej usadlosti jedného jazdca, žold, pre koňa krmivo, poťahy a na vlastných vozoch vozili zbrane a iné veci, ktoré odovzdávalo vojsko pre Bratislavu do mesta. Vari najväčšiu ťarchu pocítila obec v dodávke koní, lebo takto strácala u poddaných ťažný dobytok (34).

O veľmi ťažkom a neutešenom položení vajnorského obyvateľstva v týchto krušných vojnových časoch dosvedčujú rôzne dokumenty. Tak počas ohrozenia mesta, ale aj inokedy, sa prevádzali neustále súpisy verbovancov, rekvirácia slamy, sena, súpisy domov na ubytovanie vojska a toto všetko znášala chudoba poddaných až do krajností. A tak nečudo, že po toľkých utrpeniach začali sa postupne množiť ponosy a úpenlivé prosby na riešenie týchto problémov v prospech domáceho obyvateľstva. Prví sa ohlásili sťažnosťou mestskému richtárovi a mešťanostovi opáti už v roku 1522, ktorí vo svojej sťažnosti uvádzajú:.. „že ani príjmy osady (Vajnor) sú z nich také nízke a malé, že napríklad nestačili v tejto dobe ani na vydržiavanie miestneho farára a sami opáti museli v tejto postihnutej dobe zaplatiť za odsun španielskeho vojska 350 zl., ktoré tu bolo počas častých tureckých nájazdov ubytované...“ (35).

Máme tu aj úpenlivé prosbu samotného miestneho farára Mateja Beluckého, ktorý v sťažnosti uvádza bratislavskému senátu ako patrónovi, že prítomné vojsko v obci ho celkom olúpilo. Tak sa stáva, že na dlhú dobu bola samotná fara v obci opustená. Aj sám vajnorský richtár a jeho radcovia sa obracajú taktiež priamo na panovníka Ferdinanda I., aby im nekládol nové bremená pri odovzdávaní naturálií pre žoldnierov, pretože pre svoju veľkú chudobu obce nemôžu ich plniť (36).

Márne boli sťažnosti a prosby, lebo opak bol skutočnosťou o čom svedčia tieto záznamy:

• v júli 1578 z Báhoňa informuje František Esterházy bratislavského richtára a radcov o umiestnení vojakov a žiada, aby im povolili vstup do Vajnor aj v tom prípúade, že by hrozilo narobenie menších škôd,
• v auguste 1596 sa uzniesli v Bratislave richtár, mešťanostovia a radcovia, ktorí žiadajú všetky stavy, aby neprekážali obyvateľom Vajnor a Lamača pri dodávke chleba, ovsa a iných naturálií pre vojsko (37).

Ej veruže nepomáhali žiaden prosby ani vypisovanie petícií, lebo senát v Bratislave mal v tom čase iné starosti.

Lebo v tom období v samotnom meste sa vyskytovala morová epidémia (1575 - 1578) a v roku 1607), takže mešťania boli radi, že žodlnierske vojská sú z dosahu ich príbytkov a že by práve oni boli príčinou ďalšieho výskytu moru.

Na dôvažok nešťastie Vajnor ešte aj v októbri 1604 roku z Viedne žiada slobodný pán Ernest bratislavského richtára a radcov, aby zariadili ubytovanie pre dva batalióny vojska vo Vajnoroch (38).

Za veľmi ťažkých životných podmienok a následne vojen v 15. ako aj v 16. storočia nastal rozvrat spoločenského a hospodárskeho života. Len v dôsledku vojen, kde iste padlo aj mnoho vajnorčanov, znížil sa ich počet v mieste, ba mnoho poddanských usadlostí zostávajú pusté. I tak však počet obyvateľstva v obci neklesol. Z roku 1546 sa zachoval azda najstarší zoznam obyvateľov Vajnor uložený(ch) v Archíve mesta Bratislavy ako príloha registra bratislavských vinohradníkov, podľa ktorého žilo v obci v tom čase asi 70 rodín. Portálny súpis bratislavskej stolice z roku 1553 uvádza, že Vajnory mali 14 port. Pod jednou portou (daňovou jednotkou) sa rozumeli štyri poddanské usadlosti - domy. Znamenalo to, že v roku 1553 mohlo byť vo Vajnoroch 56 domov, z toho pravdepodobne 9 neobývaných. Podľa odhadu v polovici 16. storočia žilo v týchto domoch 70 rodín. Tento počet sa za sto rokov zvýšil len nepatrne. Roku 1562 žilo vo Vajnoroch 80 rodín, o ďalší rok už 91, ale v roku 1657 klesol počet na 74. Až od nasledujúceho roka začal znovu pomaly narastať, takže koncom 17. storočia žilo v obci už 122 rodín. Podľa predpokladu by vychádzal počet všetkého obyvateľstva v polovici 16. storočia na 280 ľudí, v polovici 17. storočia asi 320 ľudí a koncom toho istého storočia už okolo 490 duší (39).

Roky od polovice 16. do polovice 17. storočia sú poznačené veľkou migráciou obyvateľstva, čo sa dá dokázať z  desiatkových kníh, kde sa objavujú mnohé mená chorvátskerj národnosti, ale aj maďarskej. V niektorých prípadoch
to mohli byť rodiny, ktoré utekali z južných častí Uhorska pred tureckým vojskom, aby sa takto vyhli, plieneniu,  zabíjaniu a odvádzaniu do tureckého zajatia a otroctva.

Tak časť chorvátskeho obyvateľstva sa usadila v blízkosti Bratislavy a vytvorila si obce Slovenský a Chorvátsky Grob v severovýchodnej časti od Bratislavy, kým na západnej strane mesta v terajšom Lamači, Dúbravky( e), Devínskej Novej Vsi a Záhorskej Bystrici. Aj vo Vajnoroch sa usadilo niekoľko rodín, čo potvrdzujú ich mená, ako napr. Antalič (teraz Antalic z maď. Antalicz), Benčič, Hržič, Jurkovič, Krištofi č, Sobolič, Svitanič, Vlašič. Z južnej časti Uhorska prichádzajú usadlíci zrejme maďarskej národnosti ako Balogh, Fekete, Glonetz, Jaszlovsky, Kucsera, Múcska, Takács, Vitáloss.

Medzi starousadlícke vajnorské rodiny, ktoré tu prežili všetky nepokoje a ťažkosti a s ktorými sa stretávame už v roku 1546 (a žili tu iste skôr) sú mená Axamit, Čík, Fekete, Fašung, Grebeči, Nádaždy, Polák, Srna a Zeman (40).

Jazykovo neupravené, doslovný prepis z kroniky Prešporská obec Vajnory.

VYBERÁME PRE VÁS

Na facebookových stránkach Vajnory v spomienkach nájdete každý deň odkaz na nový príspevok do niektorého zo štyridsiatich albumov www.spominajme.com.

V. Fekete: Prešporská obec Vajnory (kronika)