V Európskom parlamente tvorí zákony aj chalan z Vajnor

Nestáva sa často, že by Slovensko malo v európskej politike tak vysokopostaveného predstaviteľa ako máme dnes. Je ním podpredseda Európskeho parlamentu Martin Hojsík. Jeho korene však siahajú práve do Vajnor. Prežil tu svoje detstvo a mladosť, Vajnory stále navštevuje. Vyštudoval genetiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Veľkú časť svojho života zasvätil ochrane životného prostredia. Poslancom Európskeho parlamentu je od roku 2019, za jeho podpredsedu bol zvolený len nedávno – v októbri 2023.

Ste podpredsedom Európskeho parlamentu, členom mnohých výborov – pre životné prostredie, bezpečnosť potravín alebo výboru pre práva žien a rodovú rovnosť. Vaše korene sa ale viažu k Vajnorom. Keď teda zaznie slovo Vajnory, čo prvé sa Vám vybaví, aké spomienky Vám nabehnú?

Pri Vajnoroch je to hlavne Bager. Letá na Bagri. Do Vajnor sme sa prisťahovali v roku 1985, keď som mal osem rokov. Chodil som na základnú školu do Vajnor a letá boli o tom, že sme si sadli s kamarátmi na bicykle, utekali sa kúpať na Bager a skákať do vody. Zimy, tie zas boli na korčuliach na jazerách. Mladosť v zásade bola behanie po ihrisku a voľnosť pohybu. To bola jedna z úžasných vecí Vajnor vždy, že človek to mal blízko do prírody. Či už do Šúra, alebo vajnorských vinohradov, do Karpát. Vajnory sú naozaj stále taká dedina v meste, boli aj vtedy a som rád, že si tento ráz zachovávajú, pretože Vajnory sú vďaka tomu istá komunita. A to je na nich osobitné a krásne.

Vieme o vás, že ste v mladosti nielen chodili na Bager, ale preháňali ste sa aj po ihrisku, nastupovali aj za mládežnícky tím Vajnorákov, aké príhody a úsmevné veci sa viažu k tomuto obdobiu?

Hral som za mladších žiakov  TJ Družstevník Vajnory v obrane. Priznám sa, že veľmi dobrým futbalistom som nebol a som skôr také športovo - nadanejšie drevo, ale pár rokov mi to vydržalo. V tomto naozaj ten vajnorský futbal pre nás mladých chalanov bol vždy veľmi dôležitý a bol také stmeľovacie miesto. A chodili sme, no niekedy aj vyhrať, ale priznám sa, väčšinou prehrať po okolitých zápasoch. (smiech) Ale boli to naozaj veľmi zábavné časy. A potom som ešte pôsobil aj v streleckom klube. Na základnej škole sme mali strelecké družstvo, kde som strieľal zo vzduchovky do terča. Bol som aj v klube mladých poľovníkov vo Vajnoroch. Dokonca som súťažil, bola to súťaž mladých poľovníkov a tam som reprezentoval Vajnory.

Takže poľovník, tam sa rodil ten vzťah životnému prostrediu? (úsmev)

Aj otec bol poľovník. Síce nie vo Vajnoroch, ale rodičia majú chalupu mimo Bratislavy, tak tam bol v poľovníckom združení. Ale zo zdravotných dôvodov už nie je poľovníkom. Ale pre mňa to bolo nielen týmto, ale všeobecne chodením do prírody. A rodičia a aj učiteľ vo Vajnoroch vo mne budovali vzťah k prírode. Špecifické bolo, že som chcel robiť niečo so znečistením, ktoré som videl z Vajnor. Z bytovky bolo vždy vidieť na Bratislavu, ako nad Dimitrovkou a celým mestom sedí ten obrovský príkrov smogu. Lesy v Karpatoch trpeli kyslými dažďami. Keď som s tým chcel niečo robiť, tak mi bolo povedané – choď zbierať odpadky a čistiť studničky. To sú síce všetko dôležité veci, mne však prišlo podstatnejšie naháňať tých, čo znečisťujú. A s tým som musel počkať až na revolúciu.

Dnes pri toľkých pracovných povinnostiach a častom cestovaní mimo Slovenska, ako často sa Vám podarí zájsť do Vajnor?

Menej, než by som chcel, ale prakticky vždy, keď som v Bratislave, tak raz – dvakrát do mesiaca, lebo rodičia stále žijú vo Vajnoroch. Takže, keď ich nevytiahnem do mesta, tak vždy chodím za nimi do Vajnor.

Čiže takto z diaľky nás sledujete ako sa Vajnory vyvíjajú. Aký je Váš dojem z toho, kam sa Vajnory uberajú posledné roky?  

Pre mňa veľmi pozitívny. Napriek tomu, že to Vajnory s tým developmentom za svojimi hranicami nemajú ľahké. Tá doprava je naozaj stále veľká boľačka a to nechodím do Vajnor počas rannej špičky, alebo poobedňajšej, ale väčšinou cez víkend. Ale vo Vajnoroch je stále veľmi pekný ten pocit spolunáležitosti a komunity. Pekné je to, že verejný priestor, či je to park, či je to okolie kostola alebo ihrisko, všetko sa udržuje a rozvíja a tým pádom tam chodia ľudia. Tým ten priestor nie je len sám pre seba, ale on je pre ľudí. Ľudia ho robia živým a preto, keď mám možnosť, a sme tu u rodičov, tak sa ideme po Vajnoroch poprechádzať. Ideme na Jurskú cestu a prípadne tam smerom na Šúr. A Vajnory sú potom pre mňa tým krásnym spojením, nielen toho, že idem za rodičmi, ale aj pobytu vonku a súčasne medzi ľuďmi.

Ste vo vedení Európskeho parlamentu, pracujete v mnohých výboroch. Keby sme mali čitateľom priblížiť, ako vyzerá bežný pracovný deň „podpredsedovania“ v Európskom parlamente, čo by ho definovalo?

Je to veľmi intenzívne. Ale našťastie samotné vedenie parlamentu nezaberá toľko času, aby som nemohol robiť to, prečo som tam hlavne išiel. A to je naozaj pomáhať posunúť ďalej zelené témy, pomôcť ľuďom využívať zelené energie, byť nezávislejší. A skĺbiť pomoc planéte s tým, aby sme sa mali lepšie.

A čo je to v týchto dňoch?

Momentálne mi najviac času zaberá Európsky zákon o pôde, kde som spravodajcom. To znamená, že za celý Európsky parlament zodpovedám za prípravu našej pozície a budem potom aj vyjednávať kompromis s členskými štátmi. Aktuálne musím dohodnúť kompromis v rámci EP, takže tá práca je o tom, že veľa vyjednávame. Nie je to len o vedení schôdzí. Ale napríklad teraz vo februári to bolo prvýkrát, čo som viedol hlasovanie. A tým, že ani môj predchodca Michal Šimečka neviedol hlasovanie v Európskom parlamente, tak som bol prvý Slovák, ktorý tento proces viedol. Teda pri hlasovaní prvýkrát zaznela slovenčina, som aspoň  trocha preskúšal kolegov (smiech).

Vašou prioritou je agenda životného prostredia a tá sa stáva všade prioritou. Kde majú Vajnory a hlavne Bratislava rezervy v kvalite života, v starostlivosti o životné prostredie urobiť viac ako robíme doteraz?

Pre mňa je ochrana prírody niečo, čo musíme vedieť urobiť spoločne s tým, aby sme zároveň zvyšovali kvalitu svojho života. Napríklad vodozádržné opatrenia sú presne o tom, aby keď prídu nárazové dažde, neboli záplavy. To pomáha. A napríklad, keď sú extrémne horúčavy, tak je dôležité veľa zelene, ktorá ochladzuje mesto a ľudia potom netrpia. Treba to vedieť skĺbiť. Dôležitá je aj energetická efektívnosť budov. Že využívam zelené zdroje energie, že mám napríklad fotovoltiku na streche, znamená, že zároveň ušetrím. Na spotrebe energie, že ideálne nemusím kupovať plyn a ani elektrinu a som úplne nezávislý. Čiže cieľom toho celého je dosiahnuť, aby nie len sme mali menší dopad na prírodu a menší dopad na planétu, ale aby sme sa mali lepšie.

V Bratislave máme veľký problém s dopravou. Potrebujeme mať kvalitnú hromadnú dopravu. Nemôžeme len hovoriť, že ľudia nejazdite autom a nemať dobrú verejnú dopravu. To si samozrejme vyžaduje investície. Som večný optimista a dúfam, že raz bude aj električka do Vajnor. Ale už teraz sem chodí vlak a to je niečo, čo zas má zlepšiť štát, aby sa konečne oplatilo Vajnorákom ráno sadnúť na bicykel, prísť na stanicu a napríklad o pätnásť minút vystúpiť v Digital Parku a prejsť pešo do práce. A to im nedá ani auto, bude to rýchlejšie.

Veľký problém sú aj odpady...

V odpadoch treba na jednej strane robiť jednoduchší triedený zber, ale potom vedieť, aj tie odpady kvalitne využiť. A tým myslím, že nie spáliť. Ale dokázať čo najviac recyklovať, dokázať bioodpady znova využiť. A napríklad modernizovať budovy, urobiť obnovu budov tak, aby nespotrebovali energiu, ale aby vyrábali energiu. A potom, keď nám Putin zavrie kohútik, tak sa budeme smiať. Lebo vlastne nič nebudeme potrebovať dovážať.

Dôležitou témou z celoeurópskeho hľadiska sú aj témy, ktoré sa objavujú najmä s rozvojom internetu, sociálnych sietí, umelej inteligencie, deepfake videí a podobne, tak aby sa týkala nielen tvorcov ale aj správcov obsahu. A tam ide o veľké korporácie, ktoré je potrebné regulovať najmä na európskej úrovni. Akým spôsobom rezonuje táto téma v Európskom parlamente? Pýtam sa aj preto, lebo sa ukazuje, že Slovensko je jedna z krajín, ktorá je najviac náchylná na šírenie dezinformácii.

Máte úplnú pravdu a je to veľká téma. My sme prijali na európskej úrovni dva dôležité zákony - o digitálnych službách a digitálnych trhoch. Oni vstupujú do platnosti, kde je o mnoho väčší dôraz na to, aby práve tieto takzvané platformy, čiže tie veľké sociálne siete moderovali obsah a zabezpečovali ho. Lebo oni nemajú zodpovednosť za to, čo uverejňujú a to je problém. Keď si predstavíme, že by Vajnorské novinky uverejňovali čokoľvek a veci, ktoré vzbudzujú najväčšie rozhorčenie, by sa dávali na titulku. Bol by to problém, nefungovalo by to a zároveň rozvracalo komunitu. Problém s tým, ako fungujú sociálne siete je, že oni uprednostňujú a viac vám ponúkajú veci, ktoré vzbudzujú reakcie. Keď zaklamete, keď poviete niečo rozhorčujúce, tak na to väčšinou reaguje množstvo ľudí, bez ohľadu na to, aký majú politický názor. Tým pádom tam zostávate dlhšie, tým pádom vidíte viac reklamy. A tým pádom má tá firma väčší zisk. A to je o čo im ide. Im v zásade nezáleží na tom, čo tam dávajú, len aby mali čím väčší zisk. Tým vedľajším dopadom je práve to rozvracanie spoločnosti. Je to tak, ako keby najväčší výtržník v krčme, pretože vzbudí najväčší rozruch, automaticky dostal kľúče od miestneho rozhlasu. A takto to nemôže fungovať a práve preto chceme brať omnoho viac sociálne siete na zodpovednosť za to, aby nešírili lži, aby im nedávali prednosť. Legislatívu na to už konečne nejakú máme, teraz je dôležité, aby sme to vymáhali.

Toto je práve ten problém, že vlastne výsledkom fungovania tých sociálnych sietí sú aj zásadné politické rozhodnutia, nielen na národnej úrovni... Napriek tomu, že ich vieme pomerne presne identifikovať, že v čom je problém, je reakcia kompetentných orgánov dostatočná?

To je práve to, že bohužiaľ, nie sme dosť silní. Diplomaticky poviem, že áno, to čo sme prijali je krok vpred. Súhlasím, je to lepšie ako to bolo, ale nie je to dosť dobré, sa obávam. A zatiaľ to ani dosť dobre nevymáhame. Je dôležité, že tie pravidlá sú európske, pretože áno, pre tieto veľké firmy, a to podľa mňa nie je správne, ale žiaľ, je to realita, nemáme dostatočný výtlak Slovensko ako krajina. Sme malý trh, nás je päť miliónov. A ako mi kamarát a kolegovia v Číne hovorili,  vás je 5 miliónov, to sa všetci poznáte. Tam je to také menšie mesto.

Práve preto sa pýtam na Európsku úniu, ktorá má 450 miliónov obyvateľov...

Áno, aj Európa by mala konať silnejšie. Teraz sme sa o umelej inteligencii a hlavne o deepfake videách rozprávali v Európskom parlamente. Európa vedie v tom, že máme prvú reguláciu umelej inteligencie, ale bol to tiež veľký boj. Niektoré vlády chceli, aby mohli v reálnom čase,  s pomocou umelej inteligencie identifikovať ľudí na uliciach. A my, ako Európsky parlament, sme v záujme osobnej slobody, boli veľmi proti tomu. A to sa podarilo udržať. Ale tam sú veľmi ťažké diskusie, ktoré máme o tom, aby sme tieto nástroje udržali ako tak v medziach a pod kontrolou, pretože je to aj o ochrane našej individuálnej slobody.

Blíži sa 1. máj 2024, kedy si pripomenieme dvadsiate výročie vstupu Slovenska do Európskej únie a NATO. Už nie sme novou členskou krajinou, vyrastá nám tu generácia, ktorá si v zásade nepamätá ani inú realitu. Je pre ňu samozrejmosťou slobodný pohyb v rámci Únie. Sme stále poberateľom výhod. Z európskych peňazí sa stavajú diaľnice, aj v samotných  Vajnoroch máme množstvo projektov práve vďaka EÚ. V posledných rokoch napríklad  prístavba základnej školy, Dom seniorov, no aj ďalšie veci, ktoré by sme si z vlastných peňazí nevedeli zadovážiť. Napriek tomu pomaly opadá nadšenie, sme takí vlažní v rámci budovania nášho európanstva. Podpora členstva v EÚ je zatiaľ vysoká, ale ako vidíme, veľmi labilná. Čo s tým? Čo robiť preto, aby sme budovali v sebe niečo pozitívne, aby sme konečne prestali rozmýšľať o tom, že v Bruseli sú nejakí zlí ľudia, ktorí nám robia zle, ale aby sme si uvedomili, že my sme tou súčasťou Európy, čo stále, myslím, že v povedomí u nás nie celkom funguje.

Toto mi je veľmi ľúto a pre mňa to bol  jeden z dôvodov vstupu do politiky. Pretože práve to, že sme súčasťou Európskej únie robí Slovensko omnoho silnejším. To je to, čo posilňuje našu slovenskosť. Kritici často hovoria, že je tu nejaký zlý Brusel, ale vďaka tomu, že sme súčasťou Európskej únie, Slovensko je veľmocou na svetovej úrovni. Možno sa to nezdá, ale my spolurozhodujeme o tom, čo bude Európska únia robiť. Aj mne sa podarilo presadiť zmeny v európskych zákonoch, ktoré ovplyvňujú život na Slovensku.

Nielen na Slovensku, v 450 miliónovej entite, ktorou EÚ je.

Áno, a ja som pritom obyčajný chalan, ktorý vyrástol v bytovke vo Vajnoroch. Ale my môžeme  dnes spolutvoriť celú Európu a celé Slovensko. A to je niečo neuveriteľné, že sme rovnocennými partnermi pre všetkých ostatných. A máme byť tým pádom na čo hrdí.

Ale je mi ľúto, a toto je niečo, čo sa snažím neustále naprávať a meniť, že veľmi často politici na Slovensku prezentujú, a je jedno či sú zľava alebo sprava, že všetko čo sa im nehodí je zlý Brusel. A všetko, čo sa im hodí, to oni. A pritom v obidvoch prípadoch je to spoločná vec.

Za rozhodnutia, ktoré sa dejú na európskej hlasujú aj oni. Aj naša vláda spolurozhoduje o tom, aké sú európske zákony. Nielen parlament. A oni často nepovedia, za čo tam hlasujú. Častokrát hlasujú za to, čo potom doma kritizujú. A súčasne to, čo sa im hodí, prezentujú, že to urobili oni, aj keď to je niečo európske. Európa nie je zahraničie. Európa je náš domov. Toto je niečo, čo si musíme opakovať. A bolo by národnou tragédiou, keby sme o Európu prišli.

Foto: archív Martina Hojsíka