Príbehy Vajnorského ornamentu 5.časť
Košelenka vyšívaná
Mužské košele sú jednou z tých súčastí vajnorského kroja, na ktorých môžeme obdivovať vajnorskú výšivku. V súčasnosti vídame najmä ich sviatočnú formu – košeľu zdobenú bohatým ornamentom, na ktorom sa v plnej miere prejavila šikovnosť vajnorských vyšívačiek. Dnes vám však chcem predstaviť menej známy variant – výšivku na vajnorskej pracovnej košeli.
Košeľa je najstaršou súčasťou mužského kroja. Pôvodne sa zhotovovala z rovného kusa domáceho konopného plátna, šírka plátna tvorila dĺžku košele a zošívala sa iba na jednom boku. Rukávy sa šili z rovných kusov plátna, ktoré zložené napoly dávali šírku rukáva košele. Vpredu, približne na tretinu šírky od pravého pleca, bol malý rázporok, okolo krku bol úzky stojatý obojek. Košeľa sa zaväzovala vedvojno – dvoma pármi šnúrok (vpredu pri krku a pri rázporku). Košeľa mala jednostranne pod obojkom vyšívaný punt – bohatú ozdobnú výšivku štvorcového tvaru, doplnenú po celej dĺžke rázporku doplnenú užšou výšivkou.
Práve na puntoch košieľ, zhotovených na konopnom či hrubšom ľanovom plátne, ktoré sa neskôr používali ako pracovné košele, nájdeme starší typ výšivky – podľa počítaných nití (na rátanej ňici). Ide o taký spôsob vyšívania, pri ktorom sa základné stehy pridŕžajú štruktúry podkladu, na ktorý sa vyšíva. Pre Vajnory je typické využívanie vrkôčikového krížika (tzv. výšivka na steh, na stehy). Doplnkovými technikami boli hladkovanie, krivinka, jednoduchý krížik, baranie rožky. Na takto vyšívaných košeliach nájdeme štylizované rastlinné a geometrické ornamenty, hviezdy, srdcia a pri spodnej časti rázporku i dátum zhotovenia košele či monogram jej majiteľa.
V menšej miere sa uplatňujú aj výšivky v sieti po vytiahnutých nitiach, najmä hrachovinka a mešterka. Na pracovných košeliach ich nájdeme najmä v kombinácii so spojovacími a ukončovacími stehmi. Obojek je vyšitý rovnakými farbami ako punt. Obojok i okraj puntu sú vyšité drobnými zúbkami, ktoré okraje spevňujú, ale zároveň bránia väčšiemu znečisteniu košele (pot sa zastavoval na okraji goliera). Na vyšívanie košieľ a iných textílií z konopného alebo ľanového plátna sa pôvodne ako vyšívací materiál používal haras a úrezňík. Haras je pôvodne súkenná vyšívacia priadza z hrubej česanej vlny, najčastejšie červenej farby. Úrezňík, ktorým bol haras nahradený, je tenšia bavlnená priadza zvyčajne červenej farby – svoje meno dostala podľa toho, že išlo o materiál, ktorý zostal po odrezaní osnovy z krosien. Na najstarších pracovných košeliach zachovaných do súčasnosti môžeme skutočne nájsť výšivku červenej farby v kombinácii s prírodnou, nefarbenou priadzou.
A príbeh? Dnes je kratší a nájdete ho na fotografi ách. Punty z košieľ, ktoré na nich vidíte, sú jedinými mužskými krojovými súčasťami zachovanými v našej rodinnej krojovej zbierke. Podľa monogramu, ktorý sa vyskytuje na viacerých kusoch, patrili môjmu pradedkovi, Jánovi Bednárovi (1885 – 1951). Košele sa iste zničili, v tom čase odev využívali do úplného „zodratia“. Výšivka ale svoju pôvodnú funkciu – spevniť odev – splnila, a tak ju vystrihli a odložli – ako vzor a azda aj ako spomienku.
Znovu sa uzatvára kruh súvislostí, keď čerpáte z rodinných zbierok, je to jednoducho tak – podobizeň Jána Bednára môžete nájsť v predchádzajúcom čísle Vajnorských noviniek v príbehu o svadobných rukávcoch jeho manželky. Otázkou zostáva, či košele šili a vyšívali jej šikovné ruky, alebo máme v rukách pamiatku na pradedkovu mamu…
Elena Karácsonyová
