Vajnorský farár Jozef Kováčik: Hľadám kľúčik k zámke na ceste k mladému človeku

Narodil sa 14. októbra 1972 v dedine Veľké Rovné, kde  žil do desiatich rokov. Vzhľadom na to, že bývalý režim im vyvlastnil  dom,  rodičia so starými rodičmi našli nové bývanie na Záhorí, kde pokračovalo jeho detstvo a mladosť. Základnú školu navštevoval vo Vysokej pri Morave, maturoval na gymnáziu v Malackách. Štúdium teológie začal v Bratislave na RKCMBF UK. Po troch rokoch získal štipendium na Pápežskej univerzite Santa Croce v Ríme, kde v roku 1997 úspešne ukončil teologické štúdium. V tom istom roku bol v Trnave vysvätený za kňaza. Na Univerzite Santa Croce pokračoval v štúdiu na Fakulte sociálnej inštitucionálnej komunikácie. Počas pobytu v Ríme pôsobil ako externý spolupracovník slovenskej sekcie Vatikánskeho rádia. Po návrate na Slovensko pracoval  externe ako moderátor a spolupracovník v STV, neskôr v Slovenskom rozhlase a Katolíckych novinách. Ako kaplán pôsobil vo farnostiach Stupava, Nové Mesto nad Váhom, Šulekovo a v Bratislave.  V roku 2004 bol vymenovaný za riaditeľa Tlačovej kancelárie KBS a v roku 2006 za programového riaditeľa TV LUX, ktoré zastával dve funkčné obdobia. Je členom Slovenského syndikátu novinárov.

Počas života spojil Jozef Kováčik svoje kňazské povolanie s tvorbou humoristických textov, často vychádzajúcich z kazateľnice i bežného života veriacich. Jeho texty a zbierky vtipov vznikali aj v spolupráci s ďalšími duchovnými a boli pravidelne vysielané či publikované, čo mu prinieslo uznanie širokej verejnosti.

Hlavnou témou jeho tvorby je pozitívny pohľad na život, manželstvo, rodinu a radosť zo života, ktoré dokáže prezentovať humornou formou, no zároveň s hlbokým pochopením ľudských problémov. Je autorom populárnej knihy 365 + 1 vtip namiesto tabletiek proti melanchólii predstavujúcu originálnu zbierku vtipov, kde  prezentuje nielen originálnu zbierku vtipov, ale aj svoju  filozofiu humoru, ktorá tu nachádza svoj ideálny výraz. Brat Jozefa Kováčika Peter, s ktorým pripravil ďalšiu z kníh vtipov, je kapucín a pôsobí ako misionár na Islande. Pán farár Kováčik hovorí viacerými jazykmi a Vajnoráci si ho pamätajú aj ako profesionálneho tlmočníka z taliančiny vatikánskemu nunciovi Mons. Nicolovi Girasolimu.

Takýto dlhý perex je nielen možnosťou pripomenúť si nášho obľúbeného kňaza, ale aj potvrdením, že vo Vajnoroch máme mimoriadnu osobnosť, čo akcentuje mnohoročnú tradíciu účinkovania významných dejateľov v tejto farnosti. Preto sme sa za ním vybrali, aby nám porozprával o uplynulých rokoch svojho kňazského života tu vo Vajnoroch.

 o  Uplynuli už viac ako štyri roky, ako sme robili rozhovor pri príležitosti Vášho príchodu do Vajnor,  do farnosti známej tým, že tu pôsobili významné osobnosti nielen cirkevného, ale aj spoločenského a politického života. Vtedy ste vstupovali s ideou Hovor Pane, Tvoj sluha Ťa počúva. Keďže ste autorom knihy vtipov s názvom Vie Pán Boh o tom, že existuje?...tak som túto otázku trochu upravil - Vie Pán Boh o tom, že existuje(te) a akú známku by Vám dal za toto obdobie?

 -  Ako by ma oznámkoval neviem, ale verím, že som ho nesklamal a ani Vajnorákov.  Rád by som pripomenul, že vo Vajnoroch, hoci len krátko, pôsobil aj otec biskup Michal Buzalka, ktorého proces blahorečenia práve prebieha. Verím, že okrem blahoslaveného Titusa Zemana pribudne vo Vajnoroch aj ďalší. Je to pocit zodpovednosti pôsobiť na mieste, kde títo ľudia žili a zanechali silnú stopu. Vajnory sú „dedinou v meste“, ale z môjho a myslím si, že aj z pohľadu mnohých Vajnorákov sú dedinou svätcov v meste a my nesmieme premrhať potenciál, ktorý nám tu zanechali. Je to aj moje poslanie a verím, že sa mi ho darí napĺňať.                                                                       

Ale aby som sa vrátil k vašej otázke - tak ako celá spoločnosť  prešla radikálnymi procesmi,  hlboko sa to dotklo aj našej farnosti, čo si ešte stále nevieme celkom vyhodnotiť. Vidíme to najmä na mladej generácii, u ktorej sa prejavuje väčšia uzavretosť. Je to moja skúsenosť aj z  pôsobnosti v iných farnostiach, ale to, ako to poznačilo mladých, je niečo extrémne.

o   Sú rôzne cesty pri práci s mládežou, ktoré uprednostňujete?

 -   Je to cesta osobného kontaktu. Snažíme sa vytvárať dostatočný priestor na to, aby  si deti a mládež uvedomovali, že sú súčasťou farnosti, že nedeľa nie je len povinnosť, ktorú si idem pravidelne splniť. Snažíme sa pre nich vytvárať priestor na realizáciu a sebarealizáciu aj v oblasti kultúry alebo športového vyžitia, a že je tu niečo, čo inde nenájdu, čo sa vytvára cez duchovný život, že byť súčasťou tejto farnosti je niečo osobné, príťažlivé. Salezián don Luscoň, ktorý Vajnory navštevuje, hovorí, že práca s mládežou je aj preto náročná, lebo sa snažíme nasycovať nasýtených. Mal nepochybne na mysli tých,  ktorí majú množstvo podnetov v rade oblastí lákajúcich na pohodlný, k ničomu nezaväzujúci relax. Zatiaľ nemáme recept na riešenie väčšiny problémov, ale sme v štádiu hľadania.  Aj toho symbolického kľúčika na ceste k pochopeniu mladých ľudí a ich situácie.       

 o  Nepochybne je dôležitá aj spolupráca s rodičmi detí...                                               . -  Veľmi dôležitým momentom je spolupráca s rodičmi, lebo tam, kde rodičia spolupracujú, kde rodičia poskytujú vieru v rodine, ináč sa s deťmi pracuje, inak sa nadväzuje vzťah. Žiaľ, u  niektorých rodičov akoby viera vyprchávala. Preto sa snažíme komunikovať aj so starými rodičmi a prostredníctvom tohto medzigeneračného vzťahu podnecovať vieru aj u rodičov. Výsledkom spolupráce s rodinami je aj to, že v  súčasnosti pripravujeme už druhú generáciu birmovancov a aj piatu generáciu detí pripravujúcich sa na prvé sväté prijímanie. Je to veľmi dôležitá príležitosť osloviť ich a podnecovať vieru v dobro, v hodnoty významné pre ľudí, nachádzať duchovnú odolnosť voči negatívnym vplyvom, ukázať, že viera je pre človeka veľkým darom.      

o   V čom vidíte pozitíva, ale aj negatíva sloganu dedina v meste, ktorý sme už spomenuli ?

 -   Výhoda je v tom, že  naša komunita je kompaktná, že naša dedina drží pohromade, ľudia sa poznajú, sú si aj bližší ako v meste, ale je to zároveň aj veľká výzva, pretože spomínaná komunita sa mení. Staršia generácia pomaly odchádza, ale sú tu aj mladšie, nielen tie, ktoré sa vo Vajnoroch narodili a vyrástli, ale aj tí, ktorí sa sem prisťahovali a stali sa jej súčasťou. Je veľmi dôležité nájsť spôsob integrácie týchto spoločenstiev, aby  domáca komunita vedela prijať príchodzích a oni boli obohatením pre nové prostredie.

 o Mnohí činitelia po svojom zvolení či ustanovení vyhlasujú, že chcú byť zástupcami všetkých. Vo Vašom prípade nielen katolíkov. Môže mať tento zámer či úmysel aj kňaz?

 -  Uvedomujem si, že pôsobím vo farnosti, ktorá má rôznorodé zloženie, aj keď katolíkov je približne polovica. Neznamená to však, že pre ostatných chcem byť uzavretý alebo s nimi nekomunikovať. Preto si myslím, že uplynulých päť rokov sa javí v našom  vzájomnom vzťahu pozitívne, a to nielen vo vzťahu voči vedeniu mestskej časti, vo vzťahu s pánom starostom a ľuďmi vôkol neho, ale so všetkými, ktorí nemajú zábranu utvárať pozitívne medziľudské vzťahy. Nemožno sa uzavrieť do akéhosi geta, ale ukázať, že sme tvorivou súčasťou Vajnor.

 o  O Vajnoroch sa však traduje, že je to katolícka obec.....

 -   … to bolo, ale myslím si, že aj sami Vajnoráci prežili určitý šok po ostatnom sčítaní obyvateľov, keď tie čísla ukázali niečo iné. Do značnej miery to ovplyvnilo aj prisťahovalectvo a nezatvárajme si oči pred tým, ako budú Vajnory  exponenciálne rásť. Na to musí byť tunajšia komunita  pripravená. Toto sa snažím postupne vysvetľovať, že aj Vajnory sa menia a budú sa meniť ešte viac. Aká bude odpoveď nás kresťanov katolíkov na túto situáciu? Bude to veľkou výzvou.

o Vajnorský kostol býva tradične plný, po stáročia je to miesto, kde ľudia nachádzali pokoj, útočisko, ochranu. Chodia sem aj rodiny s deťmi. Aká je Vaša spolupráca s nimi?

 -  Spoločenstvo veriacich chodiacich do kostola tvoria rôzne vekové skupiny, najsilnejšou je však tá stredná, čomu sa veľmi teším. Aj tomu, keď sa po svätej omši ľudia pred kostolom zastavia, porozprávajú, pozdravia, zaželajú. Začali sme sláviť rodinné sväté omše v poslednú nedeľu v mesiaci ako dobrú príležitosť pre spoznávanie sa, odovzdávanie si skúseností, životných poznatkov a duchovnej hĺbky. Som vďačný tým, ktorí s touto myšlienkou prišli a pomáhajú pri jej realizácii. Zaujímavým momentom je aj to, že ľudia vo Vajnoroch radi putujú, a tak sa snažíme vytvárať priestor, aby sa Vajnoráci mohli dostať na pútnické miesta či už do Svätej zeme, do Lúrd, Fatimy, Santiaga de Compostella. Záujem bol taký veľký, že sme museli pridať turnusy.

 o  Ste s vajnorskou farnosťou silno spojený. Ľudia si Vás vážia, majú radi. Čo Vás v poslednom období veľmi potešilo?

 -  Som rád, že tohto roku sa nám podarilo niečo, čo nie je také samozrejmé – premostenie minulosti a súčasnosti prostredníctvom daru, ktorý Vajnory majú – vajnorský ornament. Nachádza sa na viacerých miestach. V našom kostole je viacero ornamentov, pritom každý je iný, každý je originál, ale ani na jednom nebolo vyobrazenie našej patrónky Sedembolestnej Panny Márie. Našla sa však medzi nami zlatá duša – umelkyňa pani Viera Slezáková, ktorá prijala túto výzvu. Často sme sa rozprávali, hľadali spôsoby tohto riešenia. Som nadšený, ako sa jej to podarilo. Je veľmi dôležité mať symboly,  vedieť ich čítať a aj ich prijať. Vedieť prežívať a interpretovať vieru aj cez umenie. Toto dielo je umiestnené v kostole vedľa obrazu svätého Jána Pavla II., on je toho príkladom.

 o Ocitli sme sa v čase, keď sa viac zamýšľame nad svojím životom, s končiacim rokom bilancujeme, ale najdôležitejší je pohľad do vlastného vnútra. Ako by ste sa prihovorili Vajnorákom?

 -  Keď človeka okradnú, stane sa to z dvoch dôvodov – buď je nepozorný, alebo hlúpy. Preto si kladiem otázku – prečo sme si nechali ukradnúť Advent, nádherné obdobie očakávania? Keď sa s deťmi rozprávam o Advente, veľmi im zdôrazňujem, že to je to nádherné obdobie očakávania. Ak sa na niečo tešíme, sme ochotní čakať a keď prichádza vytúžený deň, radosť sa znásobuje. Lenže pre mnohých ľudí sa to zmenilo na vianočné trhy či chvíľu pri poháru punču, a tak sa nemôžeme čudovať, že 25. decembra si znechutení ľudia povedia, že sa Vianoce končia, lebo sviatky vnímajú len ako zhon a nákupnú horúčku.. Ony sa pritom práve začínajú a radosť z naplneného očakávania by mala byť hlboká. To je tá tichá radosť z presvedčenia, že Boh nás neopustil a daroval nám svojho syna. Tichú noc, svätú noc potrebujeme opäť vrátiť do našich vzťahov. A to je to, čo sme si nechali ukradnúť.

Foto: archív Jozefa Kováčika, Stanislav Bachleda