Zabúdanie na minulosť nás môže stáť budúcnosť
Vážení prítomní hostia, milí Vajnoráci,
dnes si pripomíname významný míľnik v dejinách Bratislavy. Uplynulo 80 rokov od chvíle, keď spojenecké vojská oslobodili naše hlavné mesto spod nadvlády nacistického režimu a jeho domácich prisluhovačov.
Netreba zabúdať, že vtedajšie politické vedenie Slovenska sa rozhodlo spojiť s Hitlerom a nacistickým Nemeckom proti slobodnému svetu. Nebyť statočnosti obyčajných ľudí, Slovenského národného povstania a pomoci spojeneckých vojsk, ocitli by sme sa po vojne na strane kolaborantov. Namiesto toho sme však stáli na správnej strane dejín.
Dnes, keď sa mení svetový poriadok a mnohí politici hazardujú s našou budúcnosťou, musíme o týchto veciach hovoriť nahlas. Nemôžeme sa báť tých, ktorí by nás opäť chceli odviesť mimo spoločenstva civilizovaných krajín. Nemôžeme mlčať pred krikľúňmi na sociálnych sieťach ani pred tými, ktorí by znovu kolaborovali s nepriateľmi slobody a demokracie.
V apríli 1945 sa práve na týchto miestach, po ktorých dnes chodíme, bojovalo za oslobodenie. Proti nacizmu sa postavili vojaci mnohých národov – predovšetkým z vtedajšieho Sovietskeho zväzu a Rumunska, ale aj Česi a Slováci. Netreba však zabúdať na to, že nenahraditeľnú úlohu pri víťazstve nad Hitlerom zohrali aj Američania, Briti, Francúzi a ďalší spojenci.
Zabúdanie na minulosť nás môže stáť budúcnosť. Výročie oslobodenia Bratislavy si pripomíname už štvrtýkrát v čase, keď na Ukrajine zúri najväčší vojenský konflikt v Európe od konca druhej svetovej vojny. Po desaťročiach mieru sa nám hrôzy vojny zdali nepredstaviteľné – a predsa sa dnes opäť dejú. Straty na životoch sú nevyčísliteľné, materiálne škody obrovské. Zničené osudy, utečenci, ktorým pomáhame aj my vo Vajnoroch – to všetko sú dôsledky agresie, ktorú si nemôžeme dovoliť ignorovať.
O to nebezpečnejšie je, že dnes akoby prestávalo byť jasné, čo je pravda a čo lož, kto je agresor a kto obeť. V mnohých krajinách opäť silnejú autoritárske tendencie, ktoré v 30. rokoch minulého storočia viedli k nástupu fašizmu a diktatúr. Práve preto je našou povinnosťou ohradiť sa voči pohŕdaniu inštitúciami, právom a pravidlami, na ktorých stojí náš svet. Nesmieme akceptovať myšlienku, že ten, kto je silnejší, si môže zobrať, čo chce.
Rovnako musíme odmietnuť netoleranciu, obmedzovanie práv iných a šírenie nenávisti. Aj malé, zdanlivo nepodstatné prejavy nespravodlivosti môžu viesť k veľkému zlu. Ak sa nepostavíme za niekoho, komu je ubližované pre jeho presvedčenie, názory, vierovyznanie či príslušnosť k menšine, raz môže prísť rad aj na nás.
Nemecký kňaz Martin Niemöller to vystihol slovami:
„Keď prišli po komunistov, mlčal som. Nebol som predsa komunista. Keď prišli po odborárov, mlčal som. Nebol som predsa odborár. Keď prišli po Židov, mlčal som. Nebol som predsa Žid. A keď prišli po mňa, nebolo už nikoho, kto by sa ma zastal.“
Ak chceme zabrániť zlu, nesmieme mlčať. Ani pri tých najmenších nespravodlivostiach, ktoré vidíme okolo seba. Ustupovanie agresorom nikdy neprinesie mier. Ustupovanie zlu nikdy neviedlo k spravodlivosti. Kompromisy s agresorom neznamenajú mier – len jeho oddialenie. Dejiny nás už neraz naučili, že ak nečelíme hrozbám včas, skôr či neskôr nás dobehnú.
Dnes často počúvame, že ak sa napadnutý bráni, je to on, kto spôsobuje vojnu. Dokonca sme počuli až absurdné tvrdenia, že sa netreba brániť, pretože agresor raz odíde sám.
No stojac tu, pri pamätníku hrdinov, by sme si mali položiť otázku:
Kde by sme boli dnes, keby naši predkovia, naši prastarí rodičia rozmýšľali rovnako? Keby si povedali, že sa netreba brániť, lebo tým „vyvolávajú vojnu“? Keby verili, že nacistický okupant odíde sám?
Určite by sme tu dnes nestáli ako hrdí, slobodní občania slobodnej krajiny. Pamätať si znamená chrániť budúcnosť. Práve preto je dôležité pripomínať si výročie oslobodenia a konca druhej svetovej vojny. Od roku 1945 až do roku 2022 sa na európskom kontinente nestalo, aby si niekto vojenskou silou prisvojil územie iného štátu. Osemdesiat rokov sa rešpektovalo medzinárodné právo a dohody. A len návrat k tejto rovnováhe môže zabezpečiť mier.
Nezabezpečí ho chaos a rozklad poriadku. Nezabezpečí ho ustupovanie agresorovi. Ani to, ak demokratické krajiny prestanú rešpektovať vlastné pravidlá a výsledkom bude svet, kde si silnejší berie, čo sa mu zachce.
Slovensko je závislé od fungujúceho medzinárodného poriadku a spolupráce medzi krajinami. Aj za to bojovali naši predkovia a spojeneckí vojaci pred 80 rokmi.
Vďaka garanciám spojencov a doteraz fungujúcemu medzinárodnému právu máme to šťastie, že žijeme v mieri. Pretože len v prostredí mieru a bezpečia môžeme žiť normálne životy, starať sa o naše rodiny, deti, vnúčatá a o všetko, na čom nám záleží. A to je hodnota, ktorú musíme chrániť.
Sláva tým, ktorí bojovali za našu slobodu!