Sonda do antroponymie Vajnor (2)

V druhej časti zaujímavej trilógie o histórii vzniku a formovania mien a priezvisk vo Vajnoroch nám popredný slovenský historik, archeológ a vysokoškolský pedagóg Doc. PhDr. Michal Slivka, Csc. (predstavili sme ho v obsiahlom článku Vajnorských noviniek č 9.-10. 2020), dlhoročný obyvateľ Vajnor, dáva opäť príležitosť nahliadnuť do pomerne málo známej histórie a pôvodu ich tunajších nositeľov.

A každé dieťa je dané Bohom.

Zo strany osôb dávajúcich meno je to obetné gesto, keď to malo zabezpečiť ochranu Boha a svätých ochrancov. Takýmto ochrancom pre všetkých Vajnorákov od stredoveku bol uhorský svätec Ladislav – patrón kostola, a azda preto sa u nich neuplatnil v krstných menách. Pri krstnom akte boli prítomní aj krstní rodičia a v cirkevných prameňoch sa uvádzajú ako „compatres“ (kmotor), „commatres“ (kmotra). Boli to akísi ďalší rodičia, hlavne commater = kmotra, doslova „spolumatka“. Krstenec niekedy prebral ich meno. V kanonickej vizitácii z roku 1781 je záznam, že ak je dieťa v ohrození života, môže ho pokrstiť pôrodná babica. V tom čase bola Mária Bednárová, päťdesiatročná, a svoje povolanie vykonávala už dvadsať rokov. Pred ňou bola babicou Katarína Dubovská (vizitácia z r. 1756). Krstom sa človek stáva Kristovým spoločníkom a apoštol Pavol a cirkevní otcovia zdôrazňujú, že krst – na rozdiel od židovskej obriezky – je najvyšším duchovným poznamenaním, nie rituálnym označkovaním tela. Neskôr, v juvenilnom veku 7-14 rokov potvrdil svoj krstný sľub, i posilnil sa sakramentom birmovania, čo vyjadruje latinský termín „confirmatio“. Zavedenie birmovania uviedol pápež Inocent III., vynikajúci znalec kanonického práva, ktorý pripravil 71 návrhov na zasadanie IV. Koncilu v rímskom Lateráne v roku 1215. Konfirmácia je rovnako v evanjelickej i pravoslávnej cirkvi. Konfirmand prijíma nové meno svätého patróna za svedectva birmovných rodičov, čo je už druhým, a vlastne vybraným menom. Tridentský koncil (z rokov 1545 – 1563) zdôraznil jeho sakrament oddelený od sakramentu krstu. Tzv. druhý krst bol uplatnený v monastickom prostredí, a to pri slávnostnom sľube zakotvenom v rehoľných pravidlách sv. Benedikta (napr. Svorad v zoborskom kláštore prijal meno Ondrej).

Mená, ako ukážeme ďalej, prešli aj do priezvisk. Z podoby Ján sú to priezviská Jančo, Janča, Janega, Janček a iné, z Benedikta Beňo, Benka, Benca, z Juraja Juriga, Jurák, Jurček v maďarskej podobe György (čítaj Ďörď), Ďurčo, Ďurček, ale aj Dzurinda), z Jakuba Jakubáč, a jeho domácej podoby Kubo: Kubáček, Kubič, Kubík, Kubala z mena Michal Mihalik, Mišák, zo starozákonného mena Daniel je Daniš, Danáš, Daško, od Bela (Vojtecha) je Belovič, Vojtko, z Demetera – Demo, Demko, Demeš, z mena Václav – Vančík a početné deriváty mien Štefan, Peter, Andrej/Ondrej, Anton, Matej (Matula) alebo priamo Šandor = Alexander).

Priezviská sa tvorili a zápisy robili podľa ich skutočnej nárečovej výslovnosti. Mnohé podľa zapisovateľa (notára, farára, rechtora – správcu školy) boli skomolené, čo možno pozorovať v maďarskom alebo nemeckom zápise (neznáme „š“ či „ž“, pomaďarčené Takáč, Molnár a iné). Jazykovedci terminologicky odlišujú prímenie a priezvisko, a to vzhľadom na zákonnú kodifikáciu priezviska v období panovania Jozefa II. z roku 1780.

V tomto ohľade je zaujímavé odhaľovanie etymológie (odvodzovacích základov) mena. V dnešnej štatistike má najväčšie zastúpenie priezvisko Zeman (196 mien), potom Fekete (60 mien), Krištofič (57 mien), Fašung (48 mien), Takáč a Bruder (po 41 mien), Horváth (36), Grebeči (34), Bednár (32), Polák a Žiška (po 26), Panák a Vlček (po 21) a pod. sú Múčka, Šandor, Matula, Rybár, Hlavatý a Benči. Mnohé uvedené mená nevykazujú pokrvný vzťah a ťažko ich zaradiť, napr., Zemanovcov ku „vlastneniu zeme“, i šľachtickému pôvodu. Náprotivne je meno Holý, t.j. nemajetný. Meno Zeman je rozšírené od Prahy (dnešný prezident) až po Budapešť (v maďarčine Nemeš), ba v rómskej osade Plaveckého Štvrtka je toto meno najpočetnejšie. Je to kontradikcia, pretože ich predkovia neboli vlastníkmi zeme (priezviská preberali od „gadžov“). Podobne maďarské meno Fekete, v slovenskom preklade Čierny (Černík), či v nemeckom Schwarz, odvodené od tmavej pokožky alebo vlasov (protiklad Biely, Bielik, alebo Šedivý, Červený).

Na území Maďarska sa vyskytujú už v 14. storočí, od 16.stor. početne v Zemplínskej župe, v Šariši, Above a fakticky po celom Slovensku. Nadašdyovci majú svoj pôvod v Zadunajsku už v 13. storočí a od polovice 17. storočia majú majetky aj na Slovensku. V roku 1553 boli povýšení do barónskeho stavu a v rodovom erbe majú trstinu (maď. nádas = tŕstie). Najstaršie zápisy uvádzajú Nadasdi (1715), Nadasdy (1720), Nadasdi (1767) a vo Vajnoroch patrili medzi zámožnejších vinohradníkov.

Medzi priezviská z etnických a národných mien sa nielen vo Vajnoroch, ale na celom Slovensku uplatnilo priezvisko Polák (po maďarsky Lengyel) a Horvát/h – používa vyše 16 tisíc priezvísk. Vo Vajnoroch je doložený aj Rakús (pôvod z Rakúska), ale aj Tóth (= Slovák), prípadne utvorených z územných celkov ako Oravec, Lipták, Moravčík. Pod tlakom Turkov sa v okolí Bratislavy už od roku 1532 húfne usadzovali Chorváti, ktorí od polovice 16. stor. sú doložení aj vo Vajnoroch. Medzi najstarších patrí Sobolič (napr. už v r. 1562 je v Bratislave doložený chorvátsky kňaz Bartolomej Sobolič, ktorý kázal po slovensky). Priezvisko Sobolič odvodené od zvieratka soboľ – podobné kune, v chorvátčine soboľnic je krajčír (Šimunovič: Hrvatska prezimena 1995). Grebečiovci majú azda prezývkové meno – t.j. Hrbatý (chorvátsky grba = hrb) a menej pravdepodobné je od nem. Gräber – kopáč, vykopávač hrobov. Ďalším, početne zastúpeným sú Krištofičovci – meno jednoznačne odvodené od sv. Krištofa (Christophorus, v súpise z r. 1715 je uvedený Georgius Christofics, aj Martinus Kristofics) – patróna cestujúcich a pútnikov. Meno Kristus sa nepoužíva, iba Krist, Kristek – odvodené od Krištofa. V susednej Ivanke je meno Ježíšek a v Bernolákove Ježiško. Medzi ďalšie typicky chorvátske mená sa hlásia Berstanovič, Antalič (odvodené od Antona), Benčič (od Benedikta), Jurkovič (od Juraja).

..................................................

Literatúra:

Vincent Blanár: Vlastné meno vo svetle teoretickej onomastiky. MS Martin 2009 .

Milan Majtán: Naše priezviská . Bratislava 2014

Michal Slivka: Pohľady do stredovekých dejín Slovenska. MS Martin 2013, s.97n. – Uctievanie svätých na Slovensku

Maria Malec: Imiona chrześcijanskie w średn.Polsce. Kraków 1994