Sonda do antroponymie Vajnor

Onomastika je náuka (veda) o vlastných menách, ich tvorení v historickom vývoji (grécke slovo onomoto = meno). Dnes je zaradená do samostatnej disciplíny jazykovedy. Do okruhu vlastných mien patria topografické (napr. chotárske) názvy, mená živočíchov – Tvz. Bionymá a pre nás dôležité naše vlastné mená (antroponymia v zložení anthropos = človek , onoma = meno) a priezviská alebo prezývky. T.j. od koreňa „zvať“ – nazývať –  . Oddávna pútali pozornosť najmä bádateľov z okruhu spoločenských vied pre ich spoločenskú závažnosť v komunikačnom styku i v štátnej administratíve, a v ich spoločenskom fungovaní. Dnes vykazuje radu samostatných prác (u nás hlavne V. Blanár 2009 a M. Majntán 2014) a onomastika má dnes svoju vrcholnú medzinárodnú organizáciu. Preto je nutné siahnuť po syntetických prácach susedných krajín. 

Istý podnet k napísaniu tohto príspevku vyvolal popredný historik Peter Šoltés, keď mi na začiatku decembra zavolal a oznámil, že vo Vajnoroch televízia bude natáčať reláciu SK – Dejiny venovanú tejto tematike. Bol jej scenáristom. Pýtal sa ma že odkiaľ sa nabrali nezvyčajné mená, ktoré čítal na náhrobníkoch vajnorského cintorína, ako Teofil, Títus, Tichomír, Izidor alebo Hedviga, Celestín, Aloisia? Bol za tým farár Ferdiš Juriga, veľký národovec a poslanec Uhorského snemu, ktorý tunajšiu farnosť spravoval od r. 1905, 13 rokov? Aj on mal značnú zásluhu pri udeľovaní krstných mien, čo explicitne priznal vo svojich tlačou vydaných memoároch „Blahozvesť vzkriesenia“ (1937): „aby vraj Slováci neboli sami Janovci, akoby viac svätých ani nepoznali“ (s.13). Exemplárnym príkladom je nedávno blahorečený Títus Zeman- mučeník, ktorému bol priradený sviatok na 8. januára, t.j. deň, keď v roku 1969 umrel. Narodil sa 4. januára a v tomto mesiaci (26.januára) sa svätili apoštolskí nasledovníci Títusa spolu s Timotejom. Keď v roku 2003 bola vyhlásená za blahoslavenú Zdenka Schelingerová, rodáčka z oravskej Krivej (1916 - 1955), v určitých kruhoch vzbudilo pozornosť, že ako sa to české meno dostalo na Oravu? Treba zdôrazniť, že jej krstné meno bolo Cecília a pri obliečke prijala rehoľné meno Zdenka, ako sestra v nemocnici v Bratislave. Bolo to v čase, keď pápež Pius X. v r.1907 potvrdil uctievanie českej patrónky Zdislavy ako patrónky opatrovania chorých (svätorečená až v r.1995). Znamenie mena – „omen nomen“ eklatantne naplňujú biblickú myšlienku : vaše mená budú zapísané v knihe života.

f. Juriga krstil dve známe ľudové umelkyne Vajnor – Hedvigu Polákovú (nar. 13.10.1907) a Hedvigu Krištofičovú(nar. 6.10.1909). Nakoľko 16. októbra bol sviatok poľsko-slizkej svätice Hedvigy (14.10.1243 v Trzebnici, neskoršie známeho pútneho miesta), tak s obľubou sa toto ženské meno ujalo aj vo Vajnoroch (Zemanová, Pilná, a iné). S Jurigovým ideovým zameraním na cyrilo-metodskú tradíciu, napojenú na moravský Velehrad s jeho – ako spomínal – „najmilšími priateľmi“ dr. Kolískom a dr. Stojanom propagovali kult „vierozvestcov“ sv. Cyrila a Metoda. Meno Cyril stalo sa dominantné (v rodine Zemanovcov, Číkovcov, Panákovcov), menej Metod (Zeman, ner.1906). Rovnako sa uplatňovali mená českých svätcov (Albert Polák, nar.1906, Alebrt Fekete, nar.1907, či Vjtech Belaj, nr. 1920 pri sviatku Vojtechovej smrti 23.4.997, a tiež národného svätca Václava – Fekete, nar.1913). To je len jedna fáza výskytu mien – tzv. Jurigovská (od r.1905 do júna 1918) Juriga nechal vedľa kostola vystavať škol (dnešná cirkevná), ktorej základný kameň bol položený 12.júna 1910 a za dva roky bola vystavaná za richtára Štefana Pilného, kostolníka Jána Fašunga a výborníkov Feketeho, Krištofiča, Lešku, Srnu a Soboliča. V škole cez detí učil aj rodičov. Starší donedávna spomínali, ako pred výučbou mali na lavici vyložiť ruky, či ich mali čisté, vreckovkou na utieranie nosa, patričky ku motivácií pobožnosti a peniaz ako znak majetnosti a štedrosti. 

Dnešné Vajnory, ktoré od roku 1946 stali sa súčasťou Bratislavy, vykazujú pomerne veľký počet obyvateľov – 6098 (približne ani nie taký počet mala Bratislava okolo roku 1500). V čase pripojenia k mestu mali 2670 obyvateľov, národnostne boli to Slováci, konfensionálne katolíci. Štatistika v roku 1869 vykázala 230 domov, v ktorých žilo 1215 obyvateľov. Nás však zaujímajú mená týchto obyvateľov, ktoré môžeme stopovať len z cirkevnej matriky narodených z r. 1725-1929(v Archíve mesta Bratislava), z krajinských súpisov z r. 1715 a 1720, Urbáru z r.1767 (Maďar. Krajinský archív) a kanonických vizitácií z r.1756 a1781 (fara Vajnory). Zoznamy vykazujú, že najčastejším menom bol Martin, Michal, a Ján potom Juraj, Pavol, Tomáš, Štefan, a menej už Matej, Peter, Andrej, Jakub a Vavrinec. Zo ženských mien predovšetkým Mária a Anna, čo je zjavom celoeurópskym. V európskom folklóre sa tradovalo, že diabol nepokúša ženy o mene Mária, podobne ako u Michala a Jozefa. V rodinnej tradícií boli zaužívané mená predkov (starých rodičov alebo priamo otca). V stredoveku, ale aj v novoveku bola veľká úmrtnosť detí, a tak po zomretom dieťati následne prevzalo jeho meno ďalšie narodené dieťa (skrz vitálnej energie). Často sa dávalo meno Adam, biblicky „človeka, ktorý dal všetkým mená“ (1.kniha Mojžiša) a „svoju ženu nazval menom Eva“ (1M 3,20), čo znamenalo započatie všetkého odznova. Aj židia v čase choroby alebo prekonaní ťažkej nemoci menili meno na odvrátenie zlého osudu. Keď som sa pred dvadsiatimi rokmi pustil do analyzovania patrocinií (kostolných titulov) na Slovensku, t.j. ich uctievania v dedinskom, mestskom alebo kláštornom prostredí, konštatoval som, že v náboženskom živote je meno osoby čímsi viac, než len vnútorným poznávacím znakom. A tak menom a jeho nositeľom existuje ozajstný zväzok a relácia. To znie už v latinskom vyjadrení „omen nomen“, t.j. že samé meno je už znakom – zvestovateľom skutočného rysu a údelu. A každé dieťa je dané Bohom.  Zo strany osôb dávajúcich meno je to obetné gesto, keď to malo zabezpečiť ochranu Boha a svätých ochrancov. Takýmto ochrancom pre všetkých Vajnorákov od stredoveku bol uhorský svätec Ladislav – patrón kostola, a azda preto sa u nich neuplatnil v krstných menách. Pri krstnom akte boli prítomní aj krstní rodičia a v cirkevných prameňoch sa uvádzajú ako „compatres“  (kmotor), „commmatres“ (kmotra). Boli to akýsi ďalší rodičia, hlavne commater = kmotra, doslova „spolumatka“. Krstenec niekedy prebral ich meno. V kanonickej vizitácii z r.1781 je záznam, že ak je dieťa v ohrození života, môže ho pokrstiť pôrodná babica. V tom čase bola Mária Bednárová, 50-ročná a svoje povolanie vykonávala už 20 rokov. Pred ňou bola babicou Katarína Dubovská (vizit. z r.1756). Krstom sa človek stáva Kristovým spoločníkom a apoštol Pavol a cirkevní otcovia zdôrazňujú, že krst – na rozdiel od židovskej obriezky – je najvyšším duchovným pomenovaním, nie rituálnym označkovaním tela. Neskôr, v juvenilnom veku 7-14 rokov potvrdil svoj krstný sľub, či posilnil sa sakramentom birmovania, čo vyjadruje latinský termín „confirmatio“. Zavedenie birmovania uviedol pápež Inocent III., vynikajúci znalec kanonického práva, ktorý pripravil 71 návrhov na zasadanie IV. Koncilu v rímskom Lateráne v r.1215. Konfirmácia je rovnako v evanjelickej i pravoslávnej cirkvi. Konfirmand prijíma nové meno svätého patróna za svedectva birmovných rodičov, čo je už druhým, a vlastne vybraným menom. Tridentský koncil (z r.1545-1563) zdôraznil jeho sakrament oddelený od sakramentu krstu. Tzv. druhý krst bol uplatnený v monastickom prostredí, a to pri slávnostnom sľube zakotvenom v rehoľných pravidlách sv. Benedikta (napr. Svorad v zoborskom kláštore prijal meno Ondrej). Mená, ako ukážeme ďalej, prešli aj do priezvisk. Z podoby Ján sú to priezviská Jančo, Janča, Janega, Janček a iné, z Benedikta Beňo, Benka, Benca, z Juraja Juriga, Jurák, Jurček (v maď. podobe György, Ďurčo, Ďurček, ale aj Dzurinda), z Jakuba Jakubáč, a jeho domácej podoby Kubo: Kubáček, Kubič, Kubík, Kubala z mena Michal Mihalik, Mišák, za starozákonneho mena Daniel Daniš, Danáš, Daško, od Bela (Vojtecha) je Belovič, Vojtko, z Demetera – Demo, Demko, Demeš, z mena Václav – Vančík a početné deriváty mien Štefan, Peter, Andrej (Ondrej, Anton, Matej,(Matula) alebo priamo Šandor = Alexander).

Priezviská sa tvorili a zápisy robili podľa ich skutočnej nárečovej výslovnosti. Mnohé podľa zapisovateľa (notára, farára, rechtora – správcu školy) boli skomolené, čo možno pozorovať v maďarskom alebo nemeckom zápise (neznáme „š“ či „ž“, pomaďarčené Takáč, Molnár a iné). Jazykovedci terminologicky odlišujú prímenie a priezvisko, a to vzhľadom na zákonnú kodifikáciu priezviska v období panovania Jozefa II. z roku. V tomto ohľade je zaujímavé odhaľovanie etymológie (odvodzovacích základov) mena. V dnešnej štatistike má najväčšie zastúpenie priezvisko Zeman (196 mien), potom Fekete (60 mien), Krištofič (57 mien), Fašung (48 mien), Takáč a Bruder (po 41 mien), Horváth (36), Grebeči (34), Bednár (32), Polák a Žiška (po 26), Panák a Vlček (po 21) a pod sú Múčka, Šandor, Matula, Rybár, Hlavatý a Benčič. Mnohé uvedené mená nevykazujú pokrvný vzťah a ťažko ich zaradiť, napr., Zemanovcov ku „vlastneniu zeme“, či šľachtickému pôvodu. Náprotivne je meno Holý, t.j. nemajetný. Meno Zeman je rozšírené od Prahy (dnešný prezident) až po Budapešť (v maďarčine Nemeš), ba v rómskej osade Plaveckého Štvrtka je toto meno najpočetnejšie. Je to kontradikcia, pretože ich predkovia neboli vlastníkmi zeme (priezviská preberali od „gadžov“). Podobne maďarské meno Fekete, v slovenskom preklade Čierny (Čertík), či v nemeckom Schwarz, odvodené od tmavej pokožky alebo vlasov (protiklad Biely, Bielik, alebo Šedivý, Červený). Na území Maďarska sa vyskytujú už v 14.storočí, od 16.stor. početne v Zemplínskej župe, v Šariši, Above a fakticky po celom Slovensku. Nadašdyovci majú svoj pôvod v Zadunajsku už v 13. storočí a od polovice 17.storočia majú majetky aj na Slevensku. V roku 1553 boli povýšení do barónskeho stavu a v rodovom erbe majú trstinu (maď. nádas = tŕstie), najstaršie zápisy uvádzajú Nadasdi (1715), Nadasdy (1720), Nadasdi (1767) a vo Vajnoroch patrili medzi zámožnejších vinohradníkov.

Medzi priezviská z etnických a národných mien sa nielen vo Vajnoroch, ale na celom Slovensku uplatnilo priezvisko Polák (maď. Lengyel) a Horvát/h – používa vyše 16 tisíc priezvisk. Vo Vajnoroch doložený aj Rakús (pôvod z Rakúska), ale aj Tóth (= Slovák), príp. utvorených z územných celkov ako Oravec, Lipták, Moravčík. Pod tlakom Turkov sa v okolí Bratislavy už od roku 1532 hufne usadzovali Chorváti, ktorí od polovice 16.stor. sú doložení aj vo Vajnoroch. Medzi najstarších patrí Sobolič (napr. už v r.1562 je v Bratislave doložený chorvátsky kňaz Bartolomej, ktorý kázal po slovensky). Priezvisko Sobolič odvodené od zvieratka soboľ – podobné kune, v chorvatšštine soboľnic je krajčír (Šimunovič: Hrvatska prezimena 1995). Grabečiovci majú azda prezývkové meno – t.j. Hrbatý (chorvátsky grba = hrb) a menej pravdepodobné je od nem. Gräber – kopáč, vykopávač hrobov. Ďalším, početne zastúpeným sú Krištofičovci – meno jednoznačne odvodené od sv. Krištofa (Christophorus, v súpise z r. 1715 je uvedený Georgius Christofics, aj Martinus Kristofics) – patróna cestujúcich a pútnikov. Meno Kristus sa nepoužíva, iba Krist, Kristek – odvodené od Krištofa. V susednej Ivanke je meno Ježíšek a v Bernolákove Ježiško. Medzi ďalšie typicky chorvátske mená sa hlásia Berstanovič, Antalič (odvodené od Antona), Benčič (od Benedikta), Jurkovič (od Juraja).

Pomerne veľkú skupinu tvoria tzv. zamestnanecké mená, dodnes hlavne Takáčovci (Takáč), Bednárovci (v r. 1720 aj Bodnár v maď., azda kolár) a Rybárovci (14 mien). V zozname z r.1715 figuruje aj Michal Tesár a Molnár (maď. mlynár). Priezvisko Uhlár má západoslovenskú nárečovú podobu, t.j. uhliar, ktorý pálil drevené uhlie na hone Uhlisko (povedľa je dnešná Uhliská ul.). Muzikantské mená s príponou -ek, ako Gajdušek a Hudaček (hrajúci na husliach, ktorých vystriedali dýchové hud.nástroje). V súpise mien z r.1715 figuruje aj Martin Vajda, čo je maďarské slovo prevzaté za slovenčiny – vojvoda = vodca vojenskej skupiny. Priezvisko Panák vyjadruje akúsi stavovskú príslušnosť „pána“, ale môže byť aj prezývkou, teda ironickým pomenovaním. Azda aj meno Štellár, z nem. Stelle s úradným a či nejakým vplyvným postavením. Alebo v skratke remeselník – kolár = Stellmacher? V širšom slovenskom priestore objavujú sa tzv. predikátne mená (prídomkové), vznikajúce z miestnych názvov a pridaním koncovky -sky (ski). V šlachtickom prostredí už od konca 14.storočia, napr, Podmanický, Svätojánsky, Smrečanský a i. V prameňoch sa vyskytujú s latinským designátom „de“ alebo nemeckým „von“. Takým je dodnes meno Vajnorský, v prameňoch aj Zavecský, Jaslovský novšie aj Lelovský (pôvod azda vo Veľkom Léli okr. Komárno alebo Horné Lelovce, dnes súčasť Novák).

Už od stredoveku mali bratislavskí mešťania svoje vinohrady v chotári Vajnor. A tak sa dostali nemecké mená, dodnes v počernom zastúpení (Bruder – 41 mien) v prameňoch foneticky Pruder, Fašung 48mien, Bajbar 17 mien, Lobpreis, Krispenger, Ebner, Kafan (azda v skratke Kaufman - obchodník). Nemecké slovo Brúder označuje brata a zaraďuje sa medzi priezviská príbuzenského vzťahu (ako sú Stríčko, Zať/ko, Dedo, Baba - Babiak). V prameňoch je aj v maďarskej forme Barát, čo v preklade znamená priateľ, ale aj mních. Etymologycký výklad priezviska Fašung sa na prvý pohľad javí, že pochádza z nemčiny Fasching, t.j. zloženina „fasten“ – postiť sa + gang – chod, s pôvodným významom bol to príchod – začiatok pôstneho obdobia (začína popolcovou stredou). Jazykovedec M. Majtán (Naše priezviská, 2014, s.34) vidí pôvod priezvisk Faška, Faško v slove faš, ktoré patrí tiež do príbuzenskej terminológie s významom „manžel ženinej sestry“, teda švagor. Bajbarovci patrili ku zámožnejším Vajnorákom a podľa majiteľov boli nazvané aj väčšie hony: Bajbarske, Bartalske, či Baričovske. Zložené priezvisko Beibar, Bajbara má nemeckú predložku -bei, teda bývajúci „Pri bara /barine/“. Intravilán obce donedávna tvorili stojace vody – bariny, jednak v strede ulicovej zástavby a v okolí kostola. Zapisovateľ takto „hovoriaceho“ mena bývajúceho v uvedenej podobe. Tvorenie takýchto domáckych podôb možno vidieť u priezvisk napr. Bahna, Hlina /-ka, Skala, Podskalsky a i. Poznáme mená ako Pribela (pri bielej vode), Podhradský, Podlesný, Podhájsky. PriezviskoOrth, známe aj v Bratislave a na Záhorí je z latiny „ortus“ – pôvodný, teda miestny obyvateľ. Niektoré odlišujú (nie)pôvod, napr. Prídený, Pristaš, teda nie domorodec. Zaujímavú skupinu predstavujú priezviská (pôvodne azda prezývky) tvorené častejšie metaforou priamo v pomenovaní zvierat a vtákov, alebo rastlín. Jedným z najstarších doložených mien tohto typu – z voľne žijúcich zvierat je Vlček a Srna. Pokiaľ vlk je v kresťanskej symbolike personifikovaný ako démonické zviera, srna (ako aj jeleň) je príkladom bratskej milosti (v biblickej Piesni je priam výzva /2,11/: buď srne podobný ako jelenčatu). Inde sú aj mená Kôň, Koník, Vol, Volko, Bujak, Bran/-ec, Kozol teda domácke zvieratá. Medzi ne sa radí aj meno kohút, ktorý v Jóbovej knihe /30,36/ je symnolom inteligencie a múdrosti, a pripísané sú mu magické moci. Rozšírené je aj meno Vrabec, Vrabel, Vrabeec. V monastickom prostredí bol vrabec považovaný za ostražitého vtáčika (podobne ako stehlík, v urbári z r.1767 je uvedený Pavol Stehlík), ktorý pre členov rehoľnej komunity mal označovať skromnosť. Jazykovedec M. Majtán ho považuje za prezývku z prirovnania „ak niekto bol malý, málo zjedol, podskakoval ako vrabec“ (2014, s.102). Kukučka vo všeobecnosti symbolizuje satana, istej leňochosti, pretože nevie si vystavať vlastné hniezdo. Ale zvestuje jar a kukaním označuje roky na prežitie. Mnohé hanlivé, či nevhodné mená sa menili. Spomeniem len biskupa Mariána Blahu (1869 - 1943) s pôvodným menom Blcha. Keď ho v r.1921 vysvätili za banskobystrického biskupa, zmenil priezvisko na Blahu (= blaženého , oblažujúceho). Iný biskup – Michal Buzalka, ktorý vo Vajnoroch bol v r. 1920 – 1922 farárom nesie meno podľa rastliny buzalka/bazalka. Veľa mien je odvodených od rastlín, plodov a stromov (Slivka, Hruška, Sosna, Vrba, Huba a iné). Medzi najstaršie vajnorské priezvisko sa radí aj Axamit, ktorého zápis je z r.1715 ako Akszamet doslova vyjadruje rastlinu starolat.  Exametum. Aksamiet/nica je pomenová podľa sfarbenia svojich kvetov. Do tejto kategórie patrí aj priezvisko Šiška ako semenný plod ihličnatých stromov. Pôvodné meno prešlo zápismi do podoby dnešného mena Žiška, ktorých počet vo Vajnoroch vykazuje až 26 priezvísk. Zápisy z 18. storočia sa menili: najstaršie Siska (z r. 1715), Zisca (1720), Ziska (1767), teda nie je v nich maďarská spoluhláska „zs“ /ž/, ani nemecká „sch“, takže ide o fonetické nárečové vyjadrenie Šiška. Predložená antroponymická analýza je len istým pokusom o priblíženie starších a dodnes frekventovaných vajnorských mien, ktoré si v budúcnosti vyžadujú podrobné spracovanie a štatistické vyhodnotenie v ich časovom vrstvení. Nech aj tento príspevok je istým podnetom ku zrealizovaniu požadovaného cieľa. 

Literatúra: 
V. Blanár : Vlastné meno vo svetle teoretickej onomastiky. MS Martin 2009
M. Majtán: Naše priezviská . Bratislava 2014
M. Slivka: Pohľady do stredovekých dejín Slovenska. MS Martin 2013, s.97n. – Uctievanie svätých na Slovensku
M. Malec: Imiona chrzescijanskie w sredn.Polsce. Krakow 1994